Stála som pri bráne neba a pekla

(Príloha týždenníka Svetlo)
2. časť

Celá moja veda, múdrosť a spoločenské postavenie mi teraz nebolo vôbec na nič. Začala som sa váľať po zemi a vrhať sa na svoje telo, pretože som chcela újsť do svojho tela, ale moje telo ma už neprijalo. A toho som sa strašne zľakla. Začala som utekať a chcela som zmiznúť. Neviem ako, ale prenikla som cez stenu operačnej sály. Nechcela som nič iné ako dostať sa preč, ale keď som prenikla stenou – hľa – urobila som skok do ničoho. Bola som poslaná dovnútra jedného z tých tunelov, ktoré tu naraz boli aviedli dolu. Na začiatku tu bolo ešte trochu svetla a boli to svetlá ako včelie plásty. A tiež sa to tu hemžilo ako v úli, bolo tu toľko ľudí. Dospelí, starí, muži, ženy, a s hlasným krikom, šupinatí a s divokou hrivou, škrípali zubami. A bola som vťahovaná stále hlbšie do zeme a pohybovala som sa nepretržite dolu, aj napriek tomu, že som sa stále snažila dostať sa stadiaľ von. Svetla stále ubúdalo a bolo stále temnejšie, a ja som sa hnala v tomto tuneli ďalej, až nastala mimoriadna tma. Bezbrannesom sa ponorila do tejto temnoty, pre ktorú jednoduchu neexistuje prirovnanie. Tá najtemnejšia temnota na tejto zemi je proti tomu ešte jasné poludnie. Ale tam táto temnota spôsobovala strašné bolesti, hrôzu a hanbu – a príšerne zapácha. Je to žijúca temnota, nič tam nie je mŕtve alebo nehybné. Keď som sa takto bez pomoci a bezbranná kĺzala týmito tunelmi, nečakane som dospela k nejakému rovnému miestu. Tu som teraz bola úplne zúfalá, ale posadnutá železnou vôľou, aby som sa stadiaľto dostala preč. Bola to tá istá vôľa ako predtým, aby som v živote niečo dosiahla, čo mi teraz a tu nebolo vôbec na nič – pretože som bola tu a nebola som schopná sa oslobodiť. Z veľkých predstáv a snov z doby predtým nezostalo už nič. Stala som sa naraz proste len úplne malou, úplne nepatrnou.
A potom som naraz uvidela, ako sa otvorila zem. Vyzeralo to ako obrovské ústa, ako príšerne veľká tlama, ako pažerák. Tá zem žila, ona sa chvela!!! Cítila som sa strašne prázdna a podo mnou táto skľučujúca, strašná priepasť, ktorú ľudskými slovami jednoducho nie je možné opísať. Najstrašnejšie bolo, že tu už človek necítil absolútne nič z prítomnosti a lásky Božej. Tu už nebolo nič, ani kvapôčka nádeje. Táto diera v seba mala niečo, čo ma nasávalo dolu, bez toho, aby som sa mohla postaviť na odpor. Kričala som ako pomätená. Vydesila som sa na smrť, keď som spozorovala, že tomuto pádu nemôžem zabrániť, naopak, že som nepretržite ťahaná dolu. Vedela som, že ak sa už raz zrútim dolu, tak sa už nedostanem späť. A budem padať bez konca stále hlbšie a hlbšie. To bola duchovná smrť mojej duše, bola by som neodvolateľne navždy stratená.
Ale v priebehu tejto strašnej hrôzy, na okraji tej priepasti, som náhle pocítila, ako ma svätý archanjel Michal pevne drží za nohy. Moje telo padalo do tejto diery, ale bola som pevne držaná za nohy. Bol to okamih desivej bolesti a tiež príšerného strachu. Ale keď som tak visela nad priepasťou, démonov dráždila tá trocha svetla, ktoré som ešte mala v duši, a tak sa všetky tieto netvory na mňa vrhli. Tie strašné tvory boli ako larvy, ako upíri, aby toto svetlo vo mne s konečnoou platnosťou zhasili. Predstavte si môj odpor a hrôzu, keď som sa videla pokrytá týmito odpornými tvormi. Kričala som, kričala som ako pomätená. Tieto veci horeli. Ó, moje sestry a bratia, jedná sa o žijúci temnotu, je to nenávisť, ktorá tak páli, ktorá nás pohlcuje, ktorá nás vykorisťuje a vysáva. Neexistujú slová, ktorými by som opísala túto hrôzu.

ÚBOHÉ  DUŠE

            Je potrebné, aby ste vedeli, že som bola bezbožníčka, prakticky ateistka. Už som neverila v existenciu diabla a potom už ani v existenciu Boha. Ale tu – za týchto okolností – som začala kričať:
„Vy úbohé duše v očistci, prosím vás, vezmite ma stadiaľto preč, pomôžte mi von! Prosím, pomôžte mi!“
Keď som tak kričala, naplnila ma spaľujúca bolesť. Tu som si všimla, ako milióny a milióny ľudí plakalo a stenalo. Naraz som uvidela, aké tu bolo nespočítateľné množstvo ľudí. Mladiství, predovšetkým ľudia mladí, všetci v nevysloviteľných bolestiach. Pochopila som, že na tomto strašnom mieste, v tejto žumpe a bahne plnom nenávisti a bolesti, škrípu zubami a vyráža z nich kvílenie a bolestné výkriky, ktoré ma roztriasli a na ktoré už nikdy nezabudnem. Chápete? To je vzdialenosť od Boha, to je hriech, to sú následky hriechov. Chápete, čo je hriech? Celkom protichodný Bohu, ktorý je nekonečná Láska. Niečo tak strašné je hriech, že má také šialené dôsledky. A my si z toho robíme vtipy. Vtipy o hriechu, o pekle a o démonoch. Pritom nanešťastie nevieme, čo robíme.
Od tej doby, čo som to zažila, uplynuli roky, ale vždy, keď na to myslím, musím plakať nad bolesťami týchto mnohých, mnohých ľudí. Boli to sebevrahovia, ktorí sa zabili v okamihu zúfalstva a teraz boli v týchto mukách, v tejto biede, v tomto trýznení: obklopení týmito príšernými vecami, obklopení démonmi, ktorí ich trápili. Ale to najstrašnejšie na celom tom mučení bolo: neprítomnosť Boha, úplná neprítomnosť Boha, pretože tam človek Boha nepociťuje.
            A pochopila som, že tí, ktorí si berú život, tam musia zostať tak dlho, toľko rokov, koľko by boli bývali ešte mali žiť na zemi. Pretože sebevraždou vypadli z poriadku Božieho, preto k nim mali prístup démoni. V očistci sú „úbohé duše“ inak uchránené pred každým zlým vplyvom, sú už Božími svätými a s démonmi už nemajú nič spoločného. Môj Bože, toľko úbohých ľudí, väčšinou mladých, toľko, toľko plačúcich, trpiacich, nevysloviteľne trpiacich! Keby vedeli, čo ich po sebevražde čaká, iste by sa radšej zmierili s väzením atď., ako niečo takéto.
Viete, aké zvláštne utrpenie musia ešte znášať okrem všetkého ostatného?
Musia vidieť, ako ich rodičia alebo blízki príbuzní, ktorí ešte žijú, kvôli nim trpia, znášajú hanbu, majú komplexy viny: Keby som ho len bol vychovával prísnejšie, keby som ho len bol potrestal, alebo: Keby som ho nebol trestal… Keby som mu bol povedal… keby som urobil/neurobil to alebo ono… Tieto výčitky svedomia sú veľmi veľké a ťaživé, sú peklom na zemi. To, že sa musia hľadieť na toto utrpenie svojich príbuzných, im spôsobuje najviac utrpenia. To je pre nich najväčším trápením a démoni sa z toho radujú a ukazujú im všetky tieto scény: Pozri sa, ako tvoja matka plače. Pozri sa, ako tvoj otec trpí, akí sú zúfalí, plní strachu, ako sa obviňujú, ako diskutujú a vzájomne sa obžalovávajú.Pozri sa na to utrpenie, ktoré si im spôsobil. Pozri sa, ako teraz rebelujú proti Bohu. Pozri sa na svoju rodinu – to všetko je tvoja vina!
Tieto úbohé duše predovšetkým potrebujú, aby pozostalí začali lepší život, aby svoj život zmenili, aby konali skutky lásky, aby navštevovali chorých. A aby nechali slúžiť sväté omše za zomrelých a sami sa týchto omší zúčastnili. Tieto duše by z toho načerpali veľmi veľa dobra a útechy. Duše, ktoré sú v očistci, nemôžu samé pre seba urobiť už nič. Nič, vôbec nič. Ale Boh môže niečo robiť pre nesmierne milosti obety svätej omše. Mali by sme im týmto spôsobom pomáhať.
Ja, plná strachu, som teraz tiež pochopila, že mi tieto duše nemohli pomôcť. A v tomto strachu a príšernej panike som začala znovu kričať:
„Kto sa tu zmýlil? To musí byť omyl! Veď sa sem predsa pozrite, ja som svätá, všetci ma v mojom živote svätou nazývali! Nikdy som nekradla a nikdy som nevraždila. Nikomu som nespôsobila utrpenie. Skôr, ako som bola finančne zruinovaná, som ošetrovala zuby zadarmo a často som nežiadala žiadne peniaze, keď nemohli zaplatiť. Nakupovala som pre chudobných… Čo tu len robím?“
Dupala som na svoje „právo“! Ja, ktorá som predsa bola tak dobrá a mala som ísť rovnými nohami do neba. Čo tu robím? Každú nedeľu som chodila na svätú omšu, aj keď som sa vydávala za ateistku, a nič som nedbala na to, čo pán farár hovoril.
„Nikdy som nezmeškala obetu svätej omše. Ak som za celý svoj život zameškala na svätú omšu päťkrát, tak je to veľa. Čo teda robím tu? Pusťte ma stadiaľto! Vezmite ma stadiaľto preč!“
            Pokračovala som v kriku a reve, pokrytá týmito odpornými stvoreniami, ktoré na mne boli nalepené.
Som rímskokatolíčka, som praktizujúca katolíčka, prosím, vysloboďte ma stadiaľto!“

VIDELA  SOM  SVOJHO  OTCA
A   SVOJU  MATKU

            Pokým ležalo moje telo na zemi v hlbokej kóme, keď som tak kričala, že som katolíčka, vidím malé svetlo – a vedzte, že len malinké svetielko je v tejto nepreniknuteľnej temnote niečím preveľkým, ak ste zažili túto absolútnu, neopísateľnú temnotu. To je to najlepšie, čo sa vám v tejto situácii môže stať, je to ten najväčší dar, o ktorom človek len sníva a v ktorý sa neodvažuje ani dúfať, že ho tiež skutočne dosiahne. Vidím nad touto príšernou tmavou dierou niekoľko stupňov a dívam sa hore a pozorujem, ako nad touto strašnou priepasťou stojí môj otec. Zomrel pred piatimi rokmi. Vtedy stál takmer na okraji tejto diery. Mal o trošku viac svetla ako ja tu dole a o štyri stupne vyššie som videla svoju matku s oveľa, oveľa väčším svetlom. Bola akoby pohrúžená do modlitby, taktiež v postoji klaňania. Keď som ich obidvoch uvidela, naplnila ma taká veľká radosť, taká veľká radosť, že som celá bez seba začala volať: „Oci! Mami! Aká veľká radosť, že vás vidím! Prosím, vezmite ma stadiaľto von! Prosím vás z celého srdca, vezmite ma stadiaľto preč! Vezmite ma stadiaľto von!“
A keď potom namierili svoj pohľad na mňa sem dolu a môj otec ma uvidel v takej žalostnej situácii, mali by ste vidieť tú preveľkú bolesť, ktorá sa dala čítať z ich tvárí. A na druhej strane to vidí človek skutočne automaticky, pretože tam človek poznáva každého až do najvnútornejšieho vnútra. A tak som na nich pozrela a okamžite som pocítila ten nesmierny smútok a bolesť, ktoré moji rodičia trpeli, keď ma tak videli. Môj otecko začal horko plakať, držal si ruky pred tvárou a nariekal s chvejúcim sa hlasom: „Ó, moja dcéra! Ó, ty moja dcéruška!“ A moja matka sa modlila ďalej, a tak som usúdila, že ma moji rodičia stadiaľto nemôžu vziať. Bolo to popri tom pre mňa ešte ďalšie veľké utrpenie, že som svojou situáciou len ešte prispela k tomu, že aj oni tam, kde boli, museli naviac znášať ešte moju bolesť a moje utrpenie.

EUTANÁZIA
A  POMOC  PRI  UMIERANÍ

            Znovu som teda začala celou silou kričať: „Vezmite ma stadiaľto von! To všetko musí byť nejaký omyl. Kto je zodpovedný za tento omyl? Vezmite ma predsa von!“ V tomto okamihu, keď som tak kričala, bolo moje telo na zemi v hlbokej kóme. Bola som napojená na množstvo prístrojov. Bola som v agónii. Zomierala som. Žiadny vzduch mi už nenapĺňal pľúca, ľadviny už nefungovali, „žila“ som už len preto, že som bola napojená na prístroje a pretože moja sestra, ktorá je tiež lekárkou, trvala na tom, aby ma nechali napojenú. Povedala ošetrujúcim lekárom a zdravotným sestrám: „Vy nie ste Boh!“
            Pretože lekári si mysleli, že sa už neoplatí, aby pokračovali v mojom intenzívnom ošetrovaní. Hovorili už s mojimi rodinnými príslušníkmi a pripravovali ich na to, že asi zomriem a že by ma mali nechať v kľude zomrieť, pretože som bola naozaj v hlbokej agónii. Ale moja sestra nepovolila. Pozorujete ten protiklad? Ja som vo svojom živote eutanáziu vždy obhajovala, takzvané právo „dôstojne zomrieť“.
Moja sestra mohla byť pri mne len preto, že sama bola lekárkou. Po celý čas zostala na mojej strane. A predstavte si: V okamihu, keď moja duša bola na druhom brehu a ja som videla svojich rodičov a zo všetkých síl som na nich volala, počula moja sestra na tomto svete, vo svojej skutočnosti toho okamihu celkom zreteľne, ako som na svojich – našich rodičov volala, plná radosti z toho, že ma prišli vyzdvihnúť… Ale moja sestra nepochopila toto volanie. Sama z toho skoro umrela hrôzou, keď vnímala moje volanie, ktoré tiež naozaj skutočne pri mojej lôžku zreteľne počula. Pretože tento výkrik pre ňu znamenal, že som šla a tiež že som chcela stadiaľto odísť s konečnou platnosťou. A tak zo svojej strany kričala: „Moja sestra teraz zomrela! Ten zápas prehrala.“

SKÚŠKA

            A znovu som začala kričať: „Čo, nerozumiete! Vezmite ma predsa stadiaľto preč, pretože som katolíčka! To všetko musí byť nejaké nedorozumenie, omyl! Kto sa tu pomýlil? Prosím, vezmite ma predsa stadiaľto von!“ A keď znovu tak zúfalá kričím, naraz počujem nejaký hlas, je to tak sladký hlas, je to nebeský hlas. A keď ho počujem, celá moja duša sa otrasie radostným vzrušením. Moja duša sa napĺňa hlbokým pokojom a nepredstaviteľným pocitom lásky. A všetky tieto temné postavy a táto odporná háveď, ktorá bola okolo mňa, uteká rýchlo a zdesene preč, pretože nemohli odporovať tejto láske. A tiež nemôžu zniesť ten pokoj. Okolo mňa sa teda rozhostí tento neopísateľných pokoj a vnímam, ako mi tento pôvabný hlas hovorí:
„No dobre, keď si skutočne katolíčka, určite mi vieš povedať, ako znie Desatoro Božích prikázaní!“
            Aká to bola pre mňa nepriaznivá výzva! Teraz som sa mala strápniť. Sama som si vytvorila pascu svojim výkrikom a vyznaním. Celý svet mal teraz mať možnosť počuť vierolomnosť môjho slova, moje falošné vyznanie. Strašná predstava pre mňa. Dokážete si to predstaviť? Sotva som ešte vedela, že existuje desať prikázaní. Ale to bolo tiež všetko. Potom „nepopísaná doska“. Do sto hromov, ako sa z toho dostanem? Čo len mám robiť? Len sa nevzdávať, nejako to už bude!

Svojho Boha budeš milovať nadovšetko…

            Moja matka predsa vždy hovorila o prvom prikázaní lásky. Konečne majú jej výroky pre mňa tiež praktickú cenu. Jej stále nabádania a poučovania predsa neboli zbytočné. Teraz prišla tá hodina, aby som dokázala, že som dobrá, poslušná dcéruška. Moja maminka z toho bude mať radosť. Pozrime sa, či prejdem s týmito minimálnymi znalosťami bez toho, aby sa ukázala zostávajúca nevedomosť. Myslela som, že už to nejako dám dokopy, ako som na to bola vždy zvyknutá zo svojho doterajšieho života. Vždy som mala tie najlepšie výhovorky a dokázala som zo všetkého vykľučkovať. Vždy som sa týmto spôsobom tak ospravedlnila a obhájila, že si proste nikto nevšimol, čo všetko neviem a neovládam. A tak si to predstavujem aj teraz a proste začínam hovoriť: „Prvé prikázanie znie: „Budeš svojho Boha milovať nadovšetko a svojho blížneho ako sám seba…!“ A už počujem odpoveď: „Veľmi dobre!“ Ale hneď na to ten milý hlas hovorí: „A ty? Milovala si svojich blížnych?“ Hneď na to odpovedám: „Áno, áno, milovala som ich. Áno, skutočne som ich milovala, áno, áno, milovala som ich!“ A z druhej strany vnímam: „Nie!“ Krátke, priezračne jasné nie! A teraz ma prosím dobre počúvajte! Keď som počula toto nie, to ma zasiahlo ako blesk. Len teraz som naozaj správne vnímala zásah blesku. Bolo to ako šok, bola som ako ochromená. Do hája!
A tento hlas pokračoval ďalej: „Nie, nemilovala si svojho Pána Boha nadovšetko! A ešte oveľa menej si milovala svojho blížneho ako samu seba! Sama si si utvorila svojho Pána Boha, upravila si si svojho Boha, ako sa ti práve hodilo. Dopriala si Pánu Bohu miesto len v okamihoch svojho života, keď si bola v najväčšej núdzi.
            Bol takpovediac tvojou núdzovkou! Vrhala si sa pred Ním na zem, keď si bola ešte chudobná, keď tvoja rodina žila v úplne jednoduchých pomeroch a ty si bezpodmienečne chcela mať dobré odborné vzdelanie a postavenie v spoločnosti. Áno, vtedy si sa modlila každý deň a trávila si tým veľa času. Veľa hodín si sa úpenlivo obracala k Pánovi, prosila si Ho a plazila si sa pred Ním na kolenách.Nepretržite si sa za to modlila a posielala prosby nahor, aby ťa ráčil vyslobodiť z tvojej biedy, aby ti umožnil úctyhodné odborné vzdelanie a dal ti stať sa jednou z uznávaných osobností v spoločnosti. Keď si bola v núdzi, chcela si jednoducho len peniaze. „Teraz hneď jeden ruženec, Pane, ale prosím potom mi nezabudni tiež hneď nechať poslať peniaze!“ Takýchto a podobných bolo predsa veľa tvojich modlitieb! A to bol celý tvoj vzťah k Bohu! Tak si sa stretávala so svojim Pánom, Bohom a podľa svojich predstáv si Jemu prideľovala ľubovoľné miesto vo svojom živote!“
            A bolo to skutočne tak, konala som tak s Pánom Bohom vo svojom živote. Je to smutná pravda, ktorú nemôžem ani prikrášliť, ani poprieť. Môžem k tomu len povedať, že Boh bol pre mňa „druhom bankomatu“. Vhodila som „jeden ruženec“ a potom sa musel zniesť, resp. vypadnúť peňažný obnos, bankovky. To bol môj vzťah k Pánu Bohu.
A bolo mi to ukázané a bolo to aj mne samej celkom jasné. Akonáhle Pán dovolil, že som ukončila svoje dobré odborné vzdelanie, akonáhle On pripustil, že som mala „v spoločnosti meno“, že som bola „niekým“, akonáhle On dovolil, aby som sa dostala k peniazom a mohla si veľa dovoliť, bol pre mňa Pán Boh naraz nedôležitý – On sa stal vedľajšou vecou v mojom živote.
Začala som si sama o sebe veľa namýšľať – domýšľavosť je veľmi nebezpečným úsekom na ceste životom! Moje ego rástlo do gigantických rozmerov! Ani som nebola schopná najmenšieho gesta lásky, a už vôbec nie vďačnosti voči Pánovi! Byť vďačný! Nikdy a odjakživa nie! Prečo aj! Veď som všetko dokázala sama! Urobila som sa „niekým“. Ja sama som dosiahla všetko, o čom som snívala. Bola som totálne slepá, už som si nedokázala spomenúť na svoje tŕpnutie! Nebolo pre mňa možné povedať: „Pane, ďakujem za tento ďalší deň, ktorý mi dávaš! Ďakujem Ti za svoje zdravie! Ďakujem Ti za život a zdravie mojich detí. Ďakujem Ti, že máme strechu nad hlavou. Pomôž tiež aj chudákom, ktorí sú bez prístrešia a nevedia, čím sa dnes budú živiť! Daj im predsa aspoň niečo na jedenie, nenechávaj ich samých, stoj pri nich!“ Nič z toho všetkého som nedokázala povedať. Nebola som toho schopná. Ani som na to nepomyslela. Bola som celkom ponorená do svojho ja. A ja mne samej stačilo. A tak som bola tým najnevďačnejším stvorením, aké si viete predstaviť. A ešte k tomu, že som nebola schopná žiadnej vďačnosti, dokonca som Pánom Bohom pohŕdala a vydávala som Ho napospaszosmiešňovaniu.

            Ezoterika – reinkarnácia

            Oveľa viac než v Neho som verila v Merkur, Venušu a súhvezdia. Talizmany boli pre mňa dôležitejšie ako Pán. Bola som oslnená astrológiou a náukou o hviezdach a všade okolo som rozprávala, ako hviezdy môj život ovplyvňujú a pozitívne utvárajú. Astrológia je jednou z týchto malých trhlín v našom živote duše, ktorým neprikladáme žiadny význam. A keď potom spozorujeme, ako sme zapletení do týchto trikov, ktoré tiež majú démonický pôvod, potom už býva väčšinou príliš neskoro, aby sme sa z toho ešte vyslobodili.
Začala som potom behať za každým módnym prúdom ducha doby. Všetky náuky – aj keď pramenili z akokoľvek chorých mozgov – boli pre mňa zaujímavejšie ako radostná zvesť Pána. Všetko bolo „in“ viacej než Sväté písmo a storočia stará náuka Katolíckej cirkvi. Začala som preto tiež veriť na to, že človek jednoducho umrie a potom zasa nanovo začne mať ďalší život. Znovuzrodenie, reinkarnácia,bola pre mňa vítanou náukou, aby som si vyplnila svoj neverecký a bezduchý život.
Vďačnosť voči môjmu Stvoriteľovi mi bola cudzia. Proste som na to vôbec nikdy nemyslela. Milosťbola niečím, čo som zo svojho slovníka vyškrtla – stala sa pre mňa cudzím slovom, ktorého význam som úplne zabudla a pre svoj životný postoj už ani nepotrebovala. Už som si vôbec nebola vedomá toho, že PÁN zaplatil aj za mňa vysokú cenu, že som aj ja bola Ním vykúpená za cenu Jeho Najdrahšej Krvi.
Toto všetko mi prichádzalo na myseľ pri tejto skúške z Desatora prostredníctvom slov a otázok toho nebeského hlasu. Teraz som to všetko videla úplne priezračne. Slepota akoby bola zmazaná. Skúšajú ma a chcú vedieť, čo viem o Desatore prikázaní. A vytýkajú mi, že som predstierala, že som si namýšľala, že Boha uctievam, že Pána milujem. Tĺkli ma mojimi vlastnými slovami. A čo to malo teraz znamenať… mala som byť jednoducho odkomandovaná k diablovi, do pekla?
Keď ku mne do ordinácie raz prišla jedna milá pani, aby moje miestnosti vydymila svojou zmesou bylín a vykropila esenciami šťastia a aby usporiadala ceremóniu vyháňania nešťastia, povedala som jej: „Ja na takýto humbug neverím, ale len to urobte, človek nikdy nevie. Keď to neuškodí, môže to byť ešte na niečo dobré.“
A tak tie miestnosti zahmlila svojimi zaklínadlami a pokropila svojimi vodičkami, aby do mojich miestností pomohla preniknúť šťastiu a pohode. Tak som pripustila, aby samé toto primitívne kúzelníctvo a táto povera, odporujúca mojej vedeckosti, mali v mojom živote už väčší význam a vplyv než Pán a Jeho radostná zvesť.
Mala som v ordinačnej miestnosti schovaný v jednom kúte, kde to nikto nemohol vidieť a kde si to nemohli všimnúť ani pacienti, mäsitý list rastliny aloe vera (po španielsky: „Penca de sáliba“), o ktorej mi rozprávali, že sú ňou vyháňané zlé energie z miestnosti.
Posúďte teraz sami, na akých mylných a bludných cestách som sa nachádzala! Dozvedáte sa všetko, akáprázdnota napĺňala môj život namiesto pravej náuky. Hanba mi za to a dnes sa za to hanbím. Ale to bohužiaľ bol skutočne môj vtedajší život!
A tak pokračovali, aby analyzovali môj život na základe Desatora Božích prikázaní. Pritom tiež celkom presne poukazovali na to, ako som sa chovala voči svojim blížnym. Ako často som predsa volala k Pánovi, že Ho milujem a mám rada, kým som sa od Neho, svojho Pána Boha, odvrátila. Skôr, než som začala blúdiť po mylných cestách ateizmu a nasledovať falošné náuky, často som Pánovi hovorila: „Môj Pane a môj Bože, milujem Ťa!“

Ja a môj blížny

Ale tým istým jazykom, ktorým som Pána tak chválila a velebila, týmto istým jazykom a tými istými ústami som celému ľudstvu hádzala polená pod nohy a nazývala ho čertovským. Všetko a každého som len kritizovala. Nič mi nebolo vhod. Na celý svet som ukazovala prstom a pripisovala som mu vinu,len na seba som neukazovala, ja som bola zo svojich obviňovaní vyňatá! Veď ja som bola tá „svätá Gloria“, tá „dobrá“, tá „milá“ a tá „krásna“.
A ako som sa pritom ešte vychvaľovala, keď som hovorila, že milujem Boha. A pritom som bolazávistlivá, neznesiteľná a už vôbec nie vďačná!
V žiadnej chvíli som neprejavovala uznanie a vďačnosť svojim rodičom a svojej rodine za všetku námahu, obete a lásku, ktorú všetci vynaložili na to, aby mi umožnili dobré odborné vzdelanie, aby ma videli spoločensky postupovať, aby ma podporovali.
Ale k tomu patrí ešte aj to, že akonáhle som dokončila svoje vzdelanie, akonáhle som sa vyšplhala na svojom kariérnom rebríčku, tu už moji rodičia a moja rodina neboli pre mňa dôležití. Dokonca sa tí, ktorí ma všetkými možnými prostriedkami podporovali, stali vedľajšou vecou, ktorá nestojí za zmienku. Áno, došlo to dokonca tak ďaleko, že som sa hanbila za svoju matku. Hanbila som sa za ňu, pretože pochádzala z tak jednoduchých pomerov a živorila za tak žalostných okolností.

Ja a moja rodina

A po tomto zhrnutí môjho egoistického životného štýlu mi pri tejto skúške z Desatora Božích prikázaní ešte ukázali, ako som zlyhala aj ako manželka a ako som sa správala úplne mimo, ďaleko vzdialená od očakávaní, ktoré zveril Boh kresťanskému partnerovi v manželstve.
Čo som bola za manželku? Aká som bola? Celý deň som šomrala už od okamihu, kedy som vstala z postele. Môj milý muž ma priateľsky pozdravil slovami: „Dobré ráno!“ A čo som na to povedala ja: „Ako to má byť dobré ráno? Pozri sa predsa z okna! Veď už zasa prší!“ Vedela som jednoducho vždy niečo vytknúť a kritizovať, mala som zlú náladu. Nikto mi nemohol nič urobiť po chuti. Na všetkom som niečo nachádzala a hneď som sa nad tým začala rozčuľovať. Nielen voči svojmu mužovi, ale ajvoči deťom som sa chovala tým istým neznesiteľným a tiež nespravodlivým spôsobom.
V tejto skúške na druhom brehu mi tiež ukázali, že som nikdy, ani raz nemala úprimný cit lásky alebo pravého súcitu voči ľuďom naokolo, voči svojim bratom a sestrám v rodine. A Pán mi povedal: „Ty si na nich proste nikdy nemyslela!“ A uvidela som nespočítateľné množstvo chorých a osamelých a začala som plakať:
„Ó, Pane, akí sú úbohí, akí opustení, títo chorí ľudia. Nikto sa o nich nestará! Dopraj mi predsa tú milosť, aby som k nim išla a navštívila ich, aby som ich potešila a zahnala ich samotu tým, že by som pri nich zostala. Tiež veľa týchto detí, ktoré už nemajú matku, tie často tak malé siroty, ó, Pane, aké utrpenie musia znášať už v celkom mladom veku!“
A čím viac som sa pozerala a čím ďalej postupovala táto skúška, tým zreteľnejšie som pred sebou videla svoje skamenené srdce. Bolo pre mňa ako obluda, ktorú som teraz naraz musela zistiť vo svojom predchádzajúcom spôsobe bytia. A všetko bolo také jasné a také jednoznačné, že som sa žiadnym spôsobom – ako som inak bola vždy zvyknutá – z tejto aféry nemohla vyvliecť. Jedným slovom stručne a jasne povedané, zhrnuté: V tejto skúške na základe Desatora Božích prikázaní som totálne prepadla. Na základe svojho uplynulého života som nemal šancu obstáť.
Bolo to proste nepochopiteľne strašné! Vo svojom uplynulom živote som žila v obrovskom chaose. Neeexistoval už žiadny poriadok, ako bol daný stvoreniu. Čo mi pomohlo, že som nikoho nezavraždila a žiadneho človeka nezabila? Budem vám rozprávať ešte jeden príklad:
Veľmi často som množstvu potrebných ľudí darovala tovar, potraviny, oblečenie a veľa ďalšieho. Ale nikdy som im to nedávala z nezištnej lásky, ale väčšinou, aby som získala na význame, aby som ukázala, aká som dobrá, aby som na nich zapôsobila lživým dojmom a aby som si v našej pokrytecky uhladenej spoločnosti vybudovala o sebe pekný obrázok. Pretože som totiž bola veľmi bohatá, chcela som tiež ľuďom ukázať, aká som dobrotivá a veľkodušná. Mali na moju veľkorysosť zízať s otvorenými ústami, a tiež mi preto závidieť a obdivovať ma. A tiež preto, že som bola taká bohatá, chcela som svojimi darmi a veľkorysosťou manipulovať s biedou a chudobnými ľuďmi a tiež ešte seba urobiť potrebnou. A tak som napríklad hovorila: „Pozri, tu ti dávam to a ono (podľa toho, čo mi práve prišlo pod ruku alebo čo mi proste zostalo), ale prosím ťa, buď taký láskavý a choď namiesto mňa na rodičovskú schôdzku do školy mojich detí a zastúp ma tam, pretože bohužiaľ nemám čas, aby som chodila na tieto školské zhromaždenia, kde sa vždy kontroluje osobná účasť.“ A týmto spôsobom som síce v celom okolí rozdala nespočetné množstvo vecí, ale každý dar bol z mojej strany spojený s nejakými podmienkami alebo požiadavkami. A tak som ľudí mala na svojom vodítku. Manipulovala som nimi a oni na mne boli závislí. A okrem toho sa mi mimoriadne páčilo, keď som pozorovala, že za mnou behá húf ľudí a za mojim chrbtom ďalej hovoria, že som vraj tiež veľkodušná, dobrotivá a svätá. Budovala som si tak v spoločnosti o sebe pôsobivý obraz. Nikto nevedel, že to je klamný obraz, ktorý nezodpovedá skutočnosti. A teraz to bolo zjavné.
Pri tejto mojej skúške vyšlo všetko najavo. Povedali mi: „Jediným Bohom, ktorého si uctievala, boli peniaze. Týmto božstvom peňazí si sa sama zatratila!! Kvôli tomuto svojmu Bohu peňazí a zlata si sa rútila do priepasti. A tak si sa sama stále viac vzďaľovala od Pána Boha.“
To súhlasilo, počas nejakej doby sme mali veľmi veľa peňazí, ale potom sme zbankrotovali. Dlhy nám prerastali cez hlavu, mali sme neskutočné množstvo dlhov. A peniaze nám úplne došli, už sme nič nemali…
A keď mi práve toto všetko s peniazmi vytýkali, jednoducho som kričala: „Ale o akých peniazoch Vy tu hovoríte, zanechala som predsa tam na zemi celé množstvo problémov a dlhov…“ a viacej už som povedať nemohla…

Nevezmeš meno Božie nadarmo!

            Keď mi potom robili výčitky v druhom prikázaní, jasne som videla, ako som sa ešte ako dieťa poľutovaniahodným spôsobom učila, že klamstvá sú výborným prostriedkom, aby som unikla trestom svojej matky, ktoré niekedy mohli vyzerať aj veľmi prísne a tvrdé. A tak som začala ísť svojou cestouv spoločnosti otca všetkých klamstiev, satana. Stal sa tak mojim spoločníkom na ceste. Stala som sa veľkou klamárkou. A v tomto „umení klamstva“ som sa zdokonaľovala. Stávala som sa stále perfektnejšou. A v tej miere, ako sa moje hriechy stávali stále väčšími a nechutnejšími, stupňovali sa aj moje lži a stávali sa stále väčšími a nehanebnejšími.
Chcela som asi dokázať sama sebe, k akému majstrovstvu to v tejto disciplíne klamstva môžem dotiahnuť. Lži sa stávali stále mocnejšími a prerástli mi cez hlavu – rovnakým spôsobom ako dlhy.
Vrchol hriechu klamstva som dosiahla, keď išlo aj o to sväté, o to Najsvätejšie a o samotného Pána. Pozorovala som, že moja maminka mala veľkú bázeň pred Pánom Bohom. A pre ňu bolo meno Pána niečím úctyhodným a veľmi svätým. Nechala som si to prejsť hlavou a pomyslela som si, že to je pre mňa naozaj tá najlepšia zbraň. Tak ju mám (svoju matku) úplne v hrsti. A začala som pri každej maličkosti, a aby som podporila každú z mojich lží, prisahať na Boha.
Brala som meno Božie proste ľahkovážne a bezdôvodne do úst. Svojej matke som napríklad hovorila:„Mami, pri našom milom Kristovi ti prisahám…“, alebo: „Mami, pri mene Boha Otca ti prisahám, ubezpečujem ťa,“ atď, atď… a tak som pritom vierohodne vymyslenými lžami unikala asi pred zaslúženými trestami svojej matky.
Dokážete si predstaviť, že pre svoje klamstvá, pre svoje lotroviny, pre túto hromadu výkalov, v ktorej som sa často cítila ohromne dobre, som zneužívala najsvätejšie Meno Božie a tým som aj Jeho zaťahovala do výkalov, pretože som sama bola rovnako až po krk zaborená v tomto močiari hriechov a v tomto ľudskom hnoji.
A teraz sa pozrite, moje milé sestry a bratia, vďaka svojmu osudu a tejto skúsenosti smrti, o ktorej tu práve podávam správu, som sa tiež  naučila a na vlastnej koži zakúsila, že slová a vety, ktoré opúšťajú naše ústa a ktoré z nás vychádzajú často tak ľahkovážne a neuvážene, nie sú proste odviate vetrom a takpovediac sa nerozplynú. Nie, zostávajú často skutočnosťou, ktorá nás oveľa neskôr dostihne a naraz sa nám zasa vráti ako bumerang, možno dokonca ešte lepšie vyjadrené, dopadne späť na nás. Možno vám teraz prebehne mráz po chrbte, keď vám poviem nasledujúce. Nie raz, ale veľmi často, keď bola moja matka naozaj tvrdohlavá a proste mi nechcela veriť, skrátka som jej povedala:
„Mami, nech do mňa udrie blesk, ak ti klamem. Hovorím ti len čistú pravdu!“
A tieto moje časté výroky upadli do zabudnutia a nikto už na ne nemyslel. Ale teraz sa pozrite, stojím pred vami len z čistého Milosrdenstva Božieho, pretože ma skutočne zasiahol blesk, prakticky mnou prešiel, prakticky ma rozpolil na dve časti a úplne spálil.
Tak mi teda na onom svete ukázali, ako ja, ktorá som sa veľkolepo vydávala za katolíčku, som nikdy nedodržala slovo, vždy som bola len vierolomná a vždy som najsvätejšie Meno nášho Pána a Boha len zneužívala a stavala pred svoje nečestnosti.
Zapôsobilo na mňa, ako Pán znášal všetky tieto ohavné a odporné prípady a ako súčasne všetky tvory pred Ním na znak dojemného klaňania a úcty padajú na tvár. Videla som najblahoslavenejšiuPannu Máriu, Matku Božiu, pri nohách Pána vo veľkej úcte a adorácii. Modlila sa za mňa a úpenlivo Ho prosila. A ja, veľká a hanebná hriešnica, som si zo svojho bahna s Pánom tykala! Ja, ktorá som bola predsa údajne taká dobrá a mala som takú dobrú povesť, ktorú som si však kúpila svojimi manipuláciami. A tak som sa videla, ako často som sa búrila proti Pánovi, aká som bola na Neho nahnevaná, ako som na Neho nadávala a aj Ho preklínala. Bolo pre mňa nielen zahanbujúce, ale skôrneznesiteľné a bolestné, keď som si bola vedomá tejto minulosti a mala som na ňu jasný pohľad.

Spomni si, aby si deň sviatočný svätil!

            Keď pri mojej skúške podľa Desatora došlo na prikázanie svätenia Pánovho dňa a sviatočných dní, bol to hrozný okamih. Prepadla ma sotva znesiteľná bolesť. Ten hlas mi povedal celkom jasne a sucho, že som bola denne štyri aj päť hodín zamestnaná svojim telom, svojim zovnajškom, svojou zdanlivou krásou, pričom som denne nevenovala ani 10 minút tomu, aby som Pánovi potvrdila svoju hlbokú náklonnosť a vďačnosť alebo aby som k Nemu hovorila v modlitbe. Áno, často to bolo dokonca tak, že keď som Mu sľúbila ruženec, odverklíkovala som ho väčšinou v chvate a strese. Pritom sa tiež stalo, že som povedala: „Veď to zasa dopadne dobre. Môžem sa iste dobre odmodliť ruženec v reklamných pauzách svojich obľúbených televíznych seriálov.“
            A tak mi na onom svete ukázali, aká som bola voči svojmu Pánu Bohu stále nevďačná, nikdy mi nenapadlo, aby som Jemu, svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, poďakovala. A tiež mi jasne predostreli pred oči, čo všetko som splodila za výhovorky, keď išlo o to, že som nechcela ísť na svätú omšu z čistej lenivosti.
„Ale mami, ak je Boh všade a všade prítomný, prečo by som tam potom mala bezpodmienečne chodiť a vyhľadávať ho v kostole?“
            Jasné, pre mňa bolo veľmi jednoduché a pohodlné prednášať takéto výroky a takto rozprávať. A ten hlas znovu opakoval výčitku, že som Pána Boha nechala na seba čakať každý deň 24 hodín a celý čas som si na Neho nespomenula. Nemodlila som sa k Nemu a ani v nedeľu som k Nemu nešla, aby som Mu ďakovala, aby som Mu prejavila svoju vďačnosť a ukázala Mu svoju lásku aspoň v Pánov deň. To na mňa bolo proste príliš. Bola som príliš pyšná a naviac nafúkaná.
Ale najhoršie na tomto mojom prípade bolo, že táto návšteva kostola bola pre moju dušu ako reštaurácia. Bez chodenia do kostola moja duša zakrpatievala, lepšie povedané hladovala, pretože tak isto nedostávala žiadnu potravu. Ale venovala som sa len svojmu telu. Aby som sa starala o toto pominuteľné telo a rozmaznávala ho, na to som mala všetok čas na svete. Stala som sa otrokyňou svojho tela. A pritom som celkom prehliadala jeden malý, ale podstatný detail.
Mala som tiež dušu, o ktorú som sa jednoducho vôbec nestarala. Bola „úplnou sirotou“. Nikdy som ju neživila Božím Slovom. Pretože aj na to som mala vo svojom repertoári lákavejšiu táraninu, keď som vytrubovala, že ten, kto pravidelne číta Bibliu, sa skôr alebo pozdejšie zblázni.
A sviatosti som vôbec nemala v láske. Ako by som len mohla vyznávať svoje hriechy jednému z tých „starých, skostnatelých úbožiakov“, ktorí sami boli horší a hriešnejší než ja sama! Pretože pre mňa a moje prasačiny bolo veľmi vítané, aby som na spoveď nechodila. Ten veľký klamár a rozvracač (veď to je doslovný význam slova „diabolos“), totiž satan, ma držal ďaleko od spovedi a sviatostí. A tak to satan doviedol aj do stavu, aby zabránil uzdraveniu a očisteniu mojej duše. Je to totiž tak, že démon zakaždým, keď som sa dopustila hriechu, otlačil na biele šaty mojej duše svoje razítko, čierne znamenie svojej ríše temnoty.
Moje hriechy neboli bez následkov. Neboli bezplatné a zadarmo, ale naopak, mali ťažké dôsledky pre zdravie mojej duše. Nikdy – okrem prvého svätého prijímania – som si neurobila dobrú svätú spoveď. A od tej doby som už nikdy na spoveď nešla. A nie zriedka som sa stretla s kňazom prispôsobeným dobe, ktorý mi dokonca dával za pravdu v mojom postoji k individuálnej spovedi – a túto sviatosť označoval ako už nezodpovedajúcu našej modernej dobe a že už nie je pre moderného človeka žiadúca. A preto tiež dochádzalo k tomu, že zakaždým, keď som išla na sväté prijímanie, prijímala som Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej nehodne.
A moje rúhanie išlo dokonca tak ďaleko, že som pyšne a akoby som vedela všetko všade hlásala:
„Čo to má byť, tá Najsvätejšia? Veď ako to má byť možné, aby sám všemohúci živý Boh bol prítomný v kúsočku chleba, v hostii? Títo kňazi by predsa mali radšej k hostii pridať trochu karamelovej polevy, aby aspoň chutila dobre a nie tak mdlo.“
Tak ďaleko sa môj život teraz vymkol spod kontroly a natoľko som opustila poriadok vo stvorení, že som bola schopná vytrubovať takéto rúhanie. A tak som dosiahla najhlbší bod, odbúranie a ničenie svojho vzťahu k Bohu, k svojmu Stvoriteľovi.
            Nikdy som nedopriala svojej duši niečo naozaj hodnotné, nejakú potravu. A aby som tomu všetkému ešte nasadila korunu, nerobila som nič iné než to, že som kritizovala a očierňovala kňazov.Mali by ste zažiť, ako mi práve tento bod ťažko dopadol na hlavu pri mojej skúške na onom svete. Tento hriech mi Pán veľmi ťažko pripočítal. V mojej rodine bolo už dávno zvykom obtierať si ústa o kňazov.
Pokiaľ si spomínam, teda od tej doby, keď som bola ešte veľmi malá, u nás doma sa o kňazoch hovorilo nepekne. Začínajúc mojím otcom všetci jednoducho hovorili, že kňazi boli typy záletníkov, otočili sa za každou sukňou a že všetci spolu boli viac požehnaní peniazmi a bohatstvom, než my jednoduchí ľudia. A všetko toto ohováranie sme my deti opakovali od malička. A k tomu mi teraz povedal Pán smutným, ale prísnym hlasom: „Čo si si myslela, že si, aby si tak konala, akoby si bola Pánom Bohom, a posudzovala mojich pomazaných a pritom ich ešte ohovárala a urážala?“ A pokračoval: „Oni sú ľudia z mäsa a krvi. A čo sa týka svätosti nejakého kňaza, tak tá je živená tiež predovšetkým cez spoločenstvo veriacich, cez ľudí vo farnosti. Spoločenstvo nesie Bohu zasvätenú osobu svojimi modlitbami, uznaním a úctou, ktorú mu preukazuje, podporou, ktorú mu ľudia dávajú. A ak nejaký kňaz prepadne hriechu, potom by ste sa ho nemali tak veľmi vypytovať na dôvody a obviňovať ho, ale skôr hľadať vinu v spoločenstve, ktoré mu odopieralo úctu, uznanie, podporu a modlitbu alebo ich neposkytovalo v dostatočnej miere.“
            A Pán mi potom ukázal, ako sa zakaždým, keď som kritizovala a špinila kňaza, na mňa vrhli démoni a ako sa ku mne pritisli diabli. A okrem toho som videla, aké veľké zlo som spôsobila, keď som vyhlásila a označila jedného Bohu zasväteného za homosexuála a táto novina preletela ako blesk celým spoločenstvom veriacich. Nedokážete si vôbec predstaviť, akú veľkú, nesmiernu škodu som tým spôsobila.

Cti otca svojho a matku svoju…

            Teraz sme prišli ku štvrtému prikázaniu: Cti otca svojho a matku svoju…
            A Pán mi aj v tejto oblasti postavil pred oči, aká som v priebehu svojho života bola nevďačnávoči rodičom. Ako často a ako zle som na nich nadávala a preklínala ich. Vyhadzovala som im na oči, že mi nemohli poskytnúť všetko to, čo už dostali moje priateľky. A bolo mi jasné, aká som bola dcéra, ktorá proste nič nevedela oceniť a pre ktorú všetko, čo mi rodičia cez mnohé obete a za vynaloženia veľkých námah poskytli, bolo proste bezcenné.
Áno, vo svojom hneve voči rodičom som zašla dokonca tak ďaleko, že som jednoducho tvrdila, že táto pani vôbec nemôže byť mojou matkou, pretože mi proste pripadala tak primitívna, a považovala som ju za príliš málo, než aby mohla byť mojou matkou. Bolo pre mňa také odporné, keď som videla tento úsudok o sebe samej. Totiž o jednej žene bez Boha a ako táto žena bez Boha ničila a negatívne ovplyvňovala všetko, čo len prišlo do jej blízkosti. Ale najhroznejšie na tom všetkom bolo, že som si pritom ešte namýšľala niečo zvláštne, predovšetkým to, že som tiež dobrá a svätá.
Pán Boh mi tiež objasnil, prečo som si len mohla namýšľať, že sa pri tomto štvrtom prikázaní iste nemám čoho obávať. Bola som si totiž len preto istá, že túto prekážku zvládnem ľavou rukou, pretože – áno, v posledných rokoch ich života som financovala lekárov a lieky, ktoré moji rodičia potrebovali,  keď boli chorí. Len kvôli tomuto úplne obyčajnému príbehu som si namýšľala, že som toto štvrté prikázanie naplnila viac než dosť. Právo to zapadalo do mojej životnej filozofie, podľa ktorej som práve posudzovala a zaraďovala všetky svoje skutky len podľa princípu peňazí a financií. A práve tak to bolo aj s mojimi rodičmi. Prostredníctvom svojich peňazí som nimi manipulovala a robila som ich poddajnými k svojim zámerom a záujmom.
Moje bohatstvo im, mojej matke a otcovi z jednoduchých pomerov, mňa vyvýšilo ako nejaké božstvo, ktoré oni sami, zaslepení mojimi peniazmi, naozajstne uctievali. A táto situácia, vytvorená mamonou,mi tiež dovoľovala, aby som po svojich rodičoch v drzej svojvôli šliapala. Nedokážete si predstaviť, akú bolesť mi spôsobivali a ako až do špiku kostí boleli tieto jasné znalosti o mojom predchádzajúcom živote, ktoré som smela vidieť vďaka milosti Božej. Musela som sa prizerať, ako môj otec, naplnený veľkým smútkom, plakal a vzlykal nado mnou a nad mojim chovaním. Pretože aj napriek všetkým svojim slabostiam bol dobrým otcom.
            Učil ma, aby som bola pracovitá a usilovná a viedla počestný život. Pretože len ten, kto vykonáva dobrú prácu a osvedčí sa vo svojom povolaní, bude robiť pokroky a niekam to dotiahne. Ale bohužiaľ mu pri všetkých jeho námahách, aby ma dobre vychoval, unikol jeden malý detail, ktorý je ale niečím najpodstatnejším, totiž, že som mala tiež dušu, ktorá  bola pred vyhladovaním, a že on ako vzor pre svoju dcéru mal poslanie, aby mi priblížil svojim životom aj radostnú zvesť a vieru. A v tomto ohľade úplne zlyhal a jednoducho vôbec nevidel, ako sa celý môj život na základe pochybenia tohto malého detailu potápal a ako som sa stále hlbšie zabárala do tohto bahna.
Bolelo ma, keď som videla, aký bol môj otec záletník. Cítil sa šťastne a veľmi blažene, keď mohol mojej matke a všetkým ľuďom rozprávať a chváliť sa tým, aký bol „mačo“ (juhoamerický výraz pre capa, záletníka a domáceho tyrana a podobne), pretože mal súčasne veľa žien (jeho rečou: veľa báb) a bol schopný si ich všetky udržať a uspokojiť. Okrem toho môj otec nadmieru pil a fajčil. Na všetky tieto neresti a zlozvyky bol môj otec teraz ešte aj pyšný a veľmi si na tom zakladal, pretože mal mylný názor, že to neboli žiadne neresti, ale úplne naopak – cnosti, ktoré ho robili niečím zvláštnym.
A tak som už v mladosti vnímala, ako moja matka často sedela doma uplakaná, keď sa môj otec začal zasa raz chváliť svojimi ďalšími ženami a dobrodružstvami, ktoré s nimi mal. A čím častejšie som to zažívala, tým viac rástol vzdor, hnev a odpor, ktorý ma prenikal. A teraz vidím priebeh svojho doterajšieho života a naraz chápem, ako ma tieto neovládané pocity a odpor pomaly ženú do „duchovnej smrti“, privádzajú moju dušu k záhube. Prepadol ma mohutný hnev, keď som sa musela dívať, ako môj otec ponižoval moju mamku pred očami celého sveta. A začínam sa proti tomu brániť, repcem proti tomu a dohováram svojej matke a pokúšam sa ju ovplyvniť. Hovorím jej napríklad toto:
„Nikdy nebudem ako ty, nikdy nenechám, aby mi nejaký muž robil takéto veci. My ženy práve nemáme v našej spoločnosti žiadnu cenu, a sme preto pokorované, pretože existujú ženy, ktoré sú ako ty a ktoré všetko znášajú. Ženy, ktoré sa bezvládne podrobujú svojvôli „mačov“, ktoré už nemajú žiadnu dôstojnosť a hrdosť, sú skôr len zlomenými osobnosťami. Práve ženy, ktoré dovolia domýšľavým mužom, aby po nich šliapali a konali s nimi ako s najposlednejším výkalom.“
A keď som bola už trochu staršia, povedala som svojmu otcovi:
„Nikdy, ver mi a zapíš si to za uši, oci, nikdy nedopustím, aby so mnou nejaký muž konal a pokoroval ma tak, ako to znovu a znovu robíš s mojou mamkou. Keď to dôjde tak ďaleko, že mi bude muž neverný a bude ma podvádzať, pomstím sa mu a zašliapnem ho do kanála. So mnou nie, môj milý otec!“
Po tomto ma môj otec zmlátil ako žito a kričal na mňa: „Čo si to len dovoľuješ? Čo sa to opovažuješ? Čo myslíš, že si, aby si so mnou takto hovorila?“ Vôbec si nedokážete predstaviť, aký zlý „mačo“ bol môj otec. A ja som nedokázala držať ústa a odpovedala som: „Aj keď ma zmlátiš, a dokonca zabiješ, prisahám ti, že niečo takého si nenechám robiť. V prípade, že to niekedy dôjde tak ďaleko, že sa vydám a potom sa dozviem, že mi je môj manžel neverný, potom sa na ňom strašným spôsobom pomstím, aby ste vy muži konečne pochopili, čo zažíva žena, keď s ňou muž jedná ako s najposlednejším výkalom, ponižuje ju a šliape po nej ako po špinavej handre.“
A týmto spôsobom som sa celú dobu zožierala všetkým tým odporom, týmto hnevom a touto zlosťou a zasypávala som tým svoje myšlienky a mozog. Ja sama som si otravovala svojho ducha a svoj charakter. Keď som potom bola už samostatná a dospelá – a prirodzene som už mala tiež dostatok peňazí – začala som svoju matku stále znovu ovplyvňovať tým, že som jej hovorila: „Vieš čo, mami? Rozíď sa s otcom, rozveď sa s ním!“ A tak som sa správala aj napriek tomu, že som si svojho otca veľmi ctila a tiež ho mala rada. Aj napriek tomu som vždy znovu a znovu svojej matke dohovárala a hovorila som jej:
„To predsa nemôže byť, aby si jednoducho tak znášala takéhoto chlapa, ako je môj otec! Buď si predsa vedomá svojej dôstojnosti ženy! Vydoby si späť svoju česť a ukáž mu predsa, že si niečím cenným, zvláštnym, a nie kusom zablátenej handry, o ktorú sa môže otrieť!“
Tieto a podobné frázy som pred svojou matkou stále znovu opakovala. Dokážete si to predstaviť? Vsadila som všetko na to, aby som svojich rodičov od seba rozdelila, by som ich dotlačila k rozvoduich manželstva. Ale väčšinou mi potom moja mamka povedala:
„Nie, milá moja dcéra, nenechám sa rozviezť. Nemysli si, že toto chovanie sa tvojho otca nie je pre mňa veľmi ponižujúce a bolestné. Trpím tým veľmi – ako si iste vieš predstaviť. Ale prinášam túto obeť a vydržím, pretože ste tu predsa vy – mojich sedem detí. Vás je sedem detí a ja som len sama. Tak je predsa lepšie, aby tým trpel len jeden, a nie aby potom muselo znášať tú bolesť sedem ľudí. A koniec koncov – tvoj otec je predsa aj dobrým otcom a moje srdce jednoducho neznesie, aby som proste utiekla a nechala vás vyrastať bez otca. Ešte sa ťa spýtam: Keď sa s otcom rozídem, kto sa potom ešte bude modliť za to, aby sa obrátil a bola tak zachránená jeho duša? Bolesť a ponižovanie,ktoré mi spôsobuje tvoj otec, spájam s nevýslovnými bolesťami nášho Pána Ježiša Krista na kríži. Každý deň hovorím nášmu Pánu Bohu: „To, čo tu musím trpieť a znášať, nie je predsa vôbec ničím v porovnaní s bolesťami, ktoré si za nás vytrpel na kríži. Aby moje utrpenie získalo hodnotu, prosím, dovoľ, aby som sa spojila a zjednotila s Tvojim utrpením, aby tak aj moje malé útrapy získali silu, aby som od Teba obdržala milosť, aby sa môj muž a moje deti obrátili a tak boli zachránené pred večným zatratením!““
            Mne to všetko bolo nepochopiteľné a vtedy som nad takouto „hlúposťou“ len potriasla hlavou. Bolo to na mňa jednoducho príliš. To boli myšlienky, ktoré mi boli úplne cudzie a diametrálne protichodné môjmu spôsobu života a myslenia, a preto som ani nemala pochopenie pre tieto matkine výpovede. A aby ste vedeli: nielen, že som sa to nesnažila pochopiť, ale tieto matkine výpovede ma len ešte viac dráždili a popudzovali môj hnev.
Viedlo to k tomu, že sa zmenil celý môj život, pretože som naozaj začala rebelovať. Táto rebélia sa prejavovala predovšetkým v tom, že som sa zasadzovala o ženské práva a emancipáciu – a to nielen ako normálny prívrženec – nie, v boji za práva žien som bola v prvej línii. Začal som obhajovať potrat, právo ženy, aby sama rozhodovala o svojom bruchu, nezávislosť a právo žiť ako „single“alebo vo voľnom partnerstve – organizovať život s takzvanými „partnermi pre určitý úsek života“,  začala som propagovať rozvod ako vítané riešenie manželských problémov. Zvlášť som tiežobhajovala „zákon odplaty“ (Ley de Talion = právnická zásada „odplatiť rovné rovným“ – „oko za oko, zub za zub“). To znamená: Dávala som ženám vždy dobrú radu, aby jednoducho odplácali rovné rovným a rovnako sa každému mužovi, ktorý je neverný, pomstili tiež neverou – ak je to možné s jeho najlepším priateľom. Aj keď som osobne svojmu manželovi nikdy v živote nebola telesne neverná, tak som svojimi škodlivými radami u veľmi veľa ľudí spôsobila veľmi veľké škody. Žiaľ Bohu!

Nezabiješ – umelý potrat

            Keď sme v mojej „knihe života“ prišli k piatemu Božiemu prikázaniu – Nezabiješ, pomyslela som si: Konečne si nemusím nič vyčítať, pretože som nikoho nezabila a žiadneho človeka som nepripravila o život. A na moje veľké zdesenie ma Pán Boh poučil o niečom celkom inom. Ukázal mi so všetkou zreteľnosťou, že som bola príšerne hroznou vrahyňou. A vraždy, do ktorých som bola zapletená, patrili mimo iné do triedy zločinov zabíjania, ktoré sú v Pánových očiach najohavnejšie svojho druhu, totiž umelé potraty nenarodených detí.
            Dávajte teraz dobrý pozor! Moc a vplyv, ktoré som získala pomocou peňazí, ma zviedli a priviedli k tomu, že som financovala nie jeden, ale  niekoľko – ak nepoviem mnoho – umelých potratov. Len moje peniaze tieto potraty umožnili. Pretože som, áno, stále hovorila: „Žena má právo si zvoliť, kedy chce zostať tehotná a kedy nie. Jej brucho patrí len jej samej!“
A teraz sa pozrite! V mojej „knihe života“ bolo čierne na bielom – a bola to pre mňa veľká bolesť, keď som tu videla a nakoniec tiež pochopila – do akých odporných zločinov som sa sama zaplietla vďaka peniazom. Bolo to ale nezmazateľne zapísané v mojej „knihe života“. Naviac som donútila k potratu jedno dievča, ktoré malo sotva 14 rokov. Bola som jej majstrová. Ak má niekto v sebe jed, tak v jeho okolí nezostane nič zdravé. Všetci, ktorí sa priblížia k takémuto človeku, sú negatívne ovplyvňovaní, prichádzajú do styku s týmto jedom a aj sami sa potom stávajú zamorenými a jedovatými. Ďalšie ešte úplne mladé dievčatá,  tri z mojich neterí a snúbenica jedného z mojich synovcov, išli na potrat. Bez všetkého im dovolili prísť za mnou, pretože som bola tá s veľkými peniazmi, ktorá mohla všetko riadiť – a bola taká „dobrotivá“. Bola som tá dobrá teta, ktorá vždy všetkých pozvala. Tá dobrá teta, ktorá im rozprávala o novinkách zo sveta módy a ktorá im najnovšiu módu tiež predvádzala a často aj kupovala. Bola som tou, ktorá týmto mladým stvoreniam napomáhala ako sa učiť byť atraktívnejšími, ako vstúpiť do sveta „lesku“ a ako druhým ukazovať svoje mladé telá čo najviacej sexi a dráždivé.
            A predstavte si! Moja sestra mi v úplnej dôvere poslala a prenechala svoje deti. A ako som ich skazila a urobila prostitútkami! Áno, priviedla som tieto mladé dievčatá, napoly ešte deti, k prostitúcii. A to bol ďalší do neba volajúci zločin a strašný hriech, ktorý v poradovníku tých najohavnejších zločinov pred Pánom zaujíma hneď ďalšie miesto za umelým potratom. Pretože som tieto mladé dievčatá učila nasledujúcemu:
„Moje milé dievčatá, nebuďte predsa hlúpe! Aj keď vám vaše matky toľko rozprávajú o hodnote panenstva, cudnosti a čistoty, potom je potrebné proste poukázať na to, že vaši rodičia ešte žijú v minulosti, ich svet už nie je svetom dneška, sú v zajatí včerajška, zmeškali slobodný a moderný život. Musíme mať pre to pochopenie. Ale vy samé by ste sa mali pripojiť k modernému životu, ktorý obsahuje slobodu vybojovanú nami ženami, a naplno sa realizovať ako ženy – teda počúvajte ich, majte pre nich porozumenie, pretože oni skrátka inak nemôžu. Ale nekazte si predsa preto svoj vlastný mladý život. Vaše matky s vami hovoria o Biblii, ktorá existuje už 2000 rokov. Ony už tiež nie sú „up-to-date“ (moderné).

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *