Návrat zo zajtrajška

Prof. MUDr. George Ritchie a Elisabet Scherill
Klingowoy Publication Kastbourne
George Ritchie – 1978

Do svojej ordinácie som prišiel dosť zavčasu, aby som mal pár minút pre seba skôr, než príde prvý pacient. Rozhliadol som sa po miestnosti ešte zahalenej do pološera, na stôl, na pohodlné stoličky, na žltú pohovku pod oknom.

Rázne som otvoril blok s menami objednaných pacientov a prečítal som si zoznam návštev na dnešný deň : Mr. Mildred Brown, Peter Jones, Jane Martin. Potom sa môj prst zastavil. Moja prvá schôdzka popoludní bola s Fredom Owenom.

Fred zomieral na rakovinu. Už v septembri pred piatimi mesiacmi som mal podozrenie na rakovinu, keď ma navštívil prvýkrát s príznakmi silnej depresie. Pretože počas celého vyšetrenia kašľal, objednal som ho na komplexné vyšetrenie do univerzitnej kliniky tu v  Charlottesville . Fred na vyšetrenie neprišiel. Pred troma týždňami bol opäť tu. Vyšetril som ho priamo vo svojej ordinácii. Aj keď som nemal náležité vybavenie, fonendoskopom som počul dosť. Odvtedy bol v univerzitnej nemocnici a včera bol prepustený s diagnózou “ rakovina pľúc s metastázou do mozgu.. Dnes o jednej popoludní príde.

Ako by som mu mohol pomôcť, aby čelil realite blížiacej sa smrti? Fred mal 40 rokov a nezostávalo mu veľa času. Zdalo sa mu, že celý svet sa proti nemu spikol, odkedy sa narodil. Od matky, ktorá ho zanedbávala, cez rad nestálych domovov a pestúnov, nestálych šéfov, ktorí ho vykorisťovali, až k nevydarenému manželstvu.

Mojím cieľom bolo, aby sa vyvinul v duševne zdravého človeka. Fred mi dôveroval, prvýkrát v živote sa odhodlal k skutočnému priateľstvu. Ale teraz zomieral…

V priebehu návštev toho rána sa moja myseľ ustavične vracala k Fredovi. Obed som si nechal priniesť do ordinácie a jedol som pri pracovnom stole, ak by Fred prišiel skôr. Ale o 13. hodine neprišiel, ani o 13,15 a 13,3O . Prišiel až o 13,35. Prvýkrát sa Fred oneskoril na schôdzku.

„Nebudem vám môcť zaplatiť „, povedal skôr ako si sadol. „Dnes ráno som dal okamžitú výpoveď. Povedal som tým darebákom, čo si o nich myslím. Chceli, aby som tam zostal, kým nezoženú náhradu, ale prečo by som pre nich niečo robil ? -Doktor mi dáva 4 mesiace života… Aký vtip, že doktor?”

Prebral všetko týkajúce sa matky a manželky. „Všetko je teraz strata času, že…?“

„Naopak“, povedal som mu. „Tieto veci sú teraz naliehavejšie, ako boli predtým. Tvoja budúcnosť závisí od toho , ako rýchlo sa vyrovnáš s príbuznými i spolupracovníkmi.

Pozeral na mňa, a bolo hrozné hľadieť do jeho zranených očí..

„Moja budúcnosť ?“ znelo ako ozvenou, „práve som vám povedal, že mi dávajú 4 mesiace života, čo môže znamenať aj 4 týždne, pretože doktori častokrát nehovoria pravdu. Úprimne povedané, myslím, že to nestojí za námahu!“

„Ja ale nehovorím o 40 rokoch, 4 mesiacoch, alebo 4 týždňoch. Hovorím o budúcnosti, ktorá nemá hraníc“.

Ako keď vám niekto zabuchne dvere pred nosom, tak náhle som videl vychádzať otvorenosť z jeho očí.

„Hovoríte o nebi, o pekle alebo o takých veciach ? Poďme ďalej od toho doktor !“

Spoznal som, že som ho nahneval. Náš vzájomný vzťah sa budoval pomaly a vždy som s ním jednal otvorene. To bolo veľmi dôležité. Často hovoril, že som prvý človek, ktorý sa neusiloval ho podvádzať.

„Nikdy som sa nenazdal, že o tom budem počuť zo všetkých strán. Keby som chcel po-čuť taký rozhovor o smrti, že smrťou všetko nekončí, zašiel by som ku kňazovi. Sľúbil by mi krídla, harfu a neviem čo všetko, keď som mu hodil na tanier dosť veľkú bankovku.“

Zhlboka som si povzdychol a hľadal som správne slová. Vedel som dosť o Fredovom živote, aby som pochopil, že čokoľvek len zaváňa náboženstvom, vzbudzuje v ňom hlboký odpor. Najkrutejším z troch pestúnov, s ktorými žil, bol zbožný, do kostola chodiaci človek, ktorý sa domnieval, že môže vytĺcť nevľúdnosť z tohto uzavretého chlapca.

„Neviem nič o harfách a krídlach,“ povedal som. „Môžem ti len porozprávať o tom, čo som sám videl po tom, keď …“ – Prestal som zo strachu, aby som nepovedal slovo, ktoré by zbúralo most dôvery vybudovaný medzi nami.

„Potom, keď som zomrel“ – to je to, čo som chcel povedať. Ale bol tu muž, ktorému sa príliš často klamalo. Ako by som mu oznámil tento vrcholný bod svojho života tak, aby som nevyzeral ako najväčší klamár? –

„Fred,“ začal som váhavo. “Doktori tiež kedysi urobili nado mnou krížik. Prehlásili ma za mŕtveho a cez moju hlavu natiahli plachtu. To čo som zažil za 9 až 10 minút, kým som sa opäť vrátil do života na tejto zemi, to je ten veľký príbeh Fred, o ktorom by som ti rád rozprával.

Fred vytiahol balíček cigariet a trasúcou sa rukou si zapálil .

„Žiadate ma, aby som vám veril, že ste nazrel do budúceho života ? To je asi to, čo mi zamýšľate povedať, nie je to pravda ? Nezáleží predsa na tom, či tento život je špinavý podvod, pretože všetko sa stane ružovým v budúcom živote ?“

„Vôbec nežiadam, aby si niečomu veril. Ja ti len poviem, čomu ja verím a čo som videl. Nemám vôbec predstavu, aký bude budúci život. To čo som videl bolo len akoby z prahu dverí. Ale bolo toho dosť, aby som sa dokonale presvedčil o dvoch veciach. Po prvé, že naše vedomie neprestáva fyzickou smrťou a po druhé, že naše vzájomné vzťahy tu na zemi sú ďaleko dôležitejšie, než si dokážeme predstaviť.“

Niekoľko minút sa Fred na mňa hneval a ani sa mi nepozrel do tváre.

„Keď ste bol tak chorý ako hovoríte“, rozprával s očami upretými na zelenohnedý koberec, „ako viete, že ste sa nezbláznil !“

„Pretože tento zážitok Fred, bol najskutočnejším zážitkom v celom mojom živote Odvtedy som mal možnosť študovať sny a halucinácie, ale toto sa nedá k tomu prirovnať.“

„Vy skutočne veríte, že my žijeme ďalej ? – Viete, myslím – potom !“

„Stavím na to svoj život. Všetko čo som odvtedy vykonal, to, že som sa stal psychiatrom, všetky hodiny strávené najmä s mladými ľuďmi, každý deň, všetko sa vracia k tomuto zážitku. Myslím, že delírium by nedokázalo takto riadiť celý život človeka.“

„Delírium možno nie“, súhlasil. „Ale čo keď to bolo len mámenie, len taký prelud ? Čo ak ste bol . . . viete, pomätený celý ten čas ?“

„Čo ak som sa zbláznil, že?“ Usmieval som sa, ale otázka mala svoje oprávnenie. „Šialenci považujú sami seba za normálnych a nanajvýš v poriadku. To je ťažký oriešok Fred. Myslím si, že nik z nás si nie je nikdy istý, že jedná rozumne. Mám však jeden dôvod k tomu, aby som dúfal, že som zdravý. Prežil som totiž akoby praženie na rošte tu na univerzite. Musel som čeliť každému staršiemu členovi učiteľského zboru, jednému po druhom odpovedať na každú otázku, ktorú mi položili. A to preto, že zážitok, ktorý som mal – zážitok smrti a to, čo sa stalo potom, bolo ústredným bodom všetkého, čomu som veril. Cítil som, že majú právo to počuť, a tak som im to povedal. Čo si z toho ctihodní páni doktori vyvodili, neviem, ale potom, čo ma vypočuli, každý z nich ma hodnotil ako príčetného a citovo stáleho.“

„To dokazuje, že doktori sú blázni“, povedal Fred, ale usmieval sa. Bol to prvý úsmev, odkedy prišiel a ja som vedel, že nech sú jeho výhrady akékoľvek, je aspoň ochotný vypočuť ma.

Môj príbeh bol príliš dlhý, aby som ho vyrozprával pri jednej alebo dvoch návštevách, ale cítil som, že to stojí zato. Bolo potrebné, aby podrobne a presne počul, čo sa stalo a aby si vytvoril svoj vlastný názor.

„Nemienim robiť žiadne závery Fred, len ti popíšem to, čo sa stalo krok za krokom od okamihu, ako som vstúpil do vojenskej nemocnice. Potom, ak budeš chcieť debatovať o tom, ako to na mňa pôsobí, môžeme to skúsiť.“

„Vojenská nemocnica ?“ pýtal sa Fred. Počítal späť. Tak to bolo počas druhej svetovej vojny, však ? – Chcete povedať, že vás … zastrelili ?“

„Bolo to počas vojny, ale nebola to guľka, ktorá ma usmrtila.“ Bolestne som sa zatváril – spomínajúc . . . „Bolo to počasie západného Texasu …“

*************

2.

Zatvoril som oči a spomínal, čo sa odohralo pred 34 rokmi. Spomínal som na dlhú cestu vlakom z Richmondu v štáte Virgínia do Abileny v Texase. Na stovky mladých regrútov, ktorí, ako ja, opúšťali domov prvýkrát. Narodil som sa a vyrastal v Richmonde a bol som prekvapený, keď som zistil, že je na zemi miesto, kde je málo stromov.

„Bol koniec septembra roku 1943“, začal som rozprávať svoj príbeh. “Bol som na ceste do tábora Barkeley v Texase, kde sa mal konať základný výcvik. Mal som 20 rokov. Bol som vysoký a chudý. Typické dieťa tých dní, plné idealizmu a snov o tom, ako vyhráme vojnu a porazíme nacistov. Na jednu vec som však nebol pripravený a to na boj proti prachu. Na stanici v Abilene nás naložili do nákladných vozidiel, ktoré nás doviezli do tábora niekoľko míľ ďalej. Prach sa valil tak silno, že sme celú cestu nič nevideli. Vedel som, že tábor Berkeley je obrovské miesto, kde malo byť 25O.OOO mužov na výcviku. Ale presvedčil som sa o tom až po niekoľkých dňoch, keď sa usadil prach. Videl som rozťahané mesto drevených barakov siahajúce až do púšte.

Počas piesočných búrok sme nosili ochranné okuliare, ale aj tak sme museli držať ruku na ramene chlapca pred sebou, inak by sme narazili jeden do druhého. V novembri začalo pršať a všetok prach sa premenil na blato. Vietor však čoskoro osušil povrch a hnal prach do našich tvárí. Hovorievali sme, že je to jediné miesto na zemi, kde môžeš pochodovať po kolená v blate a pritom byť oslepený pieskom v očiach.

V decembri na dovŕšenie všetkého sa náhle prudko ochladilo. Oveľa viac ako kedykoľvek v Richmonde. Desiateho decembra sme sedeli na zemi celé dve hodiny. Bolo 10 stupňov pod nulou a jeden mladý poručík nás poučoval, ako máme správne čistiť výzbroj. V tú noc celá naša čata kašľala. Nasledujúce ráno ma bolelo v krku. Hlásil som sa, že som chorý. Skutočne som mal horúčku, nie vysokú, asi 39 st . Celzia. Prišiel džíp a odviezol ma do táborovej nemocnice.

Nemocnica bola obrovské zariadenie s 5.OOO lôžkami umiestnenými v asi 200 nízkych drevených budovách, ktoré boli prepojené spojovacími chodbami. Pretože som mal horúčku, príjimajúci ošetrovateľ ma poslal do izolačného oddelenia, ktoré bolo umiestnené v 24 lôžkovej budove s lekárskou ordináciou a ošetrovňou. Na jednej strane vchodu bol sklad, na druhej strane tri jednolôžkové izby, kde ležali iba vážne chorí. Ja som mal iba miernu horúčku, preto ma uložili vo veľkej izbe s ľahšími pacientami.

Bolo 11.decembra. Trápilo ma, že som mal 18.decembra nastúpiť na najdlhšiu dovolenku, ktorú mohol dostať 20 ročný vojak od americkej armády a nechcel som byť o ňu pripravený pre akúsi horúčku. 21. decembra som mal začať študovať na lekárskej fakulte vo Virgínii, v mojom rodnom meste Richmonde, aby som sa stal lekárom podľa armádneho špecializovaného programu. Predstava štúdia na lekárskej fakulte ma v noci budila zo spánku a ja som musel sám seba presviedčať, že to nie je sen ale skutočnosť.

– Bolo to pred niekoľkými dňami – práve po modlitbe – keď som bol náhle odvolaný z cvičiska, aby som sa dostavil do izby poľných majorov, plukovníkov a dokonca niekoľkých generálov. Bol som si istý, že je to vojenský súd a uvažoval som, či mi dovolia zavolať rodičov, alebo ma jednoducho vyvedú von a zastrelia. Stál som v pozore s trasúcimi sa kolenami, keď na mňa vychrlili rad otázok: „Je to pravda, že ste skončili predlekárske štúdium na univerzite v Richmonde? Je to pravda, že ste bol prijatý na lekársku fakultu vo Virgínii ? Prečo ste sa dali naverbovať do armády miesto toho, aby ste išli študovať, keď študenti medicíny boli automaticky oslobodení od tejto povinnosti?“

Nakoniec to jeden dôstojník vysvetlil. V zime r. 1943 mala armada zúfalý nedostatok lekárov. Každý vedel, že v budúcom roku sa uskutoční veľká invázia spojencov. Ako dlho bude ešte trvať vojna? Päť či šesť rokov? Rýchlo potrebovali lekárov a pochopiteľne najrýchlejší spôsob ako ich získať bolo, že použili vojakov, ktorí už mali nejaké predlekárske vzdelanie.

„Áno“, povedal som a uľavilo sa mi. Skončil som lekársku prípravu vlani v lete, keď som mal 19 rokov a to tak, že som štvorročný kurz absolvoval za dva roky, podobne ako to robili mnohí iní cez vojnu. Áno, moja žiadosť bola prijatá na lekárskej fakulte vo Virgínii. A čo sa týka toho, prečo som vstúpil do armády miesto na univerzitu – bola to moja osobná záležitosť.

Ale všetci títo dôstojníci na mňa pozerali a čakali jasnú odpoveď. Bolo to kvôli môjmu otcovi, povedal som, pretože on išiel do armády. Udivení ma pozorovali a, tak som im musel všetko podrobne povedať. „Môj otec“, vysvetľoval som, „bol odborným znalcom pre kvalitu uhlia. Pracoval u firmy C & CO Railroad, obchádzal ich veľkých odberateľov a ukazoval im, ako majú stavať účinné kotolne atď… Keď prišla vojna a C & CO požičala otca federálnej vláde, on prechádzal krajinou a kontroloval elektrárne, ktoré spaľovali uhlie na vojenských základniach. Keď sa invázia do Európy stala skutočnosťou, bol poverený v armáde, aby so svojou skupinou pripravil palivo na D-deň. Môj otec bol už mimo povinnej služby a predsa bol ochotný ísť za more medzi prvými jednotkami, aby vybudoval palivové depá. Ja som mal 20 rokov a chodil som do školy akoby sa nič nestalo. Preto som sa dobrovoľne prihlásil do armády a bol poslaný do tábora Barkeley v Texase.“

Ale o tom, že som po niekoľkých týždňoch v prachu a v blate zmenil názor som pred dôstojníkmi nehovoril. A práve teraz, keď som pociťoval, že nič neznamenám, dozvedám sa, že smiem nastúpiť na lekársku fakultu a že ma tam pošle armáda.

Ležal som na lôžku v bielom vrecovom pyžame a pozoroval drevenú povalu izolačného oddelenia. Cítil som sa dobre. Veci sa vyvíjali k mojej spokojnosti. Domnievam sa, že ako veriaci človek som mohol povedať, že to urobil dobrý Pán Boh, ale nepovedal som to. Chodil som do kostola, ale nebolo to pre mňa veľmi dôležité. Dôležitejší bol skauting. Bol som skautom od 12. roku, vypracoval som sa od Tederfoot ďalej až k Bagles a potom, minulé leto som sa stal mladším asistentom – Scout Master. Už ako chlapec som túžil stať sa lekárom. Teda dávno predtým, ako som bol schopný vážne premýšľať o svojom budúcom povolaní a zárobku. Neskôr v internáte som zistil, že lekári preukazujú ľuďom dobro a zarábajú veľa peňazí. Dôvodom môjho rozhodnutia však nebola túžba po peniazoch. Odmena by prišla ako dôsledok konania dobra pre druhých.

Armádny ošetrovateľ sa zastavil pri mojej posteli a sklepal teplomer. Vložil som ho pod jazyk a dúfal, že to dobre dopadne. Bol 15. december. Ležal som na tomto oddelení už 4 dni bez náznaku zlepšenia a začínal som mať skutočné obavy, či budem 18. decembra vo vlaku. Vedel som, že aj keby horúčka klesla, budem musieť zostať niekoľko dní na zotavovacom oddelení.

Pozrel sa na teplomer a do denníka zapísal: „Stále 41,7 st . – bohužiaľ – je mi vás sku-točne ľúto“, hovoril so súcitom. Povedal som mu o nečakanom rozhodnutí armádnych predsta-vených, aby som pokračoval v štúdiu medicíny a zdalo sa mi, že moja situácia dojíma jeho i celý lekársky zbor. Tak dlho som ho obťažoval, až mi priniesol cestovný poriadok, ktorý som si položil na nočný stolík. Bol tam spolu s krčahom na vodu a s pohárom na pitie, vedľa pľuvátka na sliny a nočnej lampy. Cestovný poriadok bol akýmsi spojovacím článkom s vonkajším svetom. Keby som náhodou 18. decembra bol ešte tu, snáď by som našiel nejakú inú trasu medzi Texasom a Virgíniou, aby som sa dostal 21. decembra do Richmondu na zahájenie vy-učovania. Ak sa nedostavím ja, budú tam tucty iných vojakov, ktorí čakajú na moje miesto. A keby aj počítali s mojím oneskorením, ťažko by som vyučovanie doháňal. Bol som upozornený, že prvých 9 mesiacov je akási skúšobná doba, v ktorej obyčajne 1/3 poslucháčov opúšťa fakultu. Prehltol som tabletku, ktorú mi ošetrovateľ nechal na stolíku a vrátil som sa k upokojúcej filozofii.

Presne som vedel, prečo som pôvodne chcel byť lekárom. Nebolo to pre peniaze, ale aby som pomohol dedovi Dabneymu, otcovi mojej zosnulej matky. Keď zavriem oči, vidím jeho modré oči a naježené biele fúzy. Dabneyovci boli francúzki Hugenoti, ktorí sa usadili vo Virgínii v 18. storočí. Dodnes tu žijú a zachovávajú si svoju zvláštnu reč.

On a babička boli pre mňa a moju sestru Máriu niečo ako rodičia. Naša matka zomrela mesiac po mojom narodení a otec pri svojom zamestnaní veľa cestoval. A tak “papa a mama” Dabney vzali mňa s Máriou do Mose Side na okraji Richmondu, kde stál ich rozľahlý do štvorca zbudovaný dom. Bolo to nádherné miesto pre malého chlapca ako som bol ja.

Na širokej verande boli obrovské stoličky z vŕbového dreva a na dvore starodávne duby. Mama Dabney chovala kuriatka aj kravu, kým im to mestská správa nezakázala. Bola to staromódna stará pani, ktorá volala svojho manžela „pán Dabney“ a radšej používala sporák na drevo ako nové plynové kachle. Každé ráno som sa prebudil na buchot, ktorý sa rozliehal domom, keď babička pripravovala raňajky a miesila cesto na chlieb. Papa Dabney mal obchod s topánkami, najväčší na juhu. V detskej izbe na prvom poschodí mal šľapací kolotoč, na ktorom som sa veľmi rád hrával. Niekedy ma zasa vzal do Accy, aby sme pozorovali elektrické lokomotívy.

Iným členom domácnosti bola zdravotná sestra slečna Williamsonová. Prišla so mnou z pôrodnice. Bol som chorý a nepredpokladalo sa, že budem žiť. Papa Dabney mi rád rozprával, že som bol taký malý, že ma nosili v krabici od topánok. Slečna Williamsonová mala okuliare so striebornou obrúčkou a výrastok na nose ako dôsledok zle zrastenej zlomeniny nosovej kosti. Kŕmila ma len z fľašky, čo bola v tom čase v Richmonde neslýchaná novinka. Keď ma vypiplala z najhoršieho, zostala u nás a starala sa o mňa aj o Máriu.

Náš otec sa druhý raz oženil keď som mal 7 rokov. Mária i ja sme sa vrátili domov a bývali sme s macochou v malom domčeku na Brock Road . Slečna Williamsonová odišla pracovať inde.

Ale ja som skoro každý víkend strávil u papa a mama Dabney v Mose Side. Po celé roky som pozoroval ako sa papa Dabney začína kriviť a ohýbať v dôsledku choroby, ktorú nikto nedokázal liečiť. Nazývali ju reumatoidná artritída. Keď som bol ešte malý chlapec, nohy ho boleli tak, že chodil o barlách. Potom sa bolesti šírili do rúk, ramien, chrbtice, takže sa mohol pohybovať len na invalidnom vozíku. Ako väčší chlapec som mu pomáhal z vozíka do auta alebo do postele a videl som, ako ho to bolí. Nie, že by papa Dabney niekedy nariekal, on si nikdy nesťažoval. Naopak, lekári posielali k nemu rovnako postihnutých pacientov, aby ich rozveselil a dodal im odvahy. Vídaval som, ako sa papa Dabney zvíjal od bolesti, tvár mu zbledla, ba až omodrela…. Preto som sa rozhodol stať lekárom a pomáhať ľuďom.

Teraz už bolo neskoro niečo urobiť pre papa Dabneyho. Zomrel, keď som mal 17 rokov. Spomínam si, ako som sa raz vracal z víkendového skautského výletu. Videl som svojho nevlastného brata a sestru stáť pri okne a plakať. Henry mal 7 rokov a Bruce Gordon 5 rokov. Obaja boli ešte veľmi malí, aby pochopili, čo sa stalo. Ale slzy mali v očiach.

Otec, matka a Mária mi povedali, že boli v Mose Side, že papa Dabney zomrel a je vys-tavený v prednej izbe. Ihneď som šiel tam. Stál som dlho vo dverách známej izby.Cítil som ostýchavosť a nechuť vstúpiť dovnútra. Šedá kovová rakva stála na drevených podstavcoch vedľa Edisonovej fotografie. Konečne som sa prinútil, postavil som sa k nej a díval sa dolu na svojho deduška. Ale táto bledá tichá tvár, nebol deduško Dabney. Bol príliš mlčanlivý, príliš šedý. Jeho ruky ma šokovali. Zamestnanec pohrebnej služby narovnal pokrivené prsty a položil ich na biely satén. Ruky papa Dabneyho i keď boli zdeformované, zdali sa krásne. Tieto ruky boli príliš kľudné a voskovobiele, ale nebál som sa ich.

Hoci som nemal nikdy možnosť pomôcť svojmu deduškovi, uvedomil som si, že vo sve-te je veľa utrpenia. Keď som o tom dlhšie premýšľal zistil som, že človek môže zarábať slušné peniaze aj tým, že predchádza a zabraňuje utrpeniu iných. Finančná stránka lekárskeho povolania ma prekapujúco zaujala do takej miery, že som si začal plánovať, čo všetko si kúpim, keď budem zarábať. Vo chvíli som mal celý soznam. Začínal luxusným Cadillacom, potom nasledoval bazén, čln,…

Nemocničný personál začal rozvážať obed. Odložil som svoje sny a sústredil sa na plechový podnos predo mnou. Po obede som sa vrátil k plánom. Počítal som, že keby sa ar-mádny program uskutočnil, bol by som o tri roky lekárom. A potom – vojna predsa nebude trvať večne.

Zadíval som sa na prsteň na ľavej ruke, na ovál čierneho ónyxu so zlatou sovou s nápisom „Univerzita v Richmonde 1945“, ktorý sa vinul okolo základu. Ako mnohí z triedy 1945 ukončil som školu a obliekol si uniformu v roku 1943. Keby som začal lekársku školu tento mesiac a skončil o tri roky, mal by som 23 rokov. Potom by som už mohol pomýšľať na plánovaný Cadillac.

16. december. Vzal som cestovný poriadok zo stolíka a prešiel ho snáď stokrát. Na cestu do Richmondu by som potreboval minimálne 20 hodín. Naviac je vojna a predvianočné obdobie, takže by som bol šťastný, keby som sa tam dostal za 40 hodín. To znamená , že 19. december je posledný možný termín, aby som odcestoval z Abileny. Ale lekári vraveli, že mám ťažkú chrípku.

Ráno 17. decembra sa ortuťový stĺpik teplomera nečakane zastavil na 36,7 ° C. Ošetrovateľka hneď oznámila dobrú správu službukonajúcemu dôstojníkovi. O niekoľko minút bol pri mojom lôžku. „Osobne vám blahoželám k vášmu zotaveniu!“ povedal a uistil ma, že ak budem bez teploty, napíše mi prepúšťaciu správu a prepustí ma nasledujúci deň.

Zotavovacia izba, kam som bol presťahovaný, bola celkom podobná tej, ktorú som opustil. Dvanásť postelí na každej strane, 24 nabielo natretých stoličiek, 24 nočných stolíkov s malým nočným svetlom. Tie isté tri ordinácie a tri malé izbičky naproti cez chodbu. Len tu, pretože sme boli rekonvalescenti, sme mali dovolené ísť do iných nemocničných komplexov. Tak napríklad do kina, ktoré bolo ďalej o niekoľko budov.

Strávil som deň sediac na posteli. Vonku snežilo a nechcel som prechladnúť v prievane chodieb. Stále som myslel na Vianoce, aké by to bolo veľkolepé, keby som bol v Richmonde. Bol som si istý, že by mi dali deň dovolenky ako študentovi medicíny a pretože Richmond bolo moje rodisko, znamenalo by to, že by som bol doma.

Otec bol preč, ale matka bola doma. Bola síce mojou macochou, ale dobre sme spolu vychádzali. Možno príde aj sestra Mária so svojim manželom z Fort Belvoir vo Virgínii. Mária mi naozaj chýbala. Chýbali mi aj Henry a Bruce Cordon. Na obidvoch som žiarlil, odkedy sa narodili, lebo som si bol istý, že keď má moja macocha svoje deti nebude sa už tak o mňa starať. Predstavoval som si ako na Vianoce idem dolu schodmi a oni kričia…

Keď zhasli svetlá, prišiel ošetrovateľ zmerať teplotu a zapísať ju do bloku. Robil to v pravidelných intervaloch po celý deň. Nezaujímalo ma a ani som sa nepýtal akú mám teplotu, až sa ošetrovateľ objavil pri mojej posteli s mojimi vecami pod pazuchou: „Musíte ísť do izolácie,“ povedal. Zadivený som sa pozrel na neho. – „Čo to znamená?“ pýtam sa. – „Máte horúčku, musím vás premiestniť na izolačné oddelenie.“ – „Ale, veď som už horúčku nemal.“ „Vyšetríme to zajtra,“ pokrčil ramenami a išiel hľadať ošetrovateľku.

Tentoraz som videl na teplomeri 39,4 ° C. Kráčal som ako zmyslov zbavený za vojakom cez veľa chodieb a budov, podobným tým dvom, kde som ležal. Dúfal som, že ma zavedie späť na oddelenie, ktoré som ráno opustil a kde sa o mňa zdravotný personal veľmi dobre staral. Hoci tento blok vyzeral celkom tak, ako tamten, skoro som si uvedomil, že tomu nie je tak.. „V tábore je toľko chrípky“, hovoril ošetrovateľ, „že sa každá uvoľnená posteľ hneď obsadí v nasledujúcej minúte.“

Vošiel som do jednej izby, na ktorú mi ukázal, ale nezaspal som. Čo som mal robiť? Zajtra je 18. decembra. Už sa nedostanem do plánovaného vlaku… a čo keď premeškám vlak i l9. decembra ?

Celú noc som sa zmietal na lôžku, lebo môj kašeľ a kašľanie tých mužov okolo mi nedo-volilo zaspať. Prečo tá horúčka zase vystúpila? Vedel som , že z chrípky sa môže vyvinúť zápal pľúc bez varovných príznakov a keď sa tak stane, nedá sa s tým nič robiť. Hovorí sa, že niektorí lekári robia pokusy s nejakými novými liekmi, ale nie sú ešte všeobecne používané. Ak sa z toho naozaj vyvinie zápaľ pľúc – potom nik neuhádne ako dlho tu budem musieť zostať.

Na nasledujúce ráno bola teplota nižšia. Neklesla síce natoľko, aby som mohol byť pre-ložený na zotavovaciu izbu, ale mohol som dúfať. Povedal som novým ošetrovateľom o svojej ceste do Richmondu a oni mali pre mňa rovnaké pochopenie ako na predchádzajúcom oddelení.

V noci bola porada zdravotného personálu o mojom probléme dostať sa včas do školy. Starostlivo prezreli cestovný poriadok a niektorý z nich objavil vlak, ktorý ide z Abileny v noci z 19. na 20. decembra o 4. hodine ráno. Tento vlak ma mohol včas dopraviť do Richmondu. Jeden lekár sľúbil, že mi môže zabezpečiť džíp, ktorý by ma odviezol z nemocnice priamo na stanicu bez toho, aby som sa musel hlásiť u svojej čaty.

A div divúci ! Ráno 19. decembra bola teplota normálna. Lekár dodržal slovo, pre-miestnil ma na zotavovacie oddelenie a džíp ma mal vyzdvihnúť o 3.2O hodine nasledujúceho dňa. Bola mi pridelená 4. posteľ na tomto oddelení. Navonok nebol žiadny rozdiel od ostatných oddelení, ale pre mňa bolo toto jednotvárne zariadenie najkrajším na svete. Tu v túto noc zastaví džíp, aby ma odviezol ďaleko od piesočných búrok a cvičení.

Po obede som si obliekol uniformu – len tak, aby som si zvykol. Usiloval som sa upokojiť, ale bol som tak rozrušený, že som nevydržal ani chvíľku posedieť. O 17. hodine mi navrhol jeden chlapec, aby sme si skrátili čas a išli do kina.

Keď som bol prvýkrát na zotavovacom oddelení, neodvážil som sa vyjsť ani na chodbu, aby som znovu neprechladol. Dnes som však pristúpil na všetko, čo mohlo skrátiť moje čakanie. Išli sme do kina hneď po večeri, pretože som chcel ísť skoro spať. Ani sa nepamätám, čo hrali, len viem, že v kine som mal silný kašeľ. Na oddelenie sme sa vrátili o 21,15 hodine a ja som dúfal, že ošetrovateľka už skončila svoju nočnú obchôdzku. S úľavou som si vydýchol, pretože službu mal ošetrovateľ.

Cítil som, že sa mi zase zvyšuje teplota a nechcel som, aby mi niekto dával teplomer do úst. Zašiel som do izby ošetrovateľa a požiadal o aspirín. Dal mi 6 aspirínov a ešte ďaľšie 3 tabletky od teploty – jediné lieky, ktoré mohol vydávať. Dostal som tiež svoj vlnený vak, vysoké topánky a zelený kabát. Všetko som si narovnal pri svojej posteli a na stoličku pripravil uniformu. Jeden z ošetrovateľov mi požičal budík, ktorý som nastavil na tretiu hodinu. Potom som si vzal dva aspiríny a ešte jednu ďaľšiu tabletku od teploty a napriek tomu, že väčšina chlapcov bola ešte hore a chodili okolo, ľahol som si a v okamihu som zaspal.

*************

3.

Záchvat kašľa ma zobudil. Siahol som po pľuvátku na nočnom stolíku a niečo som do neho napľul. Bolela ma hlava a hrudník mi priam horel. Izba bola kľudná a tmavá, len malé nočné svetielka svietili pri každej posteli.

Koľko je hodín? Pozrel som na budík, ale bolo príliš tma, aby som videl. Vzal som teda budík a podržal ho bližšie k nočnému svetielku.

Polnoc!

Nalial som si do pohára vody z krčahu, zapil dva ďalšie aspiríny a zase som si ľahol. Cítil som, že mám mokrú plachtu. Potom som stále pľuval do pľuvátka a nakoniec trochu zdriemol. Náhle som sa prebudil lapajúc po vzduchu. Keď prešiel záchvat kašľa, znovu som pozrel na budík. Za necelú hodinu budem musieť vstávať.

Cítil som sa biedne. Pot sa zo mňa priamo lial, srdce mi tĺklo ako hodiny. Vzal som si posledné aspiríny a usiloval som sa opäť zaspať. Ale stále som hlboko z hrudi niečo vykašliaval. Nakoniec som sa zozadu podoprel vankúšom a sadol si. Zdalo sa mi, že kašeľ poľavil, ale všetko ma bolelo. Bol som si istý, že mám opäť horúčku. Kiež by to nikto nespozoroval, kým nebudem bezpečne vo vlaku. !

Opäť som pozrel na hodinky. Bol pomaly čas, aby som sa začal obliekať. Vypol som budík. Nebolo potrebné, aby som druhých vyrušoval, veď som bol už hore. Vstal som, ale neodvážil som sa rozsvietiť nočnú lampu. Nakoniec som ju predsa len rozsvietil a obišiel som posteľ. K môjmu zdeseniu som zistil, že sa mi trasú nohy. Vzal som uniformu a opatrne prešiel k nočnému stolíku. Točila sa mi hlava. Musím byť opatrný, aby šofér džípu nič nespozoroval.

Na chvíľu som zastal a zahľadel sa na nočný stolík. Pľuvátko bolo plné čerstvej krvi. V ošetrovni sa svietilo. Išiel som dovnútra. Ošetrovateľ čítal časopis. „Požičaj mi na chvíľku teplomer“, povedal som. Vstal a podal mi jeden zo skrinky. Urobil som niekoľko krokov, než som ho dal do úst. Po minúte som chcel vo svetle ošetrovne odčítať teplotu, ale nech som točil teplomer akokoľvek, zdalo sa, že ten strieborný stĺpik vystúpil až hore. Ošetrovateľ mi teplomer vzal z ruky. ” 41,4” – zvolal chlapec a než som ho mohol zadržať, utekal do chodby. Zaraz bol späť i s nočnou službou. Dostal som iný teplomer a služba pozerala na hodinky, pokiaľ som ho mal pod jazykom. Hneval som sa sám na seba, aký som nešikovný. Služba skontrolovala teplotu a rozkázala: „Sadnite si,“ a vtlačila ma do stoličky. „Zostaň tu s ním, pokiaľ sa nevrátim.“

„Ja tu nemôžem čakať,“ povedal som ošetrovateľovi. „Musím sa obliecť, veď vlak mi odchádza presne o hodinu. „ Kľud,“ povedal. „Lekár už je na ceste. !“

Čo je s tým chlapcom ? Nepočul ma ?

„Pôjdem do Abileny, džíp ma tam odvezie za 20 minút.“

„To je dobre, len spokojne seď a všetko bude zase v poriadku,“ povedal.

Ten chlapec mi vôbec nevenoval pozornosť a keď prišiel lekár, bolo to zrovna tak. Počúval moju hruď a začal hovoriť o röntgene: „On tak ďaleko nedôjde, radšej objednáme sanitku“ – povedal lekár sestre. Sestra telefonovala a ja som sa jej zatiaľ usiloval vysvetliť, že nečakám na sanitku, ale na džíp.

Ešte som hovoril, keď dvaja vojaci pribehli s nosítkami. Lekár povedal, aby som si ľahol, čo bolo naozaj šialené, veď som sa mal obliekať do uniformy. Ale vojak sa nesmie protiviť kapitánovi a tak som si ľahol. Oni ma zamotali do plachty a zdvihli. V nasledujúcom okamihu som pocítil na tvári nočný chladný vzduch a potom sme balancovali po ceste. O chviľku sa otvorili dvere a ja som opäť pocítil závan ľadového vzduchu.

Prešli sme dajakými dvermi a zriadenci ma položili s nosítkami v izbe plnej rôznych prístrojov. Muž v bielom plášti sa sklonil nado mnou. „Myslíte, že vydržíte stáť asi tak minútu ?“ opýtal sa. Usmial som sa . Dvaja nosiči ma vzali pod pazuchy a zdvihli. Postavili ma na nohy. Pomyslel som si, že budem stáť oveľa dlhšie ako minútu – tam vo vlaku na stanici o malú chvíľku. Doviedli ma k akémusi kovovému panelu s plytkou priehlbinou pre bradu. Ten muž v bielom ma zmeral svojimi očami. ,, Šesť stôp, dva palce”, povedal a otáčal kľukou toho stroja, aby ho zdvihol. „Nemôžete dať bradu do tejto priehlbinky? To je správne. Vydržte sekundu!“

Muži pustili moje ruky a ustúpili i s technikom za záves. Počul som vrčanie. A to vrčanie pokračovalo ďalej, ďalej, bolo čím ďalej silnejšie… Moje nohy boli ako gumové, podlamovali sa a ja som padal . . .a to vrčanie bolo stále hlasnejšie, hlasnejšie . ..!

*************

4.

Náhle som sa strhol a posadil. Koľko je hodín? Pozrel som sa na nočný stolík, ale budík tam nebol. A kde sú moje veci? Poobezeral som sa po miestnosti. Bol som v malej izbičke, ktorú som predtým nikdy nevidel. V izbe bola iba jediná posteľ a na tej som ležal ja. Pri dverách bola biela drevená stolička, stôl a to bolo všetko.

Kde som to bol? – A ako som sa sem dostal ?

Snažil som sa rozpamätať…

Röntgenový prístroj, áno, doviezli ma na röntgenové oddelenie a tam som asi omdlel. Potom ma určite previezli sem.

Vlak!!!

Zmeškal som vlak? Vyskočil som z postele celý vystrašený a hľadal som šaty. Tí ľudia z röntgenu nevedeli o mojom vlaku.. Strčili ma sem, miesto toho aby ma poslali späť na moje oddelenie, kde ma už čakal džíp. Moja uniforma nebola na stoličke ani pod ňou, nebolo tam ani vlnené vrece.

Kde dali moje veci? Možno pod posteľ. Otočil som sa a vtom…Niekto ležal v posteli. Áno! Niekto ležal v mojej posteli !!!

Pristúpil som bližšie. Bol to celkom mladý muž s krátkymi hnedými vlasmi a ležal veľmi kľudne. Ale . . . . . to nebolo možné – veď ja som práve z tej postele vstal! Chvíľu som bojoval s týmto tajomstvom. Bola to záhada, o ktorej som nemal čas premýšľať.

Služba na oddelení bude vedieť niečo o mojich šatách…

Vybehol som z malej izby a poobzeral sa. Dva rady svetiel svietili vo veľkej izbe. Myslím, že som tu nikdy predtým nebol, ale to sa nedalo jednoznačne povedať, lebo všetky izby si boli veľmi podobné. Priamo oproti mne boli otvorené dvere od skladu, služba tam žiaľ nebola. Vstúpil som dovnútra. Na poličkách obvyklé zariadenie, ale žiadne šaty, žiadne topánky. V lekárovej ordinácii i ošetrovni bola tma a nikde nebolo nikoho.

Tíško som kráčal okolo spiacich vojakov vo veľkej izbe a díval sa, či moje veci nedali niekde sem. Ale v prítmí som nič nevidel. Bolo tu ticho, s výnimkou občasného chrápania a zakašľania. Išiel som späť a vstúpil do chodby. Seržant práve prichádzal a niesol nejaké inštrumenty na podnose prikryté bielym obrúskom. Možno, že nič nevie, ale bol som rád, že som našiel niekoho hore.

„Prepáčte, pán seržant,“ povedal som: „nevideli ste službu ?“

Neodpovedal. Dokonca sa na mňa ani nepozrel. Jednoducho šiel ďalej priamo proti mne. Ani nespomalil krok.

„Pozor !“ zvolal som . Uhol som sa a on prešiel okolo mňa, ako keby ma nevidel. Ako sme sa vyhli zrážke, to skutočne neviem.! A potom som dostal nápad. Dole v chodbe boli ťažké kovové dvere, ktoré viedli von. Ponáhľal som sa k nim. Aj keď som zmeškal vlak, nájdem spôsob, aby som sa dostal do Richmondu. Ani som si neuvedomil ako som sa dostal von. Pohyboval som sa rýchlo. Cestoval som rýchlejšie, ako kedykoľvek v živote. Nebolo tak chladno ako večer – vlastne – nevnímal som chlad ani teplo. Keď som sa pozrel dole, bol som prekvapený, že nevidím pod sebou zem ale vrcholky kríkov a stromov. Už aj tábor Barkeley bol ďaleko za mnou, keď som letel nad tmavou zmrznutou púšťou.

Rozum mi hovoril, že to, čo robím, je nemožné. Podo mnou bolo rozsvietené mesto. Semafory blikali na rázcestiach. Bolo to zvláštne. Ľudská bytosť nemôže letieť bez lietadla . . . avšak ja som cestoval nižšie ako lietadlo. Lesy, snehom pokryté polia, občas som videl aj cestu. Všade bolo ticho, lebo bola hlboká noc.

Mieril som do Richmondu – to som vedel od okamihu, keď som vybehol nemocničnými dverami. Cestoval som 100 x rýchlejšie ako akýkoľvek vlak. Zrazu som však stratil istotu, že táto cesta vedie do Richmondu. Iba raz som cestoval medzi Texasom a Virgíniou aj to vlakom a v noci. Ako teda nájdem správnu cestu do Richmondu ?

Dole bola nesmierna široká rieka s dlhým a vysokým mostom. Na vzdialenejšom brehu som videl veľké mesto. Prial som si, aby som mohol zostúpiť dolu a nájsť niekoho, kto by mi ukázal smer. Spozoroval som, že zostupujem. Podo mnou bola križovatka a pri nej na jednoposchodovom dome s červenou strechou svietil neonový nápis – Papst Elue Ribbon Beer. V predných oknách bol nápis – Café. Zrazu som zistil, že sa nepohybujem, ale akosi „visím“ asi 5O stôp vo vzduchu. Dole na chodníku kráčal smerom ku kaviarni človek. Dúfal som, že od neho zistím ako sa volá toto mesto a že mi ukáže cestu do Richmondu.

Sotva ma táto myšlienka napadla – akoby sa myšlienka a pohyb spojili do jedného okamihu – bol som dolu na chodníku a ponáhľal sa spolu s cudzincom po jeho boku. Bol to civil vo veku 40 – 45 rokov. Zrejme na niečo myslel a na mňa ani nepozrel.

„Môžete mi, prosím, povedať,“ povedal som, „ako sa volá toto mesto ?“ Ale on stále pokračoval v chôdzi. „Prosím, pane,“ hovoril som hlasnejšie. „ja to tu nepoznám a bol by som rád, keby…“ Došli sme až ku kaviarni, on sa obrátil a siahol po domovej kľučke. Bol ten chlap hluchý ? Natiahol som ruku, aby som mu poklepal po ramene, ale ničoho som sa nedotkol…

Stál som predo dvermi, pozeral sa ako otvára dvere a mizne vo vnútri. Bola to halucinácia alebo skutočnosť? Ale veď som ho videl celkom jasne, dokonca aj strnisko na jeho brade…

Odpútal som sa od tajomstva neexistujúceho muža a oprel sa o telefónny stĺp, aby som chvíľu premyšľal. Ale moje telo prešlo stĺpom, ako keby tam nebol. A tak som na chodníku neznámeho mesta získal neuveriteľné poznanie – najneznámejšie a najprekvapujúcejšie poznanie, aké som kedy zažil…

Zdá sa, že ten telefónny stĺp aj človek v kaviarni boli celkom reálni…! Zdá sa, že som to bol ja, ktorý sa zmenil. Akýmsi nemožným a nepredstaviteľným spôsobom som stratil svoju hmotnosť, stal som sa neviditeľným, neschopným zachytiť veci, nadviazať kontakt so svetom…! Ten chlap ma určite nevidel ani nepočul. Ani seržant v nemocnici…

A keď ma nevideli oni, ako si môžem myslieť, že ma budú vidieť ľudia na lekárskej fakulte vo Virgínii? Aký zmysel má teda moje šialené ponáhľanie sa do Richmondu, aby som prišiel načas, keď aj tak nikto nebude vedieť o mojej prítomnosti? A keď sa aj dostanem na Vianoce domov, ani moja vlastná rodina ma nebude vidieť. Pocítil som veľkú osamelosť.

Musím sa vrátiť k svojej hmotnosti, aby ma ľudia videli a komunikovali so mnou. A naraz som sa rozpamätal na mladého muža, ktorého som videl v posteli malej nemocničnej izby. Čo ak ten muž som bol ja – moje telo- od ktorého som sa nejakým nevysvetliteľným spôsobom odpútal ? Čo ak telo, ktoré som nechal ležať na nemocničnom lôžku bolo moje vlastné ? A keby bolo, ako by som sa mohol do neho dostať ? Prečo som len tak bezmyšlienkovite utiekol ?

Ponáhľal som sa von z mesta, podo mnou bola široká rieka. Poznal som, že idem späť. Zdalo sa mi, že sa rútim priestorom oveľa rýchlejšie ako predtým. Vrchy, jazerá, domy sa kĺzali podo mnou. Nakoniec sa vynorili stromy a strechy kasární tábora Barkeley. Keď som sa priblížil k táboru začal som klesať. Stál som pred hlavnou nemocničnou budovou. Ponáhľal som sa dovnútra.

Bol som na prijímacom oddelení, kde som sa hlásil pred desiatimi dňami. Ešte stále bola tma a ordinácie boli zatvorené. Hľadal som izbu, kde som sa prebudil dnes nad ránom. Na konci chodby som konečne prišiel k veľkej izbe, ktorá mi pripadala známa. V každej posteli bola spiaca postava, ale tá, ktorú som hľadal a o ktorej som bol presvedčený, že patrí mne, bola v jednej z malých jednolôžkových izieb. O tom som bol presvedčený. Dychtivo som sa pozrel do všetkých troch, ale prvé dve boli prázdne a v poslednej bol muž, ktorého nohy boli zabalené do škrobového obväzu. Vrátil som sa do chodby a díval sa nerozhodne hore – dolu, kde by mohla byť tá malá izbička. V ktorom krídle tejto obrovskej budovy to bolo ?

Usiloval som sa rozpamätať na niečo, čo by mi pomohlo v hľadaní, ale márne. Keď som sa prebral z bezvedomia, bol som posadnutý myšlienkou, že sa musím dostať do Richmondu a preto som vyrazil bez toho, aby som sa pozeral kade idem. Bolo však isté, že v niektorej z týchto dvesto budov bola jedna malá izba, ktorá mala pre mňa nekonečnú dôležitosť… A tak sa začalo jedno z najfantastickejších hľadaní aké sa kedy prihodilo – začal som hľadať sám seba.

V tomto množstve budov som sa ponáhľal z jedného oddelenia do druhého, zastavil sa v každej malej izbe nad pacientami jednotlivých postelí. Prehľadal som stovky týchto malých izbičiek – jedna ako druhá – nemocničné oddelenia si tiež boli veľmi podobné. Postupne som začal vnímať vzrušujúcu skutočnosť- nemohol som sa nájsť!

Vnímal som sám seba inak ako ostatných ľudí. Od hrudi dole som sa videl akoby v kruhu, ale od ramien hore som videl iba svoj dvojrozmerný obraz pozerajúci zo zrkadla alebo dvojrozmernú fotografiu To bolo všetko. Trojrozmernosť svojej prítomnosti som vôbec nepoznal. Poznal som však svoju výšku a váhu – 6 stôp dva palce a 178 libier . Stále som si opakoval svoje miery, ale tu bolo veľa vojakov tej istej veľkosti. Všetci boli rovnako starí ako ja, všetci boli v nemocničnom oblečení a všetci boli rovnako ostrihaní.

Putoval som ďalej a študoval jednotlivé tváre. Samota, ktorú som pociťoval z ačala prerastať v paniku. Bol som odrezaný od všetkých ľudí na svete, od samotnej zeme a teraz aj od svojho vlastného tela. Ponáhľal som sa ďalej a strácal poslednú iskru nádeje. Oprel som sa o stenu, aj keď ma už steny a nábytok nepodopierali a hľadal som v pamäti nejaké znamenie, ktoré by mi pomohlo v hľadaní. Nejaké znamenie na tvári alebo na rukách, snáď bradavica alebo jazva…Predsa som niečo našiel – prsteň. Áno, čierny onyxový ovál so zlatou sovou….

Musím začať znovu. Musím naspäť do každej malej izby, kde leží chlapec, ktorý sa na mňa podobá. Náhlivo som pozeral, či je ľavá ruka na prikrývke, ale často bola skrytá. Potom som musel počkať až spiaci zmení polohu. Dlho som sedel vedľa tmavovlasého mladíka, ktorého ústa i brada mi pripomínali v matnom svetle môjho otca. Slabo stonal a ležal na ľavom boku. Ľavú ruku mal pod prikrývkou. Čím viacej som sa na neho pozeral, tým som si bol istejší, že toto je moje fyzické ja. Znovu a znovu som siahol po vankúši a usiloval sa ho odstrčiť. Ale moje prsty zachytili len vzduch. Konečne sa chlapec pohol a siahol po nádobe s vodou. Na jeho ľavej ruke bol zlatý snubný prsteň.

Pokračoval som v hľadaní.

Niekoľko vojakov, okolo ktorých som prešiel, boli hore, dívali sa ticho do povaly, alebo sedeli na posteli a fajčili cigaretu. Títo bdejúci ľudia robili moju samotu ešte strašnejšou. Je iné vkročiť nepozorovane do izby, kde niekto spí, a celkom iné, keď sa niekto na vás pozerá a pritom nevníma vašu existenciu. Na chodbách som uskakoval, keď sa blížila ošetrovateľka alebo služba. Vedel som, že sa nezrazíme ani sa jeden druhého nedotkneme, ale myšlienka, že niekto prechádza cezo mňa bola silnejšia.

Po dlhom blúdení som prišiel do r Ö ntgenového oddelenia. Technik v bielom plášti, s ktorým som sa už stretol sedel pri stole a čítal nejaké papiere. Tu bola posledná ľudská bytosť, s ktorou som sa stretol. „Pozrite sa na mňa“, volal som na neho. „Stojím priamo tu!“ Písal niečo na papier, potom odložil pero.

Bolo to pred niekoľkými hodinami, čo som bol prinesený na nosítkách do tejto izby? Alebo to bolo pred týždňom, pred rokmi… či snáď ubehli len nejaké minúty ?

Čas bol podivný v tomto svete, kde boli neplatné pravidlá priestoru, rýchlosti a hmoty. Stratil som pojem o čase. Váhal som opustiť jedinú osobu, ktorú som poznal. Ale po určitom čase – nedokážem povedať akom – som opäť putoval.

12 postelí na jednej i druhej strane, tri ordinácie blízko dverí, tri malé izby. Spiaci i bdejúci , bojujúci s chorobou i vystrašení muži. Ale nikde prsteň so sovou. V jednej malej izbe plakal mladý muž. Možno z túžby po domove. Mnohí z nás plakali, keď sme mysleli, že nás nikto nevidí, najmä teraz okolo Vianoc.

Vo vedľajšej izbe nebol nikto. Posteľ bola bez plachty. A v poslednej….

Ustúpil som a zdesil sa… Niekto ležal v posteli, bol celý prikrytý plachtou, ktorá bola natiahnutá aj cez hlavu. Len ruky toho „niekoho“ spočívali na plachte. Čudné, tie cudzie, nehybné ruky vyzerali neprirodzene – boli obrátené dlaňami dole…

Na treťom prste ľavej ruky bola malá zlatá sova – na ovále čierneho onyxu….

*************

5.

Blížil som sa k posteli s očami upretými na tú ruku. Bola hrozná. Dokonca aj v prítmí nočného svetla som videl aká je biela a príliš kľudná. Kedy a kde som videl takúto ruku? Potom som si spomenul – papa Dabney ležiaci v izbe v Mose Side.

Cúvol som ku dverám. Ten muž v posteli bol mŕtvy! Cítil som ten istý nepríjemný pocit, ako keď som v izbe sám s mŕtvou osobou. Ale… ak to bol môj prsteň, potom… som to ja, ležiaci pod plachtou…

Bolo to prvýkrát v tomto zážitku, že sa slovo SMRŤ vyskytlo v spojení so mnou a s tým, čo sa stalo. Ale ja som nebol mŕtvy… Ako by som mohol byť mŕtvy a pritom žiť, myslieť, vnímať okolitý svet? Smrť je predsa iná, smrť je… Nevedel som čo je vlastne smrť. Prázdnota ? Ja som ale celkom bdelý, ibaže nemám fyzické telo.

Zúfalo som driapal nechtami plachtu, usilujúc sa stiahnuť ju z tváre a odokryť tú postavu v posteli. Všetky moje pokusy boli márne, nepohol som ani vláknom… Nakoniec som v zúfalstve klesol pri posteli. Urobil som tak iba duševne, v skutočnosti moja nehmotná bytosť nenadviazala žiadny kontakt so zemou. Tam, práve tam bolo moje vlastné telo, moja vlastná podstata a predsa odo mňa vzdialená, akoby sme obývali rozličné planéty. Bola to smrť? Toto odlúčenie jednej časti osoby od tej zvyšnej?

Neviem, kedy sa začalo svetlo v izbe meniť. Naraz som si uvedomil, že je jasnejšie, ako bolo predtým. Otočil som sa a pozrel na lampu, ktorá bola na nočnom stolíku. Určite jediná 15 W žiarovka nemohla vydať toľko svetla. Udivene som sledoval ako sa jasnosť zvyšuje a zvyšuje. Neprichádzala z konkrétneho smeru, ale zdalo sa, že všetko svieti všade. Všetko svetlo nemocničných žiaroviek, všetky žiarovky sveta by nemohli vydať toľko svetla a jasu. Svetlo bolo nemožne jasné, bolo ako milión lámp žiariacich naraz!

Uvedomil som si, ako je dobre, že nemám fyzické oči. To svetlo by zničilo sietnicu očí v jednej sekunde.! – Nie, poopravil som sa, nie svetlo ale – O N !“

O N ,… bol príliš j a s n ý , aby sa dalo naňho pozerať. Hoci sa to priečilo mojej mysli a zdalo nemožným, vedel som, že do miestnosti nevstúpilo svetlo ale MUŽ, alebo skôr MUŽ utvorený zo svetla. Neuveriteľná intenzita jasnosti tvorila – J E H O P O S T A V U .

V okamihu sa v mojej mysli vytvoril sám od seba rozkaz – „Vstaň!“ Toto slovo vychádzajúce z môjho vnútra malo vážnosť, akú moje slová nikdy nemali. Keď som vstal prenikla mnou otriasajúca istota: „SI V PRÍTOMNOSTI BOŹIEHO SYNA !!!“

Nebola to myšlienka alebo zdanie, bolo to bezprostredné a úplné vedomie. Vedel som o ňom aj iné skutočnosti – že to je MUŽSKÁ A NANAJVÝŠ ÚPLNÁ BYTOS´Ť – akú som kedy stretol. Ak to teda bol BOŽÍ SYN – potom jeho meno je J E Ž I Š.!

Ale bol to iný JEŽIŠ, akého som dovtedy poznal. Bol jemný, láskavý, majúci porozumenie . . . Jeho OSOBNOSŤ bola MOC sama, staršia ako čas ….. a predsa modernejšia ako ktokoľvek, koho som kedy stretol.

S rovnako tajomnou vnútornou istotou som poznal, že tento MUŽ ma m i l u j e a táto LÁSKA je dokonca oveľa väčšia ako SILA, ktorá vyžaruje z JEHO prítomnosti.

Bola to b e z p o d m i e n e č n á L Á S K A .

U D I V U J Ú C A L Á S K A .!

L Á S K A prevyšujúca všetky najodvážnejšie predstavy! Táto L Á S K A , poznala každé moje neláskavé slovo, hádky s macochou, moju výbušnú povahu, sexuálne predstavy, ktoré som niekedy nedokázal kontrolovať, každú sebeckú myšlienku a čin od okamihu môjho narodenia… A predsa ma prijala a   m i l o v a l a.

ON vedel o mne všetko a s JEHO osobou vstúpil do izby každý detail môjho života. Celý svoj život som videl celkom jasne, akoby vo svetle, súčasne i postupne, udalosť za udalosťou. Neviem, ako je to možné. Nikdy predtým som nezažil niečo podobné.

Boli sme stále v jednolôžkovej izbe, ale jej malý priestor nás už neobmedzoval. Po oboch stranách bola ohromná stena, postavy na nej boli trojrozmerné, pohybovali sa a rozprávali. V mnohých som sa poznal. Zhrozený som sa pozeral na seba, ako stojím pri tabuli v tretej triede základnej školy a prijímam Orlí odznak pred svojou skautskou skupinou, ako veziem na vozíku papa Dabneyho na verandu v Mose-Side. Videl som sa ako maličké, 2,5 libry vážiace nemluvňa lapajúce po vzduchu v inkubátore, ako ma vyberajú cisárským rezom z lona chorej a umierajúcej matky, na ktorej nikdy nespočinuli moje oči.

Videl som sa o niekoľko mesiacov starší, ako sedím na kolenách ženy s láskavou tvárou, so zahnutým nosom a s okuliarmi so strieborným rámom. Trojročné dievča, ktoré sa hrá na zemi vedľa nás, to musí byť moja sestra Mária, hoci si ju nemôžem pamätať v tom veku. Ale slečna Williamsonová vyzerala presne tak, ako som si ju predstavoval. Objavila sa v mnohých scénach. Videl som, že som ju mal rád.

Súčasne s týmito scénami som videl, ako otec priviedol vysokú štíhlu brunetu do Mose-Side. Bola to žena, s ktorou sa mienil oženiť. Videl som ako sa s Máriou sťahujeme do domu 4306 v Brook Road . Videl som sa plný strachu, stojaci v jedálni pri okne a túžiaci ísť von, ale bál som sa jedného chlapca. Súčasne s veselými scénkami tam boli aj smutné.

Pozoroval som, ako ma ten chlapec bil. Cítil som svoje pokorenie, aj to, ako mi moja sestra pribehla na pomoc. Videl som sa, ako plačem, keď sa s nami otec lúčil, odchádzajúc na týždeň, na dva týždne, na mesiac, pretože jeho zamestnanie ho stále nútilo cestovať. Videl som, že veľa z tej biedy vychádzalo zo mňa.

Videl som, ako sa odvraciam od macochy, ktorá sa ku mne skláňala a chcela ma poboz-kať na dobrú noc, videl som svoje odhodlanie, že túto ženu nebudem nikdy milovať. Moja matka zomrela, slečna Williamsonová odišla. Keby som ju miloval, opustila by ma. Videl som, ako 10 ročný stojím pri okne, zatiaľ čo otec išiel do pôrodnice, aby priviezol macochu a nášho nového brata Henryho. Videl som svoje rozhodnutie, skôr ako som Henryho uvidel, že ho nebudem mať rád.

Boli tam stovky, ba tisíce scén, všetky prežiarené plápolajúcim svetlom. Zdalo sa, že čas prestal existovať. Trvalo by celé týždne, aby bolo možné odsledovať všetky scény, a predsa som mal pocit, že to trvá iba niekoľko minút.

Pozoroval som, ako sa sťahujeme do nového domu v západnej časti Richmondu. Mal som vtedy 12 rokov. Videl som nový bicykel, ktorý mi dal papa a mama Dabney i ako na ňom tisíckrát prechádzam most, aby som ich navštívil v Mose-Side. Videl som jedno popoludnie, keď som prišiel domov a našiel na chodníku rozhádzané triesky z veľkého modelu lietadla. Pozoroval som svoju zlosť voči trojročnému Henrymu, ktorý spáchal tento čin. Srdce mi stvrdlo hnevom a odcudzil som sa celej rodine.

Potom tam boli epizódy z môjho študentského obdobia – schôdzky, skúšky z chémie, moje víťazstvo v behu na 1 míľu , maturita i ako vstupujem na univerzitu v Richmonde.

Pozoroval som, ako sa zvysoka pozerám na svoju macochu, brata Henryho a malú Bruce Gordon. Videl som otca ako prichádza domov v uniforme majora, ako idem na poštu, aby som sa prihlásil do aktívnej vojenskej služby. Pozoroval som, ako nastupujem do vlaku, ktorý nás mal doviesť do tábora Barkeley v Texase i ako prebiehal výcvik v tábore. Každý detail dvadsaťročného života, dobré, zlé, významné i bezvýznamné.

A nad týmto všetkým vystúpila otázka. Bola obsiahnutá v každej scéne a ako všetko ostatné, vychádzala zo živého SVETLA vedľa mňa:

„ČO SI UROBIL ZO SVOJHO ŽIVOTA ?“

Táto otázka nebola zameraná na fakty, týkajúce sa môjho života. Veď celý môj život mi pred chvíľou ukázal vo svetle – podrobne a dokonale. Ja by som si nespomenul ani na desatinu toho, čo som videl, keby mi to ON neukázal.

„ČO SI UROBIL ZO SVOJHO ŽIVOTA A SO SVOJIM ŽIVOTOM ?“

Zdalo sa, že otázka sa týkala hodnoty života, nie faktov.

“AKO SI VYUŽIL SVOJ VZÁCNY ČAS, KTORÝ TI BOL PRIDELENÝ?”

Zúfalo som sa pozeral okolo seba, aby som našiel niečo, čo by sa zdalo cenným v tomto plápolajúcom svetle. Ale našiel som len nekonečný a krátkozraký záujem o seba. Čože som nikdy nevyšiel zo svojich osobných záujmov a neurobil niečo nezištne pre druhých?

Nakoniec som to našiel – najpyšnejší okamih svojho života – stal som sa Orlím skautom.

Opäť sa zdalo, že počujem slová vychádzajúce z Prítomného vedľa mňa: „To si oslavoval seba. To oslavovalo teba.“

Bola to pravda! Mohol som sa vidieť, ako horiaci pýchou stojím v strede čestného kruhu a sledujem obdivom naplnené oči svojich blízkych a priateľov.

JA – JA – JA – vždy v strede. Či nebolo v mojom živote chvíľky, kedy by som dal prednosť niekomu inému ?

Videl som sa vo veku 11 rokov. Idem do kostola na bohoslužbu a prosím Ježiša, aby bol Pánom môjho života. Ako rýchlo sa však prvotné nadšenie obrátilo v nudnú návštevu nedeľnej bohoslužby! Ba ešte horšie! Bol som samoľúby a považoval sa za lepšieho ako iné deti, ktoré tiež chodili na bohoslužby. Svedčilo moje správanie sa v kostole o opravdivej zbožnosti?

Začal som poukazovať na to, ako som sa chcel stať lekárom, aby som pomáhal ľuďom. Ale s humánnymi myšlienkami tam bol aj luxusný Cadillac, súkromné lietadlo, čln, bazén – plány tak priehľadné v onom všetko-prenikajúcom SVETLE.

Naraz povstala vo mne nevôľa nad samou otázkou. To nebolo fér. Pravdaže som nič neurobil so svojim životom, nemal som čas. Ako možno súdiť človeka, ktorý ešte nezačal žiť?

Odpoveď nemala ani stopy súdu – “smrť môže prísť v každom veku.”

Určite, vedel som, že aj novorodenci i malé deti zomreli, ale vo svojom živote som napočítal s nečakanou smrťou v mladosti. A čo poistka, ktorá mi mala byť preplatená až budem mať 70 rokov ? Tieto slová vyšli v tomto podivuhodnom kráľovstve, kde vzájomný styk sa deje myšlienkami miesto rečí skôr, než ich môžeš privolať späť. Pred niekoľkými mesiacmi som uzavrel poistku, ktorú ponúkali mužom vo vojenskej službe. V podvedomí som snáď veril, že tento kúsok papiera zaručuje môj dlhý život.

Zdalo sa mi, ba bol som si istý, že z Prítomného vedľa mňa vyžaruje veľká radosť. Zdalo sa, že SVETLO vibruje a unáša sa akýmsi druhom svätého smiechu. Nebol to výsmech mojej hlúposti a omylov, ale radostný smiech napriek všetkým omylom a tragédiám. Žiadne odsúdenie. ON nekarhal, nevyčítal. O N ma len m i l o v a l.

ČO SI UROBIL SO SVOJIM ŽIVOTOM, ABY SI MI TO TERAZ UKÁZAL? !

Pochopil som, že vo svojich prvých šialených pokusoch predstúpiť s presvedčivou a pôsobivou odpoveďou som vôbec nezbadal základnú vec. Nepýtal sa na dokončenie a od-menu. Otázka, tak ako všetko ostatné, čo od NEHO vychádzalo, bola plná l á s k y. !

“ KOĽKO SI MILOVAL VO SVOJOM ŽIVOTE ?

“ MILOVAL SI DRUHÝCH TAK, AKO SEBA? ÚPLNE ? BEZPODMIENEČNE? „

Keď som počul tieto otázky, pochopil som, že je nezmysel pokúšať sa nájsť odpoveď v scénach svojho života. Prečo som nevedel, že taká láska je možná? Niekto mi to mal povedať, pomyslel som si rozhorčený. Nemať čas objaviť, aký je život, je ako prísť k záverečnej skúške a zistiť, že budeš skúšaný z predmetu, ktorý si neštudoval.

Hoci tieto myšlienky vychádzali zo sebaľútosti a sebaospravedlnenia, odpovedajúca myšlienka neobsahovala žiadnu výčitku, iba ak náznak nebeského smiechu, skrytého za slovami:

“ J A S O M T I T O P O V E D A L ! „

Ale ako…? – stále som sa usiloval ospravedlniť, ako mi to mohol povedať a ja som to nepočul?

„POVEDAL SOM TI TO ŽIVOTOM, KTORÝ SOM ŽIL ! POVEDAL SOM TI TO SMRŤOU, KTOROU SOM ZOMREL! AK UPRIEŠ SVOJE OČI NA MŇA, UVIDÍŠ VIAC!“

S údivom som pozoroval, že sa pohybujeme. Nebol som si vedomý, kedy opúšťame nemocnicu, ale teraz som zistil, že som ju už nevidel. Živé príbehy z môjho života zmizli. Miesto toho sme boli vysoko nad zemou smerujúc k vzdialenému veľmi žiarivému bodu. Nebolo to cestovanie mimo tela, aké som zažil predtým.

Zaujali ma vlastné myšlienky. Zrakom som letmo prehliadal povrch zeme. Pohybovali sme sa rýchlo. Uprel som oči na NEHO, veď ON riadil tento pohyb. Vzdialený bod sa zmenil vo veľké mesto, ku ktorému sme zostupovali. Bola stále noc, ale dym vystupoval z továrenských komínov a mnohé budovy boli osvetlené na každom poschodí. Za mestom bol oceán alebo veľké jazero. Mohol to byť Boston , Detroit , Toronto , ale určite som tu nikdy nebol. Keď sme sa priblížili, zdalo sa mi, že vidím preplnené ulice. A skutočne, ulice boli nemožne preplnené. Presne pod nami dvaja muži zostúpili na ten istý chodník a o chvíľku jednoducho prešli jeden druhým. To isté bolo vo vnútri továrne a v úradných budovách, kam som videl tak ľahko ako na ulicu.

V jednej miestnosti sedel šedivý muž a diktoval dopis do diktafónu Snáď ani nie palec od neho, stál za ním iný muž, asi o 10 rokov starší a ustavične dočahoval diktafón, ako keby ho chcel vziať z rúk sediaceho muža. „No“, povedal, „ak objednáš sto kusov, budú viacej účtovať. Vezmi radšej tisíc kusov naraz. Prečo si poslal Billa na tú služobnú cestu ?!“ A ďalej pokračoval, opravoval, dával príkazy, zatiaľ čo človek na stoličke pôsobil dojmom, že ho nevidí ani nepočuje.

Pozoroval som tento zvláštny a často opakovaný úkaz, keď si ľudia neuvedomovali prítomnosť iných ľudí vedľa seba. Videl som skupinu robotníkov na montážnej linke aj ľudí zhromaždených pri kantíne s kávou. Jedna žena prosila od druhej cigaretu, skutočne žobrala, ako keby po nej túžila viac ako po čomkoľvek na svete. Ale tá druhá ju ignorovala a rozprávala sa so svojou priateľkou. Vytiahla balíček cigariet zo svojho plášťa bez toho, aby ponúkla aj ženu, ktorá dychtivo túžila po cigarete. Potom si jednu vzala a zapálila. Rýchlo, ako útočný had siahla odmietnutá žena po horiacej cigarete v ústach tej druhej. A opäť po nej siahla. A opäť . . . S chvením som si uvedomil, že nie je schopná ju zachytiť.

Spomenul som si na telefónny stĺp, na plachtu môjho nemocničného lôžka, ako som volal na toho človeka, ktorý sa ani neotočil, aby sa na mňa pozrel. Aj ľudia v tomto meste sa nadarmo pokúšajú upútať na seba pozornosť, idú po chodníku bez toho, aby zaujímali dajaký priestor. Títo jedinci boli v tom istom stave ako ja – boli m ŕ t v i !

Bolo to tak veľmi odlišné od mojich predstáv o smrti. Pozoroval som jednu ženu, asi 50 ročnú, ako kráčala ulicou za mužom toho istého veku. Zdala sa mi veľmi rozrušená, plakala , ale muž, s ktorým tak vzrušene hovorila, si nebol vedomý jej prítomnosti. „Nedopraješ si dostatok spánku. Mária je na teba veľmi náročná. Vieš, že si nikdy nebol silný ! Prečo nenosíš šál ? Nikdy si si nemal brať ženu, ktorá myslí len na seba!“ Bola to jeho matka, hoci sa zdali byť v rovnakom veku. Ako dlho išla za ním? Toto je smrť – byť ustavične neviditeľný živým a predsa stále pripútaný k ich záležitostiam?

„Nezhromažďujte si poklady na zemi, lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce.“

Nikdy som nebol zbehlý v biblických citátoch, ale tieto Ježišove slová z reči na vrchu mi prišli na myseľ ako elektrický šok! Možno, títo nehmotní ľudia – obchodník, žena žobrajúca o cigaretu, matka, napriek tomu, že už nemôžu nadviazať spojenie so zemou, stále majú svoje srdce na zemi. Ja tiež? S hrôzou som si spomenul na odznak Orlieho skauta, štúdium na lekárskej fakulte. Bolo moje srdce naviazané na pozemské veci?

“Len vždy upri svoj zrak na mňa”, povedal mi Ježiš, keď sme vyrazili na túto cestu. A kedykoľvek som to urobil, obavy zmizli i keď otázky zostali. Bez NEHO by som nebol vydržal veci, ktoré mi ukazoval!

Cestovali sme rýchlo od mesta k mestu, po zdanlivo známej krajine, snáď po USA , či Kanade. V jednej izbe chodil mladý muž za starším mužom z miestnosti do miestnosti. Stále hovoril: „Je mi ľúto, otče, nevedel som, že zarmútim matku.“ Nerozumel som, hoci som ho jasne počul, ale bolo jasné, že človek, ku ktorému hovoril ho nepočul. Starý pán niesol podnos do izby, kde sedela staršia žena na lôžku. – “Je mi ľúto, otec, je mi ľúto, mama,“ hovoril opäť mladý muž. Stále to opakoval, ale oni ho nepočuli.

Znepokojený som sa otočil k Ježišovi. Hoci som cítil Jeho súcit, plynúci ako jemný vánok do izby pred nami, nič som nepochopil.

Niekoľkokrát sme sa zastavili pred podobnými scénami. „Je mi ľúto „, prosila žena stredného veku šedovlasého muža, aby jej odpustil . . . Prosil som Ježiša o vysvetlenie. „Čo im je tak ľúto ? Prečo stále hovoria k ľuďom, ktorí ich nemôžu počuť?“

Potom zo SVETLA prenikla myšlienka: „To sú samovrahovia, pripútaní ku všetkým dôsledkom svojich činov.“ Táto myšlienka ma ohromila a poznal som, že prišla od NEHO, nie odo mňa, pretože ja som podobné scény nikdy nevidel.

Postupne som začal pozorovať niečo iné. Žijúci ľudia boli obklopení jemnou svetielkujúcou žiarou, ktorá vyzerala ako elektrické pole nad povrchom ich tiel. Táto žiara sa pohybovala, keď sa oni pohybovali. Bola ako druhá pokožka vytvorená z bledého, sotva viditeľného svetla. Najskôr som si myslel, že je to odraz OSOBY po mojom boku. Ale budovy, do ktorých sme vstupovali ani nehmotné bytosti nevydávali žiadny odraz. Moje nehmotné telo bolo tiež bez žiarivého obalu.

Naraz ma Svetlo doviedlo do vnútra špinavého baru v blízkosti niečoho, čo sa podobalo námornej základni. Mnohí námorníci postávali pri bare, zatiaľ, čo druhí sa tlačili pri stene. Niekoľkí pili pivo, väčšina z nich však rýchlo pila whisky, akoby opreteky.

Niektorí muži stojaci pri bare nemohli pozdvihnúť svoj nápoj k perám. Znovu a znovu som pozoroval, ako siahajú po pohároch, ruky im prejdú pevnými pohármi, prejdú ťažkým drevenným výčapom, prejdú ramenami pijanov. A žiadny z nich nemal žiarivý obal, ktorý obklopuje tých živých. My mŕtvi sme stratili nielen hmotnosť, ale aj túto “druhú žiarivú kožu”. Bolo celkom isté, že žijúci ľudia naozaj pili, hovorili, drgali jeden do druhého, ale nemohli vidieť ani počuť zúfalé, smädné, nehmotné bytosti medzi sebou, ani cítiť ich šialenú tlačenicu, aby sa dostali k pohárom.

Jasne som pozoroval, že nehmotní ľudia sa navzájom vidia a počujú. Zurivo sa hádali medzi sebou nad pohármi, ktoré vlastne nikto z nich nemohol pozdvihnúť k perám.

Videl som mnohé pitky v Richmonde, ale spôsob, akým jednali v tomto bare, prevýšil všetko. Pozoroval som mladého námorníka, ako neisto vstáva z lavice. Urobil tri kroky a spadol na dlážku. Druhí dvaja sa pokúsili odtiahnuť ho. S údivom som pozoroval, ako sa žiarivý obal okolo bezvedomého námorníka roztvoril. Oddelil sa od temena hlavy a z ramien. V momente jedna z nehmotných bytostí bola na ňom. Vznášala sa ako smädný tieň po námorníkovom boku, a zdalo sa, že na neho skočila ako šelma. Potom skákajúca postava zmizla. Dokonca sa to stalo skôr, ako tí dvaja muži odtiahli nevládne telo. V tom istom okamihu som zreteľne videl dvoch jednotlivcov, ale keď námorníka opreli o stenu, bol tam len on.

Ešte dva razy som videl, ako sa tá istá scéna opakovala. Človek zomrel. Žiarivý obal okolo neho sa rýchlo otvoril, jeden nehmotný človek sa vrútil do otvoru a akoby vkĺzol dovnútra toho druhého muža a zmizol. Bol žiarivý obal akýsi druh ochrany proti nehmotným bytostiam ako som bol ja? Títo nehmotní ľudia určite kedysi mali telo podobne ako ja a za svojho pozemského života sa stali závislými na alkohole alebo niečom inom. Táto závislosť prenikla celou ich bytosťou – telom i dušou. Potom stratili svoje hmotné telo a s výnimkou chvíľ, keď mohli nakrátko obsadiť telo iných, boli navždy odrezaní od veci, po ktorej nikdy neprestali túžiť.

Tento stav trvá celú večnosť – táto myšlienka mnou otriasla. Iste to bol jeden druh pekla. Keď som predtým myslel na peklo – pokiaľ som si naň vôbec spomenul – predstavoval som si ho ako ohnivé miesto niekde pod zemou, kde zlí ľudia budú večne horieť. – A čo, keď jedna časť pekla existuje priamo na zemi, kde mŕtvi žijú v tom istom priestore ako živí, ale sú nevidení a nepočutí živými? Čo keď to znamená zostať na zemi, ale nikdy nebyť schopný nadviazať so živými kontakt? Myslel som na tú matku, ktorá chcela osloviť syna, na ženu túžiacu po cigarete, na chlapca, na pijanov v bare. Myslel som na seba, ako som sa staral len o to, aby som sa dostal do Richmondu a potom som nebol schopný donútiť niekoho, aby ma videl, aby mi pomohol.

Horieť žiadostivosťou po niečom, čo nemôžeš dosiahnuť a pociťovať pritom úplnú bezmocnosť – to by bolo skutočne p e k l o. Nie “ by bolo “ uvedomil som si s hrôzou „Bolo ! T o b o l o p e k l o !!!“ Aj ja som súčasťou takéhoto pekla. Zomrel som. Stratil som svoje fyzické telo a teraz som existoval v priestore, ktorý mi nevyhovoval žiadnym spôsobom.

Ak to, čo som videl, bolo peklo a neexistovala tam žiadna nádej, prečo teda bol ON vedľa mňa? Prečo mi vždy poskočilo srdce, keď som sa na NEHO obrátil? Prečo? Pretože najhlbší dojem na mňa urobil ON . Všetko, čo som videl, čo mnou otriaslo, nebolo ničím v po-rovnaní s NÍM. » Nič nebolo samozrejmejšie ako z a m i l o v a ť s a d o NEHO, do OSOBY vedľa mňa. « Nech som sa pozrel kamkoľvek, ON zostával skutočným s t r e d o m mojej pozornosti. Nech som videl čokoľvek, nič sa nedalo s NÍM porovnať.

Udivila ma ešte ďalšia vec. Keď som HO mohol vidieť ja, prečo HO nemohli uvidieť iní? V zápätí som si uvedomil, že ON je príliš jasné SVETLO pre živé oko.

Ale živí ľudia musia c í t i ť túto LÁSKU , ktorá na nich prúdi ako teplo z  VEĽKÉHO OHŇA .

A títo nehmotní ľudia, ako to, že necítia túto horiacu LÁSKU a neurobia ju stredobodom svojej bytosti? Ako môžu byť bez NIEKOHO tak blízkeho, jasnejšieho ako slnko? Leda že by…!

Po prvý raz som sa čudoval, že môže byť niečo tak nesmierne dôležité ako chvíľa, keď som vo veku 11 rokov kráčal v našom kostole k oltáru. Bol som vtedy akýmsi spôsobom skutočne znovuzrodený, ako to kazateľ povedal. Boli mi dané nové oči, či už som z toho niečo pochopil alebo nie.

Aj tí druhí by HO mohli teraz vidieť, keby ich pozornosť nebola zviazaná iba hmotným svetom, ktorý stratili?!

„Kde je tvoje srdce . . .“ Pokiaľ moje srdce bolo zaujaté cestou do Richmondu, tiež som nebol schopný vidieť JEŽIŠA . Možno, že kedykoľvek, keď stredom našej pozornosti nebol ON, ale niečo iné, mal zatarasenú cestu k nám.

Znovu sme sa pohybovali. Opustili sme námornú základňu s ošumelými ulicami a barmi. Stáli sme v takom rozmere, kde sa zdalo, že zastavenie vôbec nevyžaduje čas. Boli sme na okraji širokej pevniny. V našom cestovaní sme navštívili miesta, kde neživí a živí existovali vedľa seba, kde nehmotné bytosti, nevímané živými, sa vznášali priamo nad hmotnými vecami a ľuďmi, ktoré boli ohniskom ich žiadosti. Teraz však, hoci sme zrejme boli na povrchu zeme, nevideli sme žiadných živých mužov a ženy. Pláň bola naplnená, dokonca preplnená hordami duchovných nehmotných bytostí a nikde nebolo vidieť hmotnú, svetlom obklopenú osobu. Všetky títo ľudia boli nehmotní ako ja. A boli to sklamané, zlé, zlostné a nanajvýš biedne bytosti, aké som kedy videl.

„Pane Ježišu,“ – zvolal som. „Kde sme to?“

Zo začiatku som myslel, že sa pozeráme na nejaké veľké bojisko. Všade boli bojujúci ľudia. Bol to boj na život a na smrť: Bili sa a tĺkli po hlave, zvíjali sa pri vylupovaní očí. Nevidel som ani tanky, ani delá, ani žiadne zbrane, videl som len holé ruky, nohy a zuby. Potom som spozoroval, že nikto z nich nebol viditeľne zranený. Nebola tam krv, ba ani zranené telá po zemi. Rana, ktorá mala vyradiť protivníka, mu neublížila. Hoci sa zdalo, že sú jeden na druhom, každý muž akoby boxoval do vzduchu. Pretože nemajú hmotné telo, nemôžu sa navzáom dotýkať. Nemohli zabíjať i keď bolo jasné, že by to chceli urobiť. Ich obeť už bola nehmotná a tak sa hádzali jeden na druhého v šialenej bezmocnej zlosti. Ak som sa predtým domnieval, že vidím peklo, teraz som si bol celkom istý.

Utrpenie, ktoré som videl predtým bolo v tom, že obete boli pripútané k fyzickému svetu, ktorého súčasťou už neboli. Teraz som uvidel niečo iné. Tu neboli hmotné predmety alebo ľudia. Tieto stvorenia sa mi zdali zamknuté do zlozvykov svojho myslenia, do nenávisti, rozkoše a do ničivych myšlienok. Omnoho ohavnejšie ako kúsanie a kopanie, ktorými sa obšťastňovali, boli sexuálne hriechy, ktoré mnohí predvádzali v horúčkovitej pantomíme. Zvrátenosti, o ktorých sa mi ani nesnívalo som videl všade okolo nás.

Bolo nemožné zistiť, či zavíjanie, ktoré k nám doliehalo, boli skutočné zvuky, alebo len prenos zúfalých myšlienok. Zdalo sa, že v tomto netelesnom svete na tom nezáleží. Čokoľvek si kto pomyslel, bolo okamžite zjavené všetkým – úplnejšie, než by to mohli vyjadriť slová, rýchlejšie než by to preniesli zvukové vlny.

A výkriky, ktoré sa ako ozvena niesli vzduchom: „Ja som to povedal, ja som to vedel“ . . . „Nevaroval som ťa?“ boli dôkazom stále sa vracajúcich výčitiek. S pocitom bolesti som tu poznal svoje vlastné myšlienky. To som bol ja, skutočne ja, tón môjho hlasu. Vo veku 20 rokov ma ešte nezväzovali zlé telesné návyky, ale v tomto štekote nenávisti a urazenej pýchy som počul až príliš dobre seba samého.

Zase neprišlo žiadne odsúdenie od Prítomného po mojom boku, len súcit s týmito neš-ťastnými tvormi, nad ktorými mu pukalo srdce. Isto to nebola Jeho vôľa, aby ktokoľvek z nich bol na tomto mieste…Potom…čo ich držalo? Prečo neodišli? Prečo sa tá mladá žena nevzdialila na tisíc míľ od tej druhej, ktorá ju zúrivo mlátila nehmotnými päsťami? Oni skutočne nenávideli svoje obete, všetky tieto zlé bytosti…Nebolo tam oplotenia. Zdanlivo nič im nebránilo aby odišli.

V tomto kráľovstve duchov neexistovalo súkromie. Žiadny kútik nebol celkom uzatvorený, nenašlo sa miestečko, ktoré by nebolo obývané nejakými bytosťami, ktorým si v každom okamihu vydaný úplne napospas. Aké by to bolo hrozné, náhle som si pomyslel v panickom strachu – žiť tam, kde najvnútornejšie myšlienky nie sú vôbec utajené. Teraz vidím, že by nebolo možné niečo maskovať, zakrývať, robiť sa niečim iným, ako som v skutočnosti. Aká neznesiteľná myšlienka!

Nebol to Ježiš, ktorý ich opustil, ale oni utiekli od Neho, utiekli pred Svetlom, ktoré osve-tľovalo ich temnotu.

Postupne som si uvedomoval, že na tejto pláni, plnej zápasiacich bytostí, vidím ešte niečo ohromujúce. Nad celou pláňou sa vznášali svetelné bytosti. Ich vznešenosť a oslňujúca jasnosť mi zo začiatku bránili, aby som sa na ne pozeral. Keď sa zrak prispôsobil jasu videl som, ako sa skláňali nad bytosťami na pláni. Je možné, že sa s nimi i rozprávali.

Boli tieto svetlé bytosti anjeli ?

Bolo svetlo vedľa mňa tiež anjel?

Ale myšlienka, ktorá sa mi vryla tak nepopierateľne do mysle už v nemocničnej izbe bola

„SI V PRÍTOMNOSTI BOŽIEHO SYNA !“

Bolo by možné, aby každý z úbohých a nehodných ľudí ako ja, bol v Jeho prítomnosti? V Jeho kráľovstve, kde priestor a čas už nepodliehajú pravidlám a zákonom, ktoré som poznal? Mohol stáť pri každom z nich tak, ako teraz pri mne? Nevedel som. Jasne som však videl, že ani jedna z týchto hašterivých bytostí na planine nebola opustená. Bola im dokonca poskytovaná duchovná pomoc, ale nikto znich o tom nevedel. Keď hovoril k nim Ježiš alebo anjel, určite to nepočuli. Nebolo prestávky v prúde nenávisti a zatrpknutosti vychádzajúcej z ich vlastného srdca. Ich oči len hľadali dajakú blízku postavu, aby ju pokorili.

Zdalo sa nemožným, aby nevideli tieto nanajvýš nápadné jasné postavy.

Keď som videl tie jasné bytosti, s údivom som si uvedomil, že oni tu stále boli, len ja som ich nezaregistroval. Akoby mi Ježiš v každom okamihu ukazoval len toľko. koľko som bol schopný vnímať. Anjeli zapĺňali mestá i dediny, ktoré sme videli. Boli prítomní na uliciach, v továrňach, v domovoch, dokonca aj v drsnom bare, kde si už celkom nikto neuvedomoval ich prítomnosť.

Naraz som zistil, že všetky tieto scény mali niečo spoločné. Nešťastím týchto ľudí bolo,

že oni nevideli JEŽIŠA !

Fyzická záľuba, pozemský záujem, zaoberanie sa vlastným ja alebo čokoľvek, čo bolo prekážkou JEHO SVETLU, všetko toto vytvorilo odlúčenie od NEHO v okamihu smrti . .

*************

6.

Zase sme boli v pohybe a scéna pred nami sa akosi zmenila. Svetlo bolo akési iné, vyjasnilo sa a začal som vidieť aj to, čo som predtým nevidel, ale čo tam určite už dlho bolo. Znovu som pocítil, akoby mi Ježiš postupne zjavoval len toľko, koľko môžem pochopiť. Najskôr mi ukázal pekelnú ríšu naplnenú bytosťami, ktoré boli pripútané a upútané len na seba. Teraz mi zase ukazuje nové kráľovstvo.

V krásnom slnečnom parku stáli ohromné budovy najrôznejších typov, jedinečne zladené v celok, ktorý mi pripomínal stavbu univerzity. Bolo by však smiešne porovnávať to, čo som videl s niečim pozemským.

Zdalo sa, že sme náhle vstúpili do celkom inej dimenzie, takmer do iného druhu existencie. Po kriku vojnových miest a veľkom nepokoji na planine som bol prekvapený všadeprítomným pokojom a mierom. Keď sme vstúpili do jednej budovy a začali prechádzať chodbou s vysokou povalou a s vysokými dverami po obidvoch stranách, panoval tam taký pokoj, až som sa čudoval, že stretávame ľudí na chodbe. Nemožno povedať, či to boli muži alebo ženy, starí alebo mladí, pretože všetci boli od hlavy po päty oblečení do voľných kabátov s kapucami, takže pripomínali mníchov.

Ale atmosféra bola iná ako v kláštore. Skôr sa podobala obrovskej študovni alebo vedeckej inštitúcii. Každý, koho sme stretli vo veľkých halách a na točitých schodoch, bol zamestnaný nejakou činnosťou, ktorá upútavala všetku jeho pozornosť. Vzájomne si nevymieňali mnoho slov a predsa som nepociťoval žiadne nepriateľstvo medzi nimi. Títo ľudia zabúdali na seba samých a celkom sa sústredili na nejakú úlohu. Otvorenými dverami som zazrel obrovské miestnosti naplnené zložitým zariadením. V niekoľkých halách sa postavy s kapucami skláňali nad zložitými mapami a diagramami, alebo sedeli pri blikajúcich kontrolkách starostlivo zhotovených konzol.

Na univerzite som bol pyšný na svoje vedomosti, vynikal som v biológii i chémii, študoval som fyziku a matematiku. Ale tieto vedecké činnosti vysoko prevyšovali tie, ktoré som dovtedy poznal. Ani som nedokázal uhádnuť o aké vedné odvetvia sa jedná. Bol to asi nejaký obrovský experiment – možno tucty a tucty takýchto experimentov.

„Čo robia, Ježišu?“ spýtal som sa, ale hoci som cítil, že z NEHO vyžarujú vedomosti ako oheň a že každá vedecká činnosť, ktorú som tu videl pochádza z Boha, žiadne vysvetlenie neosvietilo moju myseľ. Cítil som len lásku a súcit s mojou nevedomosťou a nechápavosťou.

A ešte niečo viac. Cítil som, že ani toto nie je to posledné a že ON má omnoho väčšie veci, ktoré by mi ukázal, keby som ich mohol vidieť. A tak som kráčal za Ním do iných budov. Vstúpili sme do štúdia, kde sa komponovala hudba neznámej zložitosti, nestačil som ju však sledovať. Zložitý rytmus a tóny mi nepripomínali žiadnu stupnicu, ktorú som poznal. Pomyslel som si: Sebastian Bach by tu bol len začiatočníkom.

Potom sme prechádzali knihovňou tak veľkou, ako celá univerzita v Richmonde. Miestnosti boli až po povalu naplnené dokumentami na pergamenoch, kove, koži, papieri. „Tu“ napadla ma mýšlienka, – „sú zhromaždené knihy celého vesmíru“. Bezprostredne po tom som si uvedomil, že je to nemožné. Ako by mohli byť písané knihy mimo zeme? Ale myšlienka pretrvávala aj napriek tomu, že ju moja myseľ odmietala.

Vyšli sme von k tichému parku a potom sme prešli do budovy preplnej strojmi. Ako sme išli, môj úžas rástol. „Je toto nebo, Pane Ježišu?“ odvážil som sa spýtať. Tichosť a jasnosť boli určite nebeské, nebola tu cítiť prítomnosť kričiaceho „Ja“. Keď títo ľudia boli na zemi, vyrástli snáď nad svoje sebecké žiadosti?

„Vyrástli a ešte stále rastú,“ zažiarila odpoveď ako slnečný svit v tejto vážnej atmosfére. Ak rastú, potom ani toto nebolo všetko. Potom musí byť niečo, čo aj týmto jasným bytostiam chýba. Boli tieto nesebecké, hľadajúce stvorenia tiež neschopné vidieť Pána Ježiša? Vedomosti o ŇOM mali a zrejme všetci jednomyseľne hľadali pravdu. A čo keď ich smäd po pravde odvrátil od samej Pravdy stojacej tu v ich strede, zatiaľ, čo oni HO hľadajú v knihách?

V Jeho nevysvetliteľnej láske sa moje rozčarovanie a všetky otázky zdali nepodstatné. Možno, uzavrel som konečne, mi ON nemôže povedať viac, ako môžem vidieť, možno ešte nie som schopný viac pochopiť.

Nech mi ON ukáže čokoľvek, zostane v každom okamihu jediným centrom mojej pozornosti. Asi to bola príčina, prečo som si neuvedomil presný okamih, kedy sme opustili povrch zeme. Až doteraz som mal pocit, že sme cestovali – i keď si neviem predstaviť akým spôsobom – nad povrchom zeme. Teraz sa však zdalo, že sme zanechali zem za sebou. Už som ju nevidel. Boli sme v nesmiernej pustatine. Potom som videl nekonečne ďaleko, tak ďaleko, že to žiadne prirodzené oko nemohlo vidieť, žiarivé mesto, zdanlivo nekonečné mesto. Bol tak jasné, že bolo viditeľné cez všetku tú nepredstaviteľnú vzdialenosť. Zdalo sa, že jas vyžaruje zo stien, ulíc aj bytostí, ktoré sa tam pohybovali. Zdalo sa, že mesto a všetko v ňom je vytvorené zo svetla práve tak, ako POSTAVA vedľa mňa.

Dovtedy som nečítal Zjavenie apoštola Jána. S údivom, plný bázne a strachu som pozeral na tú vzdialenú víziu. Uvedomoval som si, aká jasná musí byť každá budova, každá postava, keď ich možno vidieť zo vzdialenosti mnohých svetelných rokov.

Boli tieto žiarivé bytosti tými, ktorí prijali Ježiša za svojho Pána? Videl som konečne ľudí, pre ktorých bol Ježiš stredobom života, ktorí hľadali Ježiša vo všetkom, všade a vždy? Hľadali HO tak skutočne a verne, že boli premenení do Jeho podoby?

Keď som si kládol tieto otázky, dve z jasných bytostí vyrazili z mesta smerom k nám náhliac sa rýchlosťou svetla. My sme sa však vzďaľovali rýchlejšie, ako sa oni blížili k nám. Vzdialenosť sa zväčšovala, vízia slabla.

I keď som so žiaľom vykríkol nad touto stratou, vedel som, že môj nedokonalý zrak by nezniesol jediný záblesk skutočného neba. ON mi ukázal všetko, čo som mohol v danej chvíli uniesť a ponáhľali sme ďalej. . . . .

Steny okolo nás sa zatvorili. Steny tak ťažké a úzke sa podobali malej búdke. Trvalo niekoľko minút, než som spoznal malú nemocničnú izbičku, ktorú sme predtým opustili. Ježiš stál stále vedľa mňa, inak by som nezniesol prechod z nekonečného priestoru do rozmerov tejto izby. Nádherné mesto ešte stále žiarilo a zotrvávalo v mojich myšlienkach, kývalo mi a volalo. . . . .

S nezáujmom som pozoroval postavu ležiacu pod plachtou na posteli, ktorá takmer vypĺňala miniatúrnu izbu. Ale to je neuveriteľné…

Ježiš mi povedal, že patrím k postave prikrytej plachtou. Blížil som sa k nej až som bol odlúčený od S V E T L A . . . . .

Zúfalo som k Nemu volal, aby ma neopúšťal, aby ma pripravil pre žiarivé mesto, aby ma nenechal v tomto tmavom úzkom mieste. Ako v dávnej, polozabudnutej rozprávke som sa rozpamätal, ako som prehľadával chodby, sály a izby nemocnice so zúfalým cieľom nájsť postavu v posteli.V tomto najopustenejšom momente svojej existencie som vkročil do najnedokonalejšieho vlastníctva, aké som kedy poznal.

Ježišovo svetlo vstúpilo do môjho života a naplnila ma myšlienka, že ak budem od Neho odlúčený, bude to ťažšie ako by som mohol zniesť. Aj keď som úpenlivo prosil, cítil som, ako ma opúšťa. Moja myseľ začala pracovať. Už som viac nevedel o čo zápasím. Moje hrdlo bolo ako v ohni a ťarcha na mojich prsiach ma drvila.

Otvoril som oči, ale niečo bolo na mojej tvári. Nahmatal som prikrývku, usiloval som sa zistiť, čím som prikrytý, ale pohnúť rukami bolo pre mňa ako by som mal zdvihnúť olovenú tyč. Konečne sa moje prsty pohli. Pravou rukou som sa dotkol prsteňa s oválnym kameňom na prste ľavej ruky.

Pomaly som ním točil a točil, až sa čierna tma nado mnou zavrela . . . . .

7.

Počas štyroch návštev som Fredovi Owenovi všetko vyrozprával. V priebehu môjho rozprávania ma prerušoval, kládol mi otázky, lebo chcel, aby som mu niektoré veci vysvetlil a zároveň mi chcel dať najavo, že neprijíma každé moje slovo.

Teraz však sedel absolútne ticho, zatiaľ čo na digitálnych hodinách položených na mojom stole preskakovali číslice. Počul som, ako sa otvárajú a zatvárajú vonkajšie dvere, čo znamenalo, že prišiel ďalší pacient. Pozrel som sa na hodinky. Mali sme ešte 10 minút času.

Fred sa ma konečne spýtal: „Tak vy ste sa . . . vrátil do svojho tela?“

Tak si to teraz vysvetľujem. Vtedy som o tom mnoho nevedel. Ďalšie dva až tri dni som bol väčšinou v bezvedomí. Keď som prichádzal k vedomiu bol som si vedomý toho, že som chorý. Moje fyzické problémy naplnili celú moju bytosť. Ale keď som bol mimo telo, vtedy nebolo bolestí. Žiadny druh fyzických pocitov.

Ďalšia skutočnosť, ktorú si s istotou pamätám, bol okamih, keď som otvoril oči a videl ošetrovateľku, ako sa usmieva na mňa. “To je dobre, že vás zasa máme naspäť medzi nami, už sme si mysleli, že sa to ani nám ani vám nepodarí!“ povedala.

Oblizol som si horúčkou popraskané pery a chraptivo som sa spýtal: “Koľkého je dnes?” “Je štedrý deň, vojak Ritchie. Vianočná dovolenka pre nemocničný personál bola odvolaná v dôsledku epidémie chrípky a ťažkých zápalov pľúc v tábore,” dodala. Snažil som sa položiť inú otázku, aby neodišla. Musel som jej porozprávať, čo som prežil.

“Áno, padal sneh takmer každý deň,” povedala. Tiež mi povedala svoje meno, volala sa

Retta Irvine.

“Práve som prežil najohromujúcejší zážitok,” pustil som sa do toho: “Niečo, čo by mal

vedieť každý človek na zemi.”

Záchvat kašľa ma prerušil. Musela mi podložiť ruku pod chrbát a podoprieť ma, aby mi mohla podať trocha vody.

“Už viac nerozprávajte,” povedala. “Pozriem sa na Vás neskôr.”

A naozaj, čudoval som sa. Čo som jej chcel povedať..?. “Práve som videl Boha !!! Bol som v pekle, videl som nebo!”… Myslela by si, že som sa zbláznil.

Celý týždeň, kedykoľvek niekto prišiel do mojej malej izby, som sa usiloval popísať to SVETLO, ktoré napĺňalo tento priestor, porozprávať o všetkých podstatných otázkach ktoré mi ON kládol. Vždy som sa však dostal iba na začiatok…

“Teraz si trochu odpočiňte, nenamáhajte sa rozprávaním” – hovoril lekár alebo ošetrovateľka. Viac sa zaujímali o moje metabolické pomery, o moju teplotu, o množstvo infúzií, ktoré som dostával. Bolo jasné, že zvláštna starostlivosť, ktorú mi venovali, bola známkou toho, že ma považovali za niečo viac ako len obyčajný prípad. V priebehu nasledujúcich dní som si dal dohromady všetko, čo sa stalo v nemocnici v čase, keď som sa stretol s Pánom Ježišom!

“Pre dnešný deň musím skončiť” – povedal som Fredovi. “Ale ak budeš chcieť, zajtra ti porozprávam, čo som zistil u lekárov.”

Fred teraz chodil každý deň a aj keď parkovisko bolo iba kúsok od ordinácie, prišiel ku mne veľmi zadýchaný.

*************

8.

Keď som pri rontgenovaní omdlel, previezli ma do malej izolačnej izby a lekár zistil obojstranný zápal pľúc.

Ráno 21. decembra, t.j. po 24 hodinách od chvíle, kedy ma v bezvedomí priviezli do izolačnej izby, zistil službukonajúci ošetrovateľ, že som bez tepu, nedýcham a nedá sa mi zmerať krvný tlak. Bežal pre službukonajúceho lekára. Ten si overil, že nejavím známky života a povedal službe: “Je určite mŕtvy! Až dokončíte svoju prácu, pripravte ho na odvoz do márnice.” Hovorilo sa mu ťažko, lebo v poslednom čase bolo v tábore Barkeley niekoľko úmrtí.

Pomaly mi narovnal ruky, natiahol plachtu cez tvár a vrátil sa, aby poslúžil žijúcim. Ošetrovateľ pokračoval vo svojej práci.

Musel to byť okamih, keď som sa po svojom beztelesnom cestovaní vrátil do tejto malej izby a videl posteľ prikrytú plachtou . . . . .Bolo to asi 9 minút.

Podľa nemocničného záznamu som zistil, že službukonajúci ošetrovateľ sa o chvíľu vrátil, aby začal s prípravou môjho tela do márnice.

“Tá ruka na pokrývke sa určite pohla!” povedal ošetrovateľ a bežal opäť pre lekára. Dôstojník sa s ním vrátil. Po prevedení druhej prehliadky ma opäť prehlásil za mŕtveho. Určite mal chlapec pri svojej dlhej službe halucinácie, pomyslel si.

Potom sa stalo niečo ohromujúce – udalosť, ktorej výnimočnosť som si uvedomil až po rokoch – službukonajúci ošetrovateľ odmietol prijať posudok svojho nadriadeného dôstojníka a zdvorilo navrhol:

“Možno by ste mu mohol dať injekciu adrenalínu priamo do srdca!”

Po prvé – bolo nemysliteľné, aby vojak nesúhlasil s dôstojníkom, najmä čo sa týka lekárských záležitostí. Vojak bol neškolený chlapec, kým dôstojník promovaný lekár.

Po druhé – to, čo navrhoval ten chlapec, bolo z lekárskeho hľadiska smiešne. V tých rokoch, keď sa ešte nepoužívala masáž srdca ani defibrilácia elektrickým výbojom sa síce adrenalín vstrekoval priamo do srdca, to je pravda. Ale bolo to iba v prípadoch, keď sa srdce zastavilo v dôsledku nejakého poranenia u človeka inak zdravého, ako napríklad v prípade utopenia, kedy uvedením srdca do pohybu bola nádej na celkové uzdravenie. Ale keď bol poškodený ba zničený celý organizmus pre nejakú chorobu – ako napr. ťažký zápal pľúc – bolo podanie adrenalinu do srdca bezvýznamné, pretože nevylieči základné ochorenie. Každý lekár vedel že v tomto prípade je poškodenie organizmu nezvratné, veď po 9 minútach bez kyslíka musel byť mozog beznádejne odumretý. A predsa tento skúsený lekár, ktorý si bol vedomý nerozumnosti toho, čo ide urobiť, prijal návrh nevzdelaného vojaka.

“Prineste sterilný balíček zo skladu,” povedal.

Keď sa chlapec vrátil, dôstojník zobral striekačku s adrenalínom a vrazil ihlu do môjho srdca. Na začiatku začal tlkot srdca akosi neisto, ale potom začalo srdce pravidelne pulzovať. A za chvíľku sa obnovilo dýchanie, vystúpil krvný tlak. Nebolo to v žiadnom prípade okamžité uzdravenie. Až po troch dňoch som sa prebral z bezvedomia, prešlo päť dní, než som bol vyškrtnutý zo zoznamu kritických prípadov. Trvalo dva týždne, než som začal chodiť . . . Ale až teraz po 27 rokoch svojej vlastnej lekárskej praxe si viem predstaviť úžas, s ktorým personál sledoval proces môjho uzdravovania.

Skôr ako som sa však mohol porozprávať o okolnostich mojej klinickej smrti so službukonajúcim lekárom či ošetrovateľom, ktorého nevysvetliteľná predtucha sa ukázala správnou, obidvaja odplávali so svojou jednotkou na more.

Osobne ma však navštívil veliteľ Dr. Donald G. Francy, ktorému službukonajúci lekár podal správu o tejto udalosti. Dr. Francy považoval moje uzdravenie za “najudivujúcejší lekársky prípad, s ktorým sa kedy stretol”, a v úradnej správe po rokoch napísal:

“Prípad vojaka G. Ritchieho, ktorý bol naozaj odvolaný zo smrti a navrátil sa k pevnému zdraviu, musí sa vysvetliť inými ako prirodzenými prostriedkami.”

*************

9.

V tom čase ma podrobnosti môjho uzdravenia málo zaujímali. Považoval som svoj návrat k životu za nešťastie. Chcel som sa hnevať na tých, ktorí ma priviedli k životu, ale nemal som na to silu. Väčšinou som ležal v posteli a zápasil so zážitkom, ktorý sa prihodil práve v tejto malej izbičke.

Myslel som na Ježiša. Prial som si, aby som o ŇOM mohol rozprávať iným. Nevedel som si predstaviť, ako by som mohol žiť niekde, kde HO nemôžem vidieť. Keď prišiel niekto do izby, či už to boli chlapci v službe, ošetrovateľky alebo lekári, zdalo sa mi, že ľahšie znášam odlúčenie od NEHO. Srdce mi vždy poskočilo, keď sa objavila Retta Irvine. Tá bola verná, vždy nakukla a ja som sa usiloval povedať jej niečo o tom, čo sa mi prihodilo. “Bolo to ako najjasnejšie slnko, aké ste kedy videla, len nie spaľujúce slnko…” Problém bol v tom, že som nevedel nájsť správne slová, aby som aspoň sčasti vyjadril to, čo som zažil, a tak ju moje pokusy privádzali do rozpakov. Spomínam si, že Retta Irvine bola pekná blondína vo veku 26-27 rokov, vždy upravená, s milým úsmevom na tvári. Považoval som ju za praktickú zrelú ženu, ktorej som mohol vyliať ťažkosti svojho srdca. Pretože však nepochopila Svetlu a rôznym svetom, ktoré mi ON ukázal, rozprával som jej radšej o svojej lekárskej škole, na ktorú som mal pred tromi týždňami nastúpiť. Rád som s ňou hovoril, pozeral sa do jej tváre. Ona živo reagovala a pozerala sa na mňa.

Keď som sa mohol neisto dotackať do veľkej izby, moja nálada sa ešte viac zlepšila. Žiadal som personál, aby ma preložili na jednu z postelí vo veľkej izbe, kde by som mohol byť s viacerými ľuďmi. Predtým som bol uzavretý a plachý človek. Len v skautingu som bol uvoľnený medzi ľudmi aj to iba preto, že som bol každý deň s tou istou skupinou. Teraz som spozoroval, že sa pozdravujem s úplne neznámymi ľuďmi ako s dlhoročnými priateľmi. Úplná samota, ktorú som poznal, keď som prechádzal neviditeľný týmito izbami, spôsobila vo mne hlbokú zmenu. Každú noc, keď zhasli svetlá a utíchol rozhovor, pozeral som na rad nočných svetiel svietiacich v izbe. V spomienkach sa mi vracal každý detail tej prazvláštnej noci, keď vstúpilo Svetlo do týchto malých drevených kasární. Bol som veľmi zvedavý, či je On ešte tu. Nemohli sme Ho vidieť, lebo bol príliš oslňujúcúci pre naše oči?

Začal som strácať odvahu hovoriť iným o tom, čo som videl. Tešil som sa z nových priateľov, ktorých som spoznával a nechcel som riskovať, že ich stratím pre svoje rozprávanie o týchto predivných veciach. Bál som sa, že ma budú považovať za podivína a stratím ich priateľstvo. Ale v noci celé hodiny som si vybavoval každý okamih toho neuveriteľného a živého zážitku – najskôr pekelné kráľovstvo, ktoré som mohol najdlhšie pozorovať, kde ľudia, ktorí už nepatrili zemi boli k nej pevne pripútaní cez lásku k peniazom, hlad, smäd, pýchu…, pretože dovolili, aby ich tu na zemi ovládli. A potom tá krátka návšteva v kráľovstve, kde neexistovalo EGO, kde bolo len nesebecké hľadanie pravdy. Keď som si myslel, že toto je nebo, zjavilo sa prchavé posledné zjavenie – Slávne mesto. Videl som ho len okamih a predsa z celého zážitku pôsobilo na mňa najjasnejšie a zároveň najbolestnejšie.

Čo to všetko znamenalo? Prečo by mali byť také veci ukázané práve mne? A čo sa čaká odo mňa, že s tým všetkým urobím?

Fred Owen, ktorý sedel skleslý v kresle vedľa mňa, zápasiaci s dýchavičnosťou mi kládol takéto otázky:

“Spôsobilo to skutočný obrat vo vašom živote? V čom to na vás najviac zapôsobilo? Inak je to veľmi fascinujúce, keď človek má za sebou takú cestu. Ano – takú cestu k Bohu – a okružnú cestu do neba, ale nemôžem pochopiť, či je to také dôležité?”

Vycítil som v týchto slovách nádych závisti? Ak áno, potom bolo zrejmé, že som mohol prepásť možnosť dostať sa k podstate svojho zážitku.

“To nebola žiadna okružná cesta do neba”, pripomenul som Fredovi. “Ak som vôbec videl nebo, tak to bolo len z ohromnej diaľky a nebolo dosažiteľné osobou, akou som bol vtedy ja”. Áno, neveril som, že som ako 20 ročný chlapec nazrel do hlbín pekla. Nevidel som napríklad ohnivé jazero popisované v biblii. Ale to, čo som videl, bol zrejme dôsledok pozemského života ľudí mne veľmi podobných – a bolo v tom dosť pekla. Dosť, naozaj dosť, aby ma to naplnilo na celý môj život strachom pred nedobrými vzťahmi, zvykmi a prednosťami, ktoré by ma mohli doviesť k stavu, ktorý som videl tam.

“Od tohto zážitku v Texase”, povedal som Fredovi “som sa nedopustil žiadnej viny, žiadneho vážnejšieho konfliktu s ľuďmi. Každú minútu dňa som si bol vedomý prítomnosti veľkého Svetla a iného sveta”. Snáď je to predivné, ale pravdivé, že sláva – nie hrôza onoho sveta, spôsobila môj návrat k pozemskému životu, ktorý som musel žiť ďalej. Ďalej tak ťažko žiť… Kontrast medzi Ježišovou láskou a láskou sveta, do ktorého som sa vrátil, spôsobil, že roky po mojom uzdravení boli najťažšie v mojom živote.”

“Aký obrat teda spôsobil?” spýtal sa Fred.

Jednal som s ním otvorene tak, ako sme sa dohodli. Vedel som, že budem musieť Fredovi pravdivo povedať o všetkom, čo sa stalo potom…

*************

10.

Asi tri týždne po mojom stretnutí s Kristom sa zastavila Retta Irvine pri mojej posteli s neočakávane dobrou novinou. Lekárská fakulta vo Virgínii mi podržala miesto a akonáhle budem môcť cestovať na východ, mám sa prihlásiť v škole.

Moje uzdravovanie sa opäť stalo pretekom s časom. Každý deň vymeškaných prednášok znamenal, že budem musieť viacej doháňať a že moja šanca zostať na škole sa zmenšila.

“Musíte jesť,” hovorievala Retta Irvine vždy, keď ma zazrela.

“Nie je dovolené ukázať pacientom ich chorobopis, ale s istotou vám môžem povedať,

že vás odtiaľto neprepustíme skôr, kým nepriberiete 15 libier .”

A tak som jedol a spal, nútil sa jesť zemiakovú kašu, ktorá sa mi lepila na suché podnebie ako lepidlo, pil som toľko mlieka, že už len pri pohľade na kovovú nádobu s mliekom sa mi obracal žalúdok.

Konečne jedného zimného dňa koncom januára, presne mesiac po termíne môjho plánovaného nástupu na lekársku fakultu, mi dali oficiálny prepúšťací list z tábora Barkeley. Prekvapený som hľadel na miestenku vo svojej ruke. Armáda mi zaistila nielen miestenku, ale aj lehátko v spacom vozni, čo bol neslýchaný luxus pre obyčajného vojaka a zároveň znak toho, že ešte nie som úplne zdravý. Abilenu som mal opustiť doobeda nasledujúceho dňa.

Moja prepúšťacia váha bola 134 libier . O 44 libier menej, ako pri nástupe do tábora a to som medzičasom pribral najmenej 15 libier . Hlavnou vecou však bolo, že som išiel na lekársku fakultu a že mi rezervovali miesto.

Telefonoval som svojej nevlastnej matke a oznámil som jej, kedy prídem do Richmondu. Písala mi pravidelne po celú čas choroby a nežiadala odpoveď. Bol som jej zato vďačný. Nemocničný personál ju však pravidelne informoval.

Pozeral som z okna na mihajúcu sa krajinu Texasu… Rôzne lokomotívy viezli náš vagón na východ. Začali sme stúpať k Charlestonu, prekročili sme hranice Virgínie, Covingron, Clifton , Forge, Waynebor – ach, aké to všetko bolo krásne! Potoky, lesy, kde som táboril so svojou skautskou skupinou. A potom dole východnými stráňami Modrého hrebeňa k Charlottensvillu a nakoniec do Richmondu.

Už sa zotmelo, keď sme po 48 hodinách cesty došli do mesta. Trať bola na vysokom násype. Videl som rušnú dopravu, zablatené ulice a v zimnom súmraku som rozpoznal obrovské červené tehlové stavby – sklad na hlavnej triede.

Srdce mi búšilo, keď som si obliekal kabát. Či od vzrušenia, či zo slabosti – to neviem – triasli sa mi nohy a váha môjho kabáta ma tlačila k zemi. Z okna vlaku som videl, že nástupište bolo preplnené cestujúcimi oblečenými väčšinou v uniforme ako ja. Potom som zazrel svoju nevlastnú matku. Bola vysoká, chudšia ako som si ju pamätal. Jej, po pás dlhé vlasy boli zopnuté pod klobúkom. Išla pozdĺž vlaku a viedla za ruku 10 ročného Henryho.

Vytiahol som svoju batožinu spod sedadla a predieral sa chodbou k východu. V Abilene určili niekoho, aby mi niesol ťažký batoh. Matka ma zazrela hneď ako som vystupoval. Objala ma, zatiaľ, čo Henry sa usiloval vyliezť mi na chrbát. Matka mi nepovedala nič o mojom vzhľade, ale po niekoľkých krokoch mi vzala batoh. Miesto toho, aby sme šli schodami, priviedla ma k výťahu.

Celou cestou ma obšťastňovala rodinnými správami. Bruce Gordon ležala s chrípkou. Vianoce boli smutné, pretože otec aj ja sme boli preč. Na zajtra ma pozvala “mama Dabney” do Mose Side na raňajky. Isto bude chlieb vo vajíčku, tým som si bol istý. Na lekárskej fakulte som sa musel hlásiť o 9 hodine ráno.

V ten deň, neskoro večer, keď Henry a Bruce Gordon išli spať, sedeli sme s matkou v obývačke. Matka mala vianočné pivo, ktoré schovávala až do tohto dňa.

“George ..” – Pozrel som na ňu a zistil som, že jej oči sú upreté na mňa.

“Stalo sa ti niečo, o čom by si mi rád porozprával?”

Bezmocne som pokrčil ramenami. Už ako dieťa som ju podozieral, že vie čítať moje myšlienky. A naraz, v tej obývacej izbe s fotografiou otca na krbe sa stala zvláštna vec. Potom, ako som sa celé týždne márne usiloval popísať niekomu svoj mimotelesný zážitok som zistil, že to práve teraz robím. Rozprával som to svojej nevlastnej matke, žene, ku ktorej som celý život nemal dôveru zveriť sa s niečím dôležitým. Rozprával som jej to, čo som doteraz nemohol povedať nikomu inému. Počul som sa, že jej popisujem, ako som vyskočil z postele, otočil sa a ako som videl mladého muža ležiaceho v posteli. Počul som sa, ako rozprávam o šialenom lete do Richmondu, o návrate do tábora Barkeley a o hľadaní seba samého. O Svetle a o ceste, na ktorú sme sa vydali.

Bez slova počúvala, občas sa jemne pohla na gauči a skúmavo mi pozerala do tváre očami, ktorým nič neujde. Ako som rozprával, uvedomil som si niečo úžasné – prúd slov, predtým mlčanlivého mladého muža.

Bolo jasné, že mi verí, čo spôsobilo úžasnú zmenu v mojom postoji voči nej. Naraz som sa nepozeral na svoju nevlastnú matku – na Mary Skeen-Ritchieovú, ako na ženu, ktorá mi je ľahostajná. Prvýkrát vo svojom živote som ju videl ako odvážnu mladú ženu, ktorá vzala na seba nielen úlohu matky mojej sestry Márie a mňa, ale tiež poriadok v domácnosti, kde otec bol doma len cez víkend.Hoci som pokračoval v rozprávaní, uvedomil som si niečo, čo mi raz povedal otec a o čom som doteraz neuvažoval – že to bola naša nevlastná matka, ktorá naliehala na to, aby počkali tri roky, kým budú mať vlastné deti, aby sa mohla venovať Márii a mne …

Pokračoval som o nebeskom meste a ako som túžil uvidieť ho zblízka. Uvedomil som si, aká bola prestrašená mama Dabney druhou otcovou svatbou a ako mi často pripomínala, že Mary Skeen nie je mojou skutočnou matkou. Uvedomil som si svoj odstup a nepriateľstvo voči tejto žene a videl som bolesť, ktorú sme spôsobili tejto milujúcej žene, sediacej predo mnou. Keď som skončil svoj príbeh, obaja sme dlho mlčali. Matka nakoniec povedala: “George, Boh ti zveril ohromné pravdy.”!

A ON to stále robí, pomyslel som si. Veď, kým som rozprával, zrodila sa vo mne celkom nová schopnosť, aby som totiž prijal matku takú, aká je. Aká to bola m y s t i c k á moc, že som tak jednoducho dokázal rozprávať matke o svojom zážitku.

Bol som zvedavý, čo Boh očakáva odo mňa po stretnutí s Ním. Bola toto snáď časť odpovede? – len o tom hovoriť?

*************

11.

Ak môj príchod domov bol lepší, ako som čakal, začiatok štúdia bol oveľa horší. Bol som viac ako mesiac pozadu za ostatnými z ročníka. Stoh kníh, ktorými ma zavalili som len s ťažkosťou odniesol domov a neveril som, že všetko toto dokážem prečítať a porozumieť. Pri prednáškach profesori chŕlili desaťslabičné latinské slová. Všetci študenti okolo mňa horlivo písali do poznámkových zošitov, zatiaľ čo ja som sa usiloval aspoň pochopiť, o čom hovoria.

Ani zdravie nebolo ešte v poriadku. Prekonal som vážnu chorobu a bol som stále vyčerpaný a zoslabnutý. Dokázal som sa sústrediť sotva na jednu vec aj to iba na niekoľko málo minút. Večer mi klesla hlava a zaspával som na stole.

Študenti prvého ročníka dostali hnedé vrece obsahujúce všetky ľudské kosti od rebier, cez stavce, kosti predlaktia… Predpokladalo sa, že študent sa sám s nimi zoznámi. Jedného dňa, keď som nemohol nájsť svoje vrece, som sa spýtal jedného študenta: “Nevidel si vrece kostí?” Pozrel na mňa a prehlásil: “Iste, veď stojí práve predo mnou!”

Postupne som začal upadať do úzkosti a depresie, ktoré mi ešte viac sťažovali štúdium. Trápil som sa stále viac a viac. Všetci ostatní sa zdali sebavedomí a istí svojim úspechom, kým ja som sa cítil ako osamelý hlupák obklopený samými géniami.

V máji sa prihodilo niečo podivuhodné. Margueritu Schellovú som poznal už niekoľko rokov. Bola sestrou Boba Schella, ktorý bol mojim najlepším priateľom. Po prvýkrát som sa stretol s Margueritou u nich doma v Lawrecoville, v malom meste asi 70 míľ južne od Richmondu. Bola to malá hnedovlasá dievčina, s očami ako ranná modrá obloha. Margueritu som považoval za najkrajšie dievča, aké som kedy videl. Ale čo sa týka schôdzky s ňou, vedel som, že nemám šancu. Bola veľmi obľúbená. A skutočne, skoro po našom prvom stretnutí chodila s iným chlapcom z nášho klubu. Bob Schell, ktorý teraz navštevoval námornícky program V12 na univerzite v Richmonde mi raz večer telefonoval, že sa Marguerita rozišla so svojim chlapcom. Po tomto prekvapení nasledovalo ešte väčšie, keď na moje telefónne pozvanie na schôdzku Marguerita odpovedala: “Ano!”

Benzín bol vo vojne problémom, ale prehovoril som mama Dabney, aby mi požičala svoj opravený Oldmobil a dostatok benzínových kupónov na cestu do Lawreconville a späť. Oldmobil z roku 1941 bol so svojimi priamočiarymi tvarmi a chrómovaným chladičom jedným z najkrajších áut, aké boli kedy vyrobené. Myslel som si, že som urobil dostatočný dojem, keď som vošiel do dvora k Schellovým. Moja sebadôvera sa zmenšila, keď sa Marguerita pozrela cez moje ramená na dvere auta a spýtala sa, kde je Bob. Hoci nás čakala obidvoch, predsa vyšla so mnou von a prežili sme spolu krásny večer.

Keď som mal voľný deň, zohnal som si 8 hodinovú priepustku v škole a od svojej rodiny benzínové kupóny, aby som mohol byť s Margueritou. V polovici leta som si bol istý, že chcem, aby bola mojou ženou. Vedel som, že o ruku nemôžem požiadať nikoho iného ako ju. Cítil som, že práve ona by mala vedieť o najdôležitejších udalostiach môjho života, a tak som sa niekoľkokrát nesmelo pokúsil Marguerite popísať to, čo sa prihodilo v nemocnici tábora Barkeley. Keď som však videl úzkosť v jej očiach a zhasínajúcu iskru na jej tvári, rýchle som zmenil tému rozhovoru. Bolo jasné, že celý zážitok považovala za duševný prelud – halucináciu. A tak sme sa usilovali udržať veci celkom na povrchu a inštiktívne som sa vyhýbal hovoriť o smrti a budúcnosti.

V júli som bol pozvaný k školskému referentovi. V jeho malej, nevetranej izbe mi povedal, že ak neurobím skúšku z biochémie a bakteriológie na B, pôjdem späť do aktívnej služby. Hovoril tiež kriticky o veľkosti môjho mozgu a nezodpovednosti tých, ktorí ma pripustili k štúdiu. Ako som stál v pozore, cítil som, že ma opúšťa posledný zvyšok sebadôvery. Bol som príliš zaujatý vlastnými problémami, než aby som zistil, že tento človek používal sarkastický tón pri všetkých študentoch, čo bola možno súčasť jeho stratégie, aby mohol vybrať sebavedomých a pevných študentov skôr, než sa dostanú na front ako lekári.

Jeho hodnotenie bolo potvrdením môjho vlastného. Bol som príliš slabý na to, aby som sa stal lekárom. Budúcich 6 týždňov som sa skláňal nad učebnicami a mikroskopmi, ale jeho slová stále hučali v mojej hlave ako pokazená gramafónová platňa. Môj konečný výsledok z tých dvoch predmetov bol D a E.

25. augusta som bol opäť pozvaný do jeho kancelárie. Jeho slová boli rozhodné a úrad-né – okamžitý návrat do tábora Barkeley a k aktívnej službe za morom. A potom dodal osobnú poznámku: “Ritchie, ak sa vrátiš z vojny živý, ja osobne sa postarám o to, aby si už nikdy nebol pripustený na túto ani žiadnu inú lekársku fakultu. Premárnil si čas profesorov i vyučujúcich a zabral si miesto študentovi, ktorý by lepšie využil takúto príležitost. Postarám sa o to, aby sme už nikdy s tebou nestrácali čas ani prostriedky.”

Už si nepamätám, ako som vyšiel na chodbu. Bol to jeden z najsmutnejších dní v mojom živote a zároveň deň mojich 21. narodením. Stal som sa dospelým, ale môj život stratil zmysel. Zostávalo mi už iba vrátiť sa na cvičenie do texaského prachu, prípadne čakať na nejakú guľku na fronte!

“Prečo, Ježišu, prečo som nemohol zostať s Tebou?” pýtal som sa.

Najhoršie však bolo, že matka naplánovala na ten večer narodeninovú slávnosť. Mala prísť aj Marguerita, ktorá pracovala v Richmonde, tiež moja sestra Mária. Jej manžel bol v Pacifiku, inak by tiež prišiel. A tiež sestra Marguerity s manželom a veľa iných. Dary, gratulácie, pohľadnice plné krásnych prianí…

Kráčal som k svojej skrini a pomaly ju vyprázdňoval. Lekárske testy, poznámky plné machúľ, vrece s kosťami … Ako by som mohol požiadať Margueritu o ruku, keď by som sa nemohol o ňu postarať? Aké by to bolo ľahké, odísť do laboratória, zmiešať niekoľko látok a … Možno som príliš hlúpy, aby som sa stal lekárom, ale veľmi dobre som porozumel prednáškam o jedoch. Nebol by som prvým študentom medicíny, ktorý bol vyhodený a odišiel týmto spôsobom. Táto myšlienka však bola veľmi rýchlo nahradená obrazom – videl som samovrahov v ríši, kde minúta mohla trvať aj večnosť, v tých istých situáciách, z ktorých sa usilovali uniknúť. Ak nedokážem zvládnuť rozčarovanie a sklamanie Marguerity, ako dokážem znášať to isté utrpenie po celú večnosť? Videl som strápené oči samovrahov, počul som ich donekonečna opakované a nikdy nepočuté “je mi to ľúto,” a vedel som, že aj ja by som podobne trpel celú večnosť, keby som si vzal vlastný život.

Na narodeninovom večierku som sfúkol sviečky na svojej torte, rozviazal stužku a hodvábny papier a smial sa vtipom, koľko zarába lekár peňazí. Potom, keď všetci odišli, povedal som matke a Marguerite, čo sa stalo. Boli báječné a utešovali ma, že jedna štvrtina ročníka bola vždy vylúčená a keby nie ja, bol by sklamaný niekto iný

“Okamžite” vo vojenskom slovníku však znamenalo, “po určitom zdržaní”. Skoro až za tri týždne prišiel rozkaz, aby som sa hlásil v tábore Barkeley. Odcestoval som jedného septembrového dňa zavčasu ráno s troma študentami medicíny, ktorí boli vyhodení z ročníka tak isto ako ja. Jeden z tých chlapcov mal auto, starý čierny Plymouth , a tak sme ním cestovali do tábora. Boli sme mlčanlivá skupina. Príroda hrala nádhernými jesennými farbami. Stále som myslel na otca, ktorý bol niekde vo Francúzsku. Veľká invázia začala pred 4 mesiacmi a otcova jednotka išla v pätách za prvými jednotkami smerom od pobrežia hlboko do vnútrozemia Francúzska. Behom tohto postupu prišla otcova chvíľa. Nemci ustupovali a museli opustiť jeden z najväčších prírodných zdrojov v Európe – rašelinisko Francúzska a Belgicka. Keďže to bol dôležitý energetický zdroj, ustupujúci Nemci systematicky podpaľovali rašelinisko, aby sa nedostalo do rúk spojencov. Mysleli si, že rašelinisko bude nepoužiteľné niekoľko rokov. Problém bol zverený otcovi. V priebehu šiestich týždňov bolo rašelinisko schopné prevádzky. Otec bol hrdina. Jeho meno sa uvádzalo v správach a úradných hláseniach. A jeho syn? Ten sa vracal do tábora, kde bol prvýkrát pred 13 mesiacmi.

Pred týždňom prišiel z Francúzska dopis, ktorý naznačoval, že otec bude možno na Vianoce doma. Doma … Rodina bude pohromade… Kde budem ja na Vianoce?

Prvý deň sme sa dostali do Cincinati. Veľa sme nerozprávali, lebo každý zápasil s podobnými myšlienkami ako ja. Nasledujúci deň sme sa trocha uvoľnili. Striedali sme sa pri riadení auta a rozprávali sme o svojich dievčatách, rybárstve, jednoducho o všetkom, s výnimkou vojny a štúdií.

Na tretí deň popoludní sme dorazili k Mississipi. Išli sme južne pozdĺž východného brehu k prechodu rieky vo Vicksburgu. Po obidvoch stranách rieky sa tiahli prázdne polia kukurice a cukrovej trstiny. Míle a míle hnedého strniska v zapadajúcom slnku a pred nami Vicksburg . Peter šoféroval a my ostatní sme pozorne sledovali smerové tabule k mostu.

“Vidíš nejaké značky?” pýtal sa ma Peter cez rameno. Zo svojho miesta na zadnom sedadle som mal sledovať všetko, čo možno vidieť z ľavého okna. Neodpovedal som. Celú poslednú míľu som mal sucho v ústach a stiahnutý žalúdok. Toto mesto sa mi zdalo až nemožne známe. Vedel som, že som tu nikdy predtým nebol a predsa som celkom presne dokázal predvídať, ako bude vyzerať nábrežie za najbližšou zákrutou. Vedel som, ako sa budú križovať ulice, že priamo touto ulicou prídeme k bielemu jednoposchodovému domu s červenou strechou a neónovým nápisom CAFE nad dverami.

“Tam je to, doľava”, ukázal chlapec vedľa Petra na malú tabuľu na rohu.

“Most musí byť vzadu!”

Peter spomalil voz a vystrčil ruku, aby signalizoval odbočenie doľava.

“Prosím, neodbočuj, Peter, len choď ďalej,” – môj hlas znel hrubo.

Chlapec, ktorý videl tabuľu sa otočil a pozrel sa na mňa: “Tabuľa udáva smer doľava!”

“Ja by som doporučoval ísť ešte niekoľko blokov touto cestou, to je všetko.”

Každý v aute sa na mňa pozeral. “Myslím, že to tu poznám,” povedal som.

Peter pokrčil ramenami a vyrovnal volant. – “Ako dlho ešte?” – opýtal sa a išiel pomaly ďalej. Moje srdco bilo príliš rýchlo, než aby som mohol prehovoriť. O jeden blok ďalej po mojej strane bola na rohu biela kaviareň s červenou strechou. Neónový nápis CAFÉ nad dverami bol vypnutý. Videl som chodník, kde som kráčal vedľa muža, ktorý ma nemohol vidieť. Bol tam telefónny stĺp, kde som tak dlho stál … Ako dlho? V akom čase a v akom tele?

“Stop” – skríkol som. Opäť som si bol vedomý uprených pohľadov mojich spolucestujúcich. Bola to celkom obyčajná ulica ako tucty iných, ktorými sme prechádzali, odkedy sme opustili Richmond .

“Myslel som, že si nikdy nebol v Mississipi”, povedal Peter. Moja prepotená ruka kŕčovite zvierala kľučku dverí. Túžil som vyskočiť a bežať cez ulicu k telefónnemu stĺpu, otvoriť dvere do kaviarne, vojsť a komukoľvek položiť otázku: “Koľko je hodín?”, len aby som počul svoj vlastný hlas i odpoveď. Pustil som kľučku a prinútil sa odtrhnúť oči od bielej kaviarne na rohu.

“Tiež si myslím, že nie, odpovedal som.

Čo iného som mal povedať? Bol som tu v jednu noc …

Peter netrpezlivo otočil volant a vrátil sa smerom k mostu. Na mape, ktorú som mal na kolenách som presne sledoval priamku medzi Abilenou a Vicksburgom. A keď sme prechádzali cez most, vnútorný hlas mi hovoril: “Tak bolo to tu vo Vicksburg-Mississipi.” Tu som sa zastavil v svojom mimotelesnom lete. Tu som sa zastavil, zamyslel a vrátil späť …

*************

12.

Tentokrát som zostal v tábore Barkeley nie dlhšie ako dva mesiace. Vojaci, s ktorými som tu bol predtým boli preč. Rozviezli ich na bojiská po celom svete. Medzitým prišli a odišli ďalšie vlaky regrútov. Pre moje čiastočné lekárske vzdelanie som bol pridelený k sanitárom a zaradený do jednotky čakajúcej na pričlenenie k poľnému lazaretu. V tábore bolo to isté cvičenie – behať 10 hodín denne v prachu, ktorý dráždil oči a zanášal hrdlo. V prvý voľný deň som zašiel do nemocnice, aby som vyhľadal poručíčku Rettu Irvine.

“Viete, vy ste nebol ešte celkom zdravý, keď ste odtiaľto odišiel. Po vojne vám to pôjde určite lepšie”, potešila ma, keď som sa jej zveril o svojom neúspechu na lekárskej fakulte.

Zdalo sa mi, že mi dôveruje, a tak som jej ani nepovedal, čo mi hovoril ten referent. Túžil som jej povedať, ako sme išli cez Vicksburg a ako som spoznal tú istú kaviareň, ktorú som videl počas môjho nezvyčajného zážitku. Ale môj pokus popísať svoj zážitok bol neúspešný. Uvedomil som si, že rozprávanie o príhode tej noci má zvláštnu moc iba vtedy, keď to chce sám Boh. Len On to môže načasovať tak, ako to načasoval v noci v našej obývačke pri rozhovore s nevlastnou matkou.

Začiatkom novembra som bol poslaný do tábora Bucker-Alabama na školenie lekár-skeho a chirurgického asistenta pri 123. evakuačnej nemocnici.

Vojna v Európe stále pokračovala a jednotky boli zhromažďované a prepravované na front tak rýchlo, ako rýchlo mohol byť získaný dostatočný počet zdravotníckeho personálu.

Dostal som týždeň dovolenky, práve pred Vianocami, a tak som rýchle cestoval domov do Richmondu s krátkou zastávkou u Marguerity. Matka ešte stále čakala, že otec príde domov na Vianoce a aj ja som ho túžil vidieť skôr, ako odídem do Francúzska.

123.evakuačná nemocnica nastúpila do vlaku v tábore Bucker na Štedrý deň r. 1944, aby odcestovala do tábora Kilmer v New Jersey a tam sa nalodila. V tú noc som sa usiloval zaspať, ale moje myšlienky sa stále vracali k vlaňajšiemu Štedrému dňu, kedy som sa prebudil na nemocničnom lôžku s bolesťou na prsiach a s vedomím najmilovanejšej Prítomnosti, akú som kedy poznal.

Kde bol odvtedy Ježiš, s ktorým som sa stretol? Nemohol sa zmeniť ani odísť. Nie, nemohol by som si predstaviť jediný okamih, jediné miesto, ktoré by On – všadeprenikajúce SVETLO, nenapĺňal. To bolo moje najväčšie poznanie.

Pomyslel som si, že každý, kto mal podobný zážitok, ako ja, kto videl hoci len nejasne túto LÁSKU, by sa nikdy nemal vzrušovať vonkajšími vecami. Ale ja, ja som sa veľmi vzrušoval! Bol som veľmi nahnevaný na chvastajúceho seržanta, ktorý sedel predo mnou i na jeho čiernu cigaretu, ktorá zadymila celý vagón. Trápilo ma, že muži 123. jednotky, väčšinou z veľkých miest severu si robili žarty z môjho južného nárečia a malomeštiackych názorov. Miesto toho, aby som to pokojne znášal, trápil som sa nad tým viac ako kedykoľvek predtým.

Nad ránom zastal vlak na dlhší čas. Začalo sa brieždiť a ja som zistil, že sme v Acon, v železničnom uzle tesne pred Richmondom, necelú míľu od môjho domova.

Bolo tu rušňové depo starého Richmondu, Fredericksburgu a Potomac Railroad, kde ma papa Dabney vodieval na prechádzku a kde sme pozorovali vlaky. A ten most! Najmenej tisíckrát som prešiel po ňom na bicykli. Bol na ceste medzi mojim rodným mestom a Mose Side.

Bol sviatok Božieho narodenia a moja rodina bola tam na druhej strane, vzdialená len jednu míľu. Túžba po domove, ktorú som potláčal sa zrazu vyvalila ako lavína. Bol som zvedavý, či Henry a Bruce Gordon boli už hore. Vždy boli prví na nohách v tento vianočný deň.

Je otec doma? Cez vojnu nás delili tisícky míľ a teraz sme tak blízko pri sebe…

Okolo siedmej hodiny ráno sme pocítili trhnutie a škrípanie kolies. Vlak sa začal pohybovať, zrýchľovať, spomaľovať, zastavovať … Trvalo skoro celý týždeň, než sme došli do tábora Kilmer.

Boli to najdlhšie Vianoce v mojom živote. Z telefónnej búdky v tábore som sa pozhováral so svojou rodinou. Otec bol doma. Dorazil do Richmondu práve na Štedrý deň.

Dátum odchodu našej jednotky nebol známy, ale dostali sme dvanásťhodinové priepustky na 28. decembra. Nebolo možné dostať sa za taký krátky čas domov a späť, ale z Washingtonu a späť by to vyšlo. Zišli sme sa teda vo Washingtone. Zazrel som celú rodinu na nástupišti Union vo Washingtone ešte skôr, ako zastavil vlak. Trvalo chvíľu, než som spoznal svojho otca – šedivého pána stojaceho pri matke. Keď odchádzal do Európy, mal vlasy čierne ako uhoľ. Aj vrásky v tvári hovorili, o tom, čo prežil.

Sadli sme si do preplnenej čakárne. Mal som len 3O minút času a otec stále opakoval, ako všetci doma dobre vyzerajú, ako sa mi bude páčiť v nádherných dedinkách Francúzska. O svojich ťažkostiach vôbec nehovoril.

Polhodinka ubehla ako voda a už hlásili odchod môjho vlaku. Nastúpil som a kýval som im z okna, kým sa mi nestratili z dohľadu a nedozneli vojnové pozdravy “Farewell!”

*************

13.

Naša 123.evakuačná nemocnica sa nalodila na parník SS-Brasil na Nový rok 1945. Čer-vený kríž rozdával šišky a na prístavnej hrádzi hrala kapela. Po troch dňoch plavby nás zastihla divoká búrka severného Atlantiku. 123-ka bola ubytovaná na najvyššej palube hneď pod kapitánskym mostíkom Hoci sme boli tak vysoko, celé dva dni bili vlny do palubných kabín a voda prenikala pod prahy. Za takýchto podmienok nám kuchári posielali ako jedinú stravu natvrdo uvarené vajíčka, ale väčšina z nás pre morskú chorobu aj tak nič nejedla. Napriek búrke boli v tej oblasti ponorky. Napätí sme sedeli a počúvali hĺbkové granáty spúšťané z nižších palúb a explóziu vo vode pod nami.

Keď som sa pozeral na napäté tváre okolo seba, uvedomil som si dve veci: Jednak, že môžeme byť torpédovaní a museli by sme v tejto ľadovej víchrici nasadnúť do záchranných člnov a potom som bol vyľakaný, podobne ako chlapec vedľa mňa zo zomierania. Bolesť a panika ma desili tak, ako vždy predtým. Čo sa týka samotnej smrti, nielenže som nepociťoval strach, ale celkom som si ju prial. Bol by som s Ním. Bol by som von z tohto biedneho sveta, kde ľudia sú ochotní preplávať oceán, aby zabíjali iných a kde dokonca aj medzi nami samými bolo tak málo lásky.

O 4. hodine ráno náš parník zakotvil v hustej hmle vo francúzskom prístave Le Havre . Na úsvite sme sa nahrnuli k zábradliu, aby sme prvýkrát videli Európu. Šedá hmla pomaly mizla. Videli sme skrútené oceľové trupy, ktoré kedysi boli loďami, polozbúranú stenu na mieste, kde bol predtým celý blok budov. Žiadny týždenník nás nepripravil na takúto spúšť.

Prístav bol upchaný vrakmi a náš parník nemohol doplávať bližšie, takže nás dopravili na breh v malých prístavných loďkách. Potom sme nastúpili do kolóny otvorených nákladných áut, ktoré nás odviezli do tábora Lucky Strike vzdialeného asi 60 míľ smerom do vnútrozemia. Dvojpalcová vrstva snehu na voze sa pri našom prešľapovaní rýchlo premenila na ľad. Väčšina vojakov sa prikrčila dole k bočniciam, aby sa vyhli prudkému vetru. Ja som však stál ohromený a pozeral na zničené domy, kde kusy jasných tapiet viali vo vetre. Stále som myslel na otca, na jeho zvráskavenú tvár, šedivé vlasy a hneď som lepšie pochopil, aká to bola invázia.

V tábore Lucky Strike sme postavili stany. Potom sme si sadli na lôžka a usilovali sa vtrieť trochu citu do nôh. Budúce ráno sme stáli v rade na jedlo, keď jeden džíp vletel do tábora a oznámil správu o zrážke vlakov. Nahrnuli sme sa do áut a až po ceste sme sa dozvedeli podrobnosti. Vo vlaku v čase nešťastia boli americké vojaci z nášho parníka SS-Brasil. Podozrenie zo sabotáže smerovalo k vojakovi vlády vo Vichy .

Samozrejme naša jednotka na najvyššej palube bola prvá, ktorá sa vylodila z parníka a zároveň jediná, ktorá bola poslaná do tábora Lucky Strike autami. Celý zvyšok lode, niekoľko tisíc vojakov, bolo v priebehu dňa a večera naložených do vlaku, zostaveného z malých francúzskych vagónov s kapacitou 40 osôb alebo 8 koní. Všetci boli naložení do polnoci a začala sa pomalá jazda po rozbitých francúzskych železniciach. Keď sa blížili k stanici St. Valery en Caux, vlak bol záhadným spôsobom preradený na inú, málo používanú koľaj, ktorá končila pri strážnom domčeku .Vlak v plnej rýchlosti narazil do tehlovej steny budovy. Nikdy som nevidel, ba ani som si nedokázal predstaviť takú masakru. Niektorí z nich boli na mieste mŕtvi, omnoho viac ich však zostalo uväznených vo vnútri vlaku a volali o pomoc. Prekročili sme niekoľko rúk a nôh a zápasili s masou železa, ktorá nám bránila, aby sme sa dostali k naším kamarátom.

Bol som pridelený k jednému kapitánovi, ktorý improvizovaným spôsobom poskytoval prvú pomoc. Naše zdravotnícke potreby ešte neboli vyložené z lode. Obaja sme mali len jedny nožnice na obväzy, ihlu, niť a niekoľko dávok morfia pre naliehavé prípady.

Prvýkrát som bol nútený čeliť ľudskému utrpeniu v masovom meradle. Keď som v minulosti túžil pomahať trpiacim, myslel som na prirodzené choroby, ako bola napr. dna papa Dabney. To, čomu sme dnes museli čeliť, bolo utrpenie zámerné, spôsobené jednou skupinou ľudí druhej. Keby nenávisť vyrástla do takých rozmerov, že aj my by sme sa pripravovali robiť to isté iným, kto by chcel žiť v takomto svete? Na konci tohto strašného dňa, keď posledný prípad bol odoslaný sanitkou do najbližšej nemocnice, som zistil, že premýšľam o tajomstve, prečo iní mohli opustiť tento svet, zatiaľ, čo ja som bol odsúdený tu zostať.

Videl som zomierať chlapcov v mojom veku a s výnimkou bolestí som im závidel. Prečo naša jednotka nebola vo vlaku? Otázka sa vracala a mučila ma zas a zas aj v nasledujúcich mesiacoch, pretože čas od času som bol vzdialený len niekoľko stanov, niekoľko yardov, niekoľko stôp od JEHO prítomnosti, ktorú my, ktorí máme telo, nazývame smrťou.

Z tábora Lucky Strike 123-ka putovala 350 míľ južne do Bethel-Francis, kde sme slúžili vojakom z bojovej zóny. Postavili sme si svoju stanovú nemocnicu pri opustenom zámku, ktorého vysoké okná boli porozbíjané. Keď sme sa starali o ranených a zomierajúcich, posadla ma túžba po smrti. Realitu svojho fyzického prežitia som prežíval ako odsúdenie a odvrhnutie od OSOBY, ktorej láska bola pre mňa všetkým. Jedno popoludnie som sedel na odrezanom strome za zámkom a prosil som, aby mi bolo dopriate byť v JEHO prítomnosti. Hlavný seržant v rýchlosti prechádzal cez dvor a zavolal na mňa: “Na nohy, vojak! V stane C je letecký seržant a má skoro odtrhnuté koleno!”

Vo vnútri stanu C som ho uvidel. Letecká kazajka ležala na stoličke. Tri pruhy hore, tri pruhy dole a diamant v prostriedku. Ten chlapec nebol seržant, ale vrchný seržant a každý vrchný seržant, to som vedel, rozpráva oplzlo, má malý rozhľad a zastrašuje.

“Hi” – volám sa Jack Kelms. A ty?” Pozrel sa z lôžka očami plnými bolesti. Bol v mojom veku a asi bol ťažko ranený, ale keď som mu povedal svoje meno, chcel o mne vedieť veľa iných vecí – odkiaľ som, čo rád robím, či mám bratov a sestry… Povedal mi, že rozprávanie mu pomáha, aby nemyslel toľko na bolesti.

Hoci som pôvodne nechcel, zistil som, že aj ja mu kladiem otázky. Povedal mi, že je z Eldorada, že tam pracoval ako poskok v jednej reštaurácii. V to ráno džíp, ktorý riadil, narazil na podzemnú mínu a našťastie bol zranený len on sám.

Prišiel lekár, poprezeral zranenie a dal mi pokyny, aby som rany vyčistil. Keď som urobil, čo mi rozkázal, hoci som už nemal dôvod tu zostať, predsa som zostal pri jeho posteli.

Na Jackovi bolo niečo zvláštne. Nerád počul, keď som ho oslovoval seržant. To mi bolo sympatické a rád som bol v jeho blízkosti. Pripomínal mi niekoho, ale nevedel som koho. Bol veľký, dobre urastený chlapík s hlboko do hneda opálenou tvárou a tmavohnedými očami. Vedel sa krásne smiať. Jeho úsmev bol jednoduchý ale nezabudnuteľný – od ucha k uchu.

Ošetroval som už zranené kolená a vedel som, že to bolí. Ale Jack sa o bolesti nikdy nezmienil. Zdalo sa, že ho zaujímali viac moje problémy, ako jeho bolesti. Keď počul o mojom fiasku na lekárskej fakulte, povzbudzoval ma, aby som to po vojne opäť skúsil. Hovorieval o mojej budúcnosti veľkého lekára. Keď som mu povedal o referentovi, ktorý sa mi vyhrážal, že mi prekazí vstup na každú lekársku fakultu, zo srdca sa zasmial: “Ľudia nahovoria veľa vecí. Predpokladám, že až sa vrátiš, už ani nebude na fakulte!”

Moja práca lekárskeho asistenta zahŕňala všetko – od nosenia podnosov a mís až k podávaniu injekcií a chodení po schôdzach. Ako iní asistenti aj ja som mal veľa práce až do konca smeny. Teraz som však s údivom zistil, že zostávam dlhšie a pracujem nadčas. Koho mi len ten Jack pripomína? A prečo sa s ním cítim tak dobre? Bol som zvedavý.

Druhý deň Jackovo pobytu v nemocnici prišiel jeden letecký major a pýtal sa na seržanta Kelmsa. Keď som ho priviedol do stanu C, major si sadol na posteľ pri Jackových nohách a hovoril s ním vyše pol hodiny. Neskoršie mi Jack povedal, že to bol ten dôstojník, ktorého viezol, keď jeho džíp narazil na mínu a prevrátil sa.

“A tak je prirodzené, že sa o mňa zaujíma.”

Zistil som, že Jackove správanie bolo iné ako správanie ostatných ľudí.

Pri majorových návštevách ma zaujal pozdrav, ktorým ho Jack zdravil, lebo Jack takto zdravil každého s kým hovoril, vrátane mňa. Zdalo sa, že nerobí rozdiel medzi majorom alebo chirurgom, ktorý operoval jeho koleno a obyčajným asistentom, ktorý vymieňal jeho plachtu.

V priebehu týždňa už Jack mohol chodiť von, a tak, keď som mal voľno, zobral som ho na prechádzku. Najskôr len do parku, ktorý bol samá burina, neskôr sme sa prechádzali po ceste do Bethelu. Ochotne som mu pomáhal, aby sa čo najrýchlejšie uzdravil, ale ešte viac pomáhal Jack mne. Na prechádzkach sme rozprávali o všetkom možnom – o škole, detstve, kariére a stále viac som mal pocit, že Jacka som už predtým niekde videl, len som si nevedel spomenúť kde. Dozvedel som sa, že je hlboko veriaci evanjelik, hoci do kostola chodil s katolíckou rodinou, ktorá ho adoptovala a s láskou prijala.

A tu jedného dňa, aj keď som nepomýšľal rozprávať o svojom zážitku niekomu inému okrem svojej matky, začal som Jackovi rozprávať o noci, keď som sa vrátil z nemocničného kina a požiadal ošetrovateľa o aspirín. A ako predtým u matky aj teraz som sa rozhovoril.

Povedal som mu všetko – o ceste na RTG, ako som sa prebudil v neznámej malej izbe a našiel niekoho neznámeho vo svojej posteli, ako som sa na ulici vo Vicksburg-Mississipi snažil prinútiť chodca, aby ma počúval…

Druhýkrát som bol schopný hovoriť o svojom zážitku. Videl som prekvapenie v Jackovej tvári, lebo doteraz nikdy nepočul rozprávať o niečom podobnom. Podľa výrazu jeho tváre som vedel, že ani na okamih nezapochyboval o tom, čo som mu rozprával. Hovoril som o SVETLE, ktoré vstúpilo do malej izby a ako súčasne vstúpil do izby celý môj život prežiarený týmto SVETLOM, touto LÁSKOU, ktorú som nikdy…

Prestal som hovoriť a s údivom som pozoroval Jacka…Ten môj tiesnivý pocit, že som ho už niekedy predtým videl, ten zvláštny pocit už od prvého dňa nášho zoznámenia, že som v prítomnosti dôverne známeho priateľa …Bol to KRISTUS, ktorý sa po celý ten čas na mňa pozeral očami Jacka Kelmsa. Pochopenie, služba, radosť … Samozrejme, že som spoznal tieto čnosti… Stretol som sa s nimi v nemocničnej izbe v Texase a teraz 5.000 míľ odtiaľ tu na stráňach a brehoch Francúzska. Bola to len nedokonalá ozvena sprostredkovaná krehkou ľudskou bytosťou, ale práve som zistil, od KOHO to posolstvo prichádza!

Nik z nás nehovoril. Jack nenaliehal, aby som pokračoval vo svojom prerušenom príbehu. Spoznal, že sa usilujem na niečo rozpamätať. Osamotenosť, ktorú som po celý rok pociťoval, vzdialenosť od všetkého, čo som vtedy videl, živili vo mne silnú túžbu vrátiť sa k chvíľam, keď som prežíval JEHO prítomnosť. Ale mohol by som HO niekde nájsť? – pýtal som sa sám seba, keď sme na spiatočnej ceste došli na vrchol kopca. V osobe, ktorú som stretol a ktorá kráčala vedľa mňa bola JEHO prítomnosť. ON vládne všade, nič nemôže existovať bez JEHO prítomnosti. Nemalo význam hľadať HO v minulosti. Toto popoludnie na spiatočnej ceste z Bethelu som pochopil, že ak chcem pociťovať blízkosť Krista, čo naozaj chcem, najskôr HO nájdem v ľuďoch, ktorých mi každý deň posiela.

Tieto myšlienky mi vírili hlavou až kým sme nedošli do parku, k odrezanému stromu, na ktorom som sedel pred niekoľkými týždňami a modlil sa, aby som mohol zomrieť. Teraz som spoznal nový pohľad na život. Moja modlitba bola vypočutá, ale iným spôsobom – odumrel som sám sebe. Teraz, po toľkých mesiacoch som odložil sebaľutovanie, sebaobviňovanie, prestal som krúžiť okolo svojho “ja” a začal som sa zaujímať o druhých.

Posledné týždne som bol celkom zaujatý Jackovým zranením, liečením, starosťou o je-ho zdravie, až som celkom zabudol na seba – na svoje “ja” a v tomto nesebeckom postoji som našiel Krista. Je to zvláštne – pomyslel som si, vtedy v Texase som tiež musel zomrieť, aby som HO videl. To musíme najskôr zomrieť – pýtal som sa sám seba – alebo aspoň nepoddajná časť nášho “ja”, aby sme mohli jasnejšie vidieť JEHO ?

Jack bol v nemocnici ešte týždeň a vrátil sa na svoju leteckú základňu. Cez ten týždeň sme upevnili naše priateľstvo, ktoré trvá už 30 rokov. Jack žije v Malibu Beach v Kalifornii, ja v Charlottesville vo Virgínii. Nevidíme sa často, ale pri každej návšteve cítime, akoby sme práve teraz skončili prechádzku po dedinskej ceste do Bethelu.

Táto prechádzka bola medzníkom v mojom živote. Od tej chvíle som začal skutkami napĺňať svoj zážitok “blízkosti smrti” v Texase a tomuto zážitku chcem zostať verný po celý zvyšok života. Prestal som túžiť po zážitku v Barkeley a začal som hľadať Ježiša v tvárach blížnych na druhej strane stola, … Nebolo to ľahké pre mladého vojaka, ktorý strávil celý svoj život v malom meste na juhu USA . Vyrastal som medzi rímskokatolíkmi, židmi, černochmi a vždy som si bol vedomý, že nie sú takí dobrí ako ja. Preto ma asi Ježiš vo svojom milosrdenstve poslal k 123-ke. Doprial mi, aby som stretol Jacka, lebo bol veľmi dobrý chlapec. Najskôr som objavil Krista v Jackovi, neskôr aj v židovi z New Yorku, Talianovi z Chicaga a v černochovi z Trentonu.

Objavil som ešte niečo, čo ma privádzalo do rozpakov … Čím viac som sa usiloval vidieť Krista v druhých, tým menej som bol zdrvený smrťou a utrpením, s ktorými sa naša jednotka stretávala. Myslel som, že to bude naopak – čím viacej budem milovať ľudí, tým ťažšia bude pre mňa ich bolesť. Je pravda, nebolo ľahké dívať sa na ich utrpenie, ale stávalo sa znesiteľnejším, lebo znova a znova som sa myšlienkami vracal k svojmu zážitku v Texase.

Začal som čítať bibliu. Jedného dňa som sa v rozjímaní zastavil pri žalme 139. Pomôže mi v mojich pochybnostiach? Čítal som: “Ak vystúpim na nebesia, ty si tam, ak zostúpim do podsvetia, aj tam si.” Bola to odpoveď. Skutočne, Ježiš bol aj v scénach pekla. Aj v hrôzach pekla som videl Jeho svetlo, Jeho súcit …? Lúč nádeje bol dokonca aj v pekle.

Keď vojna v Európe skončila, naša 123-ka vstúpila s oslobodzovacou armádou do Nemecka. Bol som pridelený ku skupine pre koncentračné tábory blízko Wuppertalu, poverenej poskytovať lekársku pomoc oslobodeným väzňom. Mnohí z nich boli židia z Holandska, Francúzska a z Východnej Európy. Bol to môj najstrašnejší zážitok!

Dovtedy som bol veľakrát svedkom náhlej smrti alebo poranenia, ale vidieť následky pomalého vyhladovania, chodiť medzi barakmi, kde tisíce ľudí zomrelo behom niekoľkých rokov bol nový druh hrôzy … U mnohých sa nedalo zabrániť smrti. Každý deň sme napriek všemožnej a komplexnej lekárskej starostlivosti stratili desiatky ľudí.Teraz som naozaj potreboval svoj nový pohľad na svet. Keď sa ma zmocnil neprekonateľný odpor a ošklivosť, naučil som sa ho prekonávať tak, že som chodil od jedného konca oplotenia z ostnatého drôtu k druhému a pozeral sa do úbohých ľudských tvárí dovtedy, kým som v nich nezbadal Kristovu tvár.

Vtedy som spoznal Divokého Billa. Nebolo to jeho vlastné meno. Jeho skutočné meno bolo poľské, sedemslabičné a nevysloviteľné. Mal dlhé vytočené fúzy, takže sa podobal starým westernovým hrdinom, a preto ho uhorskí vojaci volali Divoký Bill. Bol jedným z väzňov koncentračného tábora, ale asi tam nebol dlho – jeho postava bola priama, oči jasné, jeho energia neúnavná. Pretože plynule hovoril nemecky, anglicky, francúzsky, rusky a poľsky, stal sa akýmsi neoficiálnym tlmočníkom tábora. Prichádzali k nemu so všetkými možnými problémami. Hoci Bill pracoval 15-16 hodín denne, nebolo na ňom vidieť stopy únavy. Zatiaľ, čo my sme od únavy padali, on akoby naberal silu. Hovorieval ”nájdime ešte trocha času pre tohto starého chlapíka, čaká už celý deň, aby nás navštívil”. Z tváre mu vyžaroval súcit k spoluväzňom a pre jeho žiarivý úsmev som k nemu prichádzal vždy, keď som nemal dobrú náladu. Bol som prekvapený, keď som sa z jeho papierov dozvedel, že bol vo Wuppertale od roku 1939. Šesť rokov hladoval, spal v nevzdušnom a chorobami preplnenom baráku – ako každý druhý – ale bez najmenšej fyzickej alebo duševnej ujmy. Ešte viac prekvapovalo, že každá skupina v tábore ho považovala za priateľa. On to bol, ktorému sa prednášali spory a hádky medzi väzňami aby ich rozsúdil. Až po niekoľkých týždňoch som si uvedomil, akou raritou bol v tejto spoločnosti, kde sa väzni rôznych národností navzájom nenávideli takmer tak silno ako Nemcov. Čo sa týka Nemcov, pocity nenávisti išli voči ním tak ďaleko, že v ktoromsi tábore, už skôr oslobodenom, väzni ukradli pušky, bežali do najbližšej dediny a tam jednoducho zastrelili prvého Nemca, ktorého stretli. Mali sme inštrukcie, aby sme takýmto prejavom nenávisti predchádzali a bránili. A znova tu bol Divoký Bill, náš najväčší tromf, ktorý vedel všetko vysvetliť rôznym skupinám a navrhnúť odpustenie. Ja som raz povedal: “Nie je to pre nich ľahké odpustiť.”

Jedného dňa, keď sme sedeli pri čaji, Divoký Bill sa oprel o operadlo stoličky, upil si trocha čaju a začal rozprávať o sebe: “Žili sme v židovskom gete vo Varšave. Moja manželka, naše dve dcéry a traja malí chlapci. Keď sa Nemci dostali do našej ulice, postavili všetkých ku stene a zastrelili. Prosil som ich, aby mi dovolili zomrieť so svojou rodinou, ale pretože som hovoril po nemecky, poslali ma za tlmočníka do pracovného tábora. “Odmlčal sa a možno opäť videl svoju ženu a päť detí …! Potom pokračoval: „Musel som sa rozhodnúť hneď vtedy, či mám odpustiť, alebo nenávidieť vojakov, ktorí to urobili. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Bol som advokátom. Vo svojej praxi som až príliš často videl, čo môže spôsobiť nenávisť. Nenávisť práve zabila 6 ľudí, na ktorých mi v živote najviac záležalo. Vtedy som sa rozhodol, že prežijem zvyšok svojho života – nech už to bude niekoľko dní alebo rokov – tak, že budem milovať každú osobu, s ktorou sa stretnem.”

Milovať každého človeka – to bola sila, ktorá držala Divokého Billa, sila, ktorou čelil každému nedostatku. To bola tá SILA, s ktorou som sa prvýkrát stretol v nemocničnej izbe v Texase. Pomaly som sa učil nachádzať ju v ľuďoch, v ktorých žiarila bez toho, aby o tom vedeli.

Do USA sme sa vrátili na jar roku 1946 a nasledujúci rok som sa oženil s Margueritou. Keď dozrel čas, aby som jej povedal o texaských zážitkoch, stalo sa to podobne, ako v dvoch predchádzajúcich prípadoch – prirodzene a nenásilne. Pomohlo nám to v raste našej vzájomnej lásky.

Medzitým sa splnila predpoveď Jacka Kelmsa. Referent, ktorý sa zaprisahal, že mi prekazí štúdium na lekárskej fakulte, už nebol vo Virgínii. Na lekársku fakultu ma prijal doktor Sidney Negus, profesor, ktorý mi kedysi dal D z biológie. Pochopil som, že vtedajšie štúdijné problémy začali, keď som odvrátil oči od Ježiša a zaoberal sa len svojim “ja”. Teraz som sa netrápil nad svojou hlúposťou alebo známkami a prešiel som školou bez ťažkostí.

Už na začiatku svojej praxe som objavil to, čo všetci lekári poznajú: “Medicína nepozná odpoveď na všetko.” Keď som bol v úzkych a to som býval často, potichu som sa modlil za svojho pacienta a hovoril som Ježišovi, že HO prosím, aby mi pomohol stanoviť správnu diagnózu a predpísať správne lieky. A spolu s Margueritou sme sa spoločne každý večer modlievali za našich pacientov.

Začal som pravidelne čítať Bibliu. Bolo to divné, veď dovtedy sa mi zdala biblia nudná a ťažkopádna. Od Texasu sa stala skutočným sprievodcom môjho života. Keď Ježiš povedal rybárom pri Genezaretskom jazere: “Poďte za mnou!”, opustili všetko a bežali za ním. Kto by mohol vzdorovať? Keď povedal: “Ja som svetlo sveta!”, bola to skutočnosť, nie prirovnanie! Aj keď vďaka môjmu zážitku sa pre mňa Biblia stala zrozumiteľnejšou, systematickým čítaním som jej texty chápal ešte omnoho lepšie. A na druhej strane mi Biblia pomohla lepšie porozumieť tomuto zážitku. Pri opakovanom čítaní kapitoly o ukrižovaní som konečne pochopil, odkiaľ pochádzala istota, že som nebol odsúdený napriek všetkým zlým činom, ktorých som sa dopustil a ktoré som videl v plnej nahote na vlastné oči. Prišiel som k záveru, že to bola JEHO smrť, ktorá už zaplatila za moje zlé skutky a že poznávam túto pravdu vo svetle JEHO vzkriesenia. Jednu vec som nechápal – či sa vzdialená vidina neba vzťahovala na mňa a či som si ju zaslúžil pri bohoslužbe vo veku 11 rokov, keď som vyzval Ježiša aby bol Pánom môjho života. Pri čítaní Biblie som pochopil, že najdôležitejší na tejto zemi je náš život, lebo je v Jeho pláne. Ako veľmi som sa mýlil na parníku v Bethele, keď som pohŕdal svojim životom a prosil som HO, aby ma vzal k sebe skôr, ako vykoná vo mne svoje dielo. Myslel som na úbohé duše v prvom posmrtnom kráľovstve, zmietané nenávisťou a zmyselnosťou, sústredené na nikdy nedosiahnuteľné hmotné veci. Žiadna z nich nestihla dorásť vo svojom dlhom či krátkom živote.

Nebolo pre mňa ťažké uveriť, že tí mladí 20 roční ľudia, ktorých som videl v Európe, ako boli na kúsky roztrhaní bombami, dokončili svoju úlohu na zemi im určenú a boli dobre pripravení vstúpiť do JEHO blízkosti. Ale ja som určite nebol pripravený. So svojim egoizmom, predsudkami … Ako som sa len odvážil túžiť po smrti?

Vo svojej túžbe po Ježišovi som zabudol, čo mi ukázal v tom najhroznejšom obraze – zúfalé, nehmotné bytosti túžiace po pôžitkoch, ich pyšnú nadradenosť túžiacu zničiť svojho súpera, nenávisť, zúrivé hádky … Chcel som takto prežiť večnosť? Dosiahol som už ten stupeň, ktorý by mi zaistil šťastnú večnosť? Urobil som už všetko, čo som podľa Božieho plánu mal urobiť?

*************

14.

V jeden zimný večer roku 1952, asi v polovici decembra – pretože sme práve mali výročnú vianočnú schôdzu v Richmondskej lekárskej akadémii – sedel som vo svojej izbe a čítal jedno číslo časopisu Life.

Toto číslo bolo plné reklám, ktoré boli na každej druhej strane. Čítal som rýchlo, bez väčšieho záujmu, keď naraz moje prsty stuhli. Na jednej strane predo mnou bola kresba obrovskej gule s mužom a strojmi vo vnútri. Bol tam akýsi druh pohyblivého žeriavu, namontovaný na oceľovom nosníku turbíny, obrovská guľatá nádoba, schody a dole v rohu kontrolná miestnosť.

Prečo sa mi tak rozbúšilo srdce? Nebolo to pre podivný futuristický vzhľad toho predmetu, ale pre istotu, že to všetko som už videl? Kedysi pred rokmi som s údivom pozoroval nie kresbu tejto obrovskej gule, ale guľu samotnú. Videl som tam práve tie schody a nazrel do obrovskej nádoby s vodou.

Prečítal som text: “Minulý týždeň Atomic Energy Commission čiastočne odhalila služobné tajomstvo a dovolila umelcom časopisu Life nakresliť niekoľko detailov prototypu druhej atómovej ponorky USA a jej podivného interiéru. Blízko Schenectady vyrastá najväčšia umelá guľa na svete. Oceľový obal bude stáť 2 200 025 dolárov. Aby sa vyhli možnému rádioaktívnemu žiareniu, ktoré by mohlo ublížiť vedcom, budú stavať ponorku vo vnútri gule a potom ju ponoria do obrovskej nádoby s vodou kvôli testom.

Od prekvapenia mi časopis vypadol z ruky. Bol som si istý, že som všetko toto videl na vlastné oči a predsa som nikdy nebol v Schenectady . Čo som vtedy videl dokončené a v činnosti, hoci som nemal potuchy, čo je to, to sa teraz stávalo skutočnosťou. Aká to bola oblasť? Akým mystickým pôsobením mala vzťah k životu a mysleniu sveta?

Stal som sa ostražitým pri skúmaní nadprirodzených javov. Kým nám je Kristus vodcom, netreba sa ničoho obávať. Ale od môjho mimotelesného zážitku pred deviatimi rokmi som sa stretol s jednotlivcami, ktorí boli fascinovaní duševným svetom tak, že stratili zmysel pre tento fyzický svet.

V ten večer som si uvedomil, že nadišiel čas, aby som oveľa častejšie a verejne hovoril o svojom stretnutí s Kristom. Ak vstupujeme do veku atómovej energie bez toho, aby sme poznali MOC, ktorá ju stvorila, potom je otázkou niekoľko desiatok rokov, kým zničíme seba aj celú planétu. Nestačí, aby o tom hovorili len kňazi, ale každý, kto má alebo mal nejaký zážitok s BOHOM tiež nesie zodpovednosť. A opäť to je načasované NÍM…Ja, ktorý som nedokázal dať dve slová dohromady som hovoril skupinám mladých v kluboch, kostoloch, hovoril som ku každému, kto chcel počúvať posolstvo, že BOH je LÁSKA a všetko ostatné je p e k l o.

Bol som si istý, že týmto jednaním poškodzujem svoju kariéru lekára. Naozaj, stratil som niektorých svojich pacientov, ktorí neboli ochotní zveriť sa “náboženskému fanatikovi.” Ale bolo zvláštne, že ľudia, ktorých posmechu som sa najviac obával, boli často najochotnejší prijať moje posolstvo.

Keď som sa uchádzal o miesto na katedre psychiatrie univerzitnej virgínskej nemocnice, priateľ z odboru mi doporučil, aby som sa nezmieňoval o svojom zážitku. Obával sa, aby si to zle nevysvetlili. Prvou osobou, s ktorou som mal pohovor, bol Dr. Absé Wilfred, profesor psychoanalýzy a analytickej psychoterapie na oddelení psychiatrie a jeden z vedúcich mužov virgínskej psychoanalytiky. Keď som vstúpil do jeho kancelárie, privítal ma slovami: “No, Ritchie, viem, namýšľate si, že ste sa stretol s Kristom.”

Videl som, že moje šance na miesto sa rozplývajú. Dr. Absé bol žid, freudovský analytik a pýtal sa priamou otázkou, ktorá vyžadovala priamu odpoveď. Vo svojom vnútri tak, ako som to často robieval, som sa obrátil k Ježišovi: “Čo mám teraz povedať?” “Kto mňa zaprie pred ľudmi, toho ja zapriem pred svojím nebeským Otcom!” – tie slová som takmer počul. Doktorovi Absé som odpovedal: “Nemôžem popierať skutočnosť, ktorá sa mi prihodila v Barkeley, ako Šavol z Tarzu nemohol popierať, čo sa mu prihodilo na ceste do Damašku.”

A je po mojej šanci stať sa psychiatrom, pomyslel som si. Predstavte si moje prekva-penie, keď som o niekoľko týždňov dostal dopis, podľa ktorého som bol skúšobnou komisiou jednohlasne prijatý. – Po rokoch, keď sme sa s Dr. Absé stali dobrými priateľmi, povedal mi, že ten zvláštny rozhovor bol naozaj kritický. “Všetci v komisii sme vedeli, že si presvedčený o svojom mimotelesnom zážitku. Keby si bol hoci len na okamih predstieral, že sa to nestalo, odmietol by som ťa, ako hlboko neistú osobu, nanajvýš emocionálne rozrušenú, ktorá nedokáže rozlišovať medzi faktom a preludom.

Pri poradách so svojimi spolupracovníkmi sa však držím osvedčenej psychiatrickej praxe a len zriedkavo prejavím svoj osobný názor na BOHA. Len v najnaliehavejších prípadoch – ako s Fredom Owenom – nezachovávam toto stavovské mlčanie.

“Vieš prečo prichádzam do svojej kancelárie tak zavčasu?” – spýtal som sa ho jedného dňa, keď sme prebrali účinky texaského zážitku v mojom živote – „Skôr ako prídu ostatní lekári a personál?“

“Využívam tento čas, aby som sa pomodlil za každého pacienta, ktorý v ten deň ku mne príde. Verím, že Ježiš si nájde čas pre každého z nás, preto sa modlím, aby som s Jeho pomocou pomohol každému pacientovi. Keď ti dáva Ježiš na zemi len týždne miesto desaťročí, vie prečo. On vie, že svoju prácu môžeš dokončiť za niekoľko týždňov – môžeš sa oslobodiť od záľub, nevôle a slabostí, od akejkoľvek závislosti, môžeš odpustiť a prijať odpustenie od všetkého, čo nechceš niesť do ríše, kde všetko je S V E T L O .“

Neviem, čo sa dialo v hĺbke Fredovho srdca. Psychiatria je aj pri najlepšej vôli odkázaná len na to, s čím sa pacient zverí.

Ale určite viem, že človek, ktorý prišiel do mojej ordinácie 9. mája 1977 – ako sa ukázalo, bolo to naše posledné stretnutie – bol úplne iným človekom ako muž, s ktorým som sa stretol po prvý raz v roku 1976. Fyzicky bol samozrejme slabší, takže ho musel doviezť sused a počas celej návštevy ležal v ordinácii na pohovke. Pri rozhovore bol dušný, ale pokoj, ktorý vyžaroval z jeho tváre a očí, slová sprevádzané humorom, to všetko ma naplnilo radosťou. Bojoval so svojím zamestnávateľom, aby bol jeho nemocničný účet zahrnutý do ich zdravotného poistenia. Ja sám som mu vyplnil niekoľko formulárov. Tento týždeň dostal konečnú správu. Jeho nároky boly zamietnuté, pretože opustil prácu bez požadovanej výpovede.

“Viete, majú pravdu. Odišiel som, pretože som bol blázon a chcel som im spôsobiť problémy. A teraz mám problémy sám!”, povedal, zasmial sa a ten smiech bol pre mňa krásny, pretože to bol naozajstný smiech, srdečný, bez stopy horkosti. “Je to tak, ako sme čítali, dok-tor! Čo zaseješ, to budeš aj žať! Keby som sa to bol naučil skôr, nebol by som stratil poistenie. Viete, čo robím teraz, keď nemôžem v noci spávať? Modlím sa za chlapcov v práci, aby podnik mal naozaj dobrý rok, viac obchodu a zisku a aby vedel, čo s ním robiť!”

Žiadny človek nesmie špekulovať o zážitku druhého človeka pri smrti, ale keď mi jeho sused telefonoval a povedal, že Fred Owen 24. mája 1977 zomrel, nemal som žiadny problém prestaviť si okamih jeho prechodu – ten okamih úžasu, rastúce Svetlo, radosť v srdci človeka, ktorý svoju úlohu dobre vykonal.

Boh má rád ľudí, ktorí dokážu a vedia milovať. Verím, že osud celej zeme závisí od pokroku, ktorý urobíme v láske. A čo sa týka toho, čo nás čaká v budúcom živote, verím, že čo v ňom objavíme, bude záležať na tom, ako dobre sa vyrovnáme s úlohou lásky – tu a teraz.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *