Zistil som, že som „nevydarený potrat“!

Vo svojej učiteľskej praxi som sa stretol s kadečím. Avšak príbeh, o ktorý sa chcem s vami podeliť mi doslova vyrazil dych. Práve sme preberali Desatoro. Viac sme sa rozdiskutovali pri prikázaní „Nezabiješ!“ Vysvetlili sme si základnú problematiku k tomuto prikázaniu, a postupne sme prišli až k základným problémom, resp. hriechom proti tomuto prikázaniu. Niektorí boli prekvapení, že potrat, aj v „malom“ štádiu tehotenstva pokladá cirkev za zlý skutok. Naučili sme sa, že každý umelý potrat (pretože za spontánny potrat žena nemôže; i keď aj to je často relatívne) by sa mal nazývať vraždou, a nie potratom, lebo názov „potrat“ znie tak nevinne, a dokonca aj názov „interrupcia“ ako prerušenie tehotenstva, resp. hocičoho, aj komunikácie, sa nám zdá nesprávny.
Ale vráťme sa k tomu, čo sa stalo. Bola super atmosféra až do chvíle, keď sa jeden z mladých ľudí postavil a prehlásil: „Ako by ste sa cítili, keby ste sa dozvedeli, že ste nevydarený potrat?“ – boli sme z toho zaskočení.
„Viete, moja mama (ak ju tak môžem nazvať), keď ma čakala, uvažovala nad tým, že si ma nechá zobrať. Otca som ani nepoznal, pretože – keď sa dozvedel o mojej existencii – mamu opustil. Moja mama sa rozhodla ‘zabiť ma.‘ Neviem, či môžem teraz povedať: ,Bohu vďaka, že sa jej to nepodarilo, keď som sa dozvedel o sebe ako nevydarenom potrate?‘ Na (ne–) šťastie lekár svoju prácu veľmi ‘spackal‘, vďaka čomu som tu. V dospelosti som sa dozvedel skutočnosť, že som tu nemal byť. Zatriaslo sa mi celé vnútro. Od istých ľudí som na moju adresu počul rozprávať ako na, už vyššie spomínaný termín, nevydarený potrat. Preto sa pýtam: ,Ako sa mám cítiť ja, nevydarený potrat? Mám milovať, alebo nenávidieť? Tlačia sa vám slzy, však? Ale neplačte!’“
Zostalo ticho. Každý sa snažil mlčky utajiť slzy, ktoré sa tlačili do očí.
Viete, život vás naučí veľa a ako starší ľudia zvyknú hovoriť – aj také veci, na ktoré školu netreba! Dôležité je prijať túto skutočnosť, prijať mamu, prijať seba, modliť sa a požehnávať tých, ktorí mi zle robia a v neposlednom rade – a to je často najťažšia hodnota – chcieť odpustiť, odpustiť mame, rodičom…
Ten, kto skutočne odpustil, spozná, čo je to láska, láska, ktorá uzdravuje. Viete si bez lásky predstaviť, že by som mal – ako nevydarený potrat – sedieť za jedným stolom s tým, ktorý ma chcel zabiť bez toho, že by som ho miloval a odpúšťal mu?
Ježišovi takisto nešlo o vyberanú spoločnosť, veď sa o ňom hovorilo, že je pijanom, že vysedáva s hriešnikmi a mýtnikmi, a pod. Ale Ježiš miloval aj týchto ľudí, veď neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov, prišiel uzdravovať chorých, nie tých, ktorí uzdravenie nepotrebujú.
Profesor dogmatickej teológie, p. Elias Vella, dodáva i zaujímavú skutočnosť, aby sme aj tieto deti (či už usmrtených vďaka spontánnym alebo umelým potratom – umelý potrat je hriechom) prijímali ako členov svojich rodín, dali im dokonca i meno (aj keď sa nedá určiť ešte pohlavie – pretože Boh vie, akého pohlavia bola významná osobnosť, ktorá rástla v matkinom lone; dieťa nemôže za to, že sa rodičia rozhodli zabiť ho). Pre ženu, resp. pre rodičov je vždy lepšie mať vedomie, že majú dieťatko, že je členom rodiny, i keď zomrelo vďaka spontánnemu potratu, než skutočnosť, ktorá dvíha krivku návštevnosti u psychiatrov len preto, že niekto zabil… a ja teraz počujem hlas svojho dieťatka…
Myslím, že netreba viac dodávať k danej problematike. Základné prirodzené právo hovorí: „Chráň život za každú cenu!“ Nehovorí, zabíjaj život za každú cenu! Život je Boží dar, nie pultový tovar, s ktorým mnohí hazardujú.

Pavol Tománek, časopis Zrno 12/2007

4 thoughts on “Zistil som, že som „nevydarený potrat“!

  • 19. mája 2016 at 20:48
    Permalink

    Ďakujem.
    Ešte mi chýba vysvetlenie prečo je často relatívne to, či za spontánny potrat žena nemôže.

    Reply
  • 19. mája 2016 at 16:14
    Permalink

    Naozaj ste ten môj koment neuverejnili? Ani neopravili tú vetu? Lebo mňa sa tie slová v článku veľmi dotkli. A isto je veľmi veľa takých žien, ktoré spontánne potratili, trápi ich to, vyčítajú si to a vy jatríte rany.

    Reply
  • 19. mája 2016 at 15:07
    Permalink

    „Naučili sme sa, že každý umelý potrat (pretože za spontánny potrat žena nemôže; i keď aj to je často relatívne)“ Tak veľmi si vážite život a absolútne Vás nezaujíma akú veľkú traumu svojimi slovami môžete spôsobiť. Spontánne som potratila dva krát a nie, nemohla som za to. A vraj miluj blížneho svojho…

    Reply
  • 30. augusta 2013 at 0:24
    Permalink

    Veľmi zaujímavý článok.
    Čo sa týka potratov, mám pocit, že sa tento fenomén stal v terajšej dobe niečim „in“ a pre mnohé „moderné“ ženy zabitie nenarodeného plodu už nič neznamená.
    Mal som osobnú skúsenosť poznať jedno dievča(ženu), ktorá je zdravá a žije vo fungujúcom partnerskom vzťahu bez núdze o peniaze, no nečakané otehotnenie jej prekazilo plány do budúcnosti, nakoľko si ten svoj život už vysnívala a dieťa ešte pred samotnou svadbou nebolo v pláne a preto sa rozhodla pre potrat.
    Možno si poviete, že je to jeden z mnohých rovnako vyzerajúcich príbehov potratov na Slovensku, no pre mňa nebol.
    Aj keď som s týmto dievčaťom nemal žiadny iný ako pracovný vzťah, jej rozhodnutie pre potrat bolo pre mňa veľmi bolestivé. O to bolestivejší bol jej prístup k tomu činu, pre ktorý sa rozhodla, nakoľko to brala ako keby šla odniesť už nepotrebného, alebo nežiadúceho starého psa do útulku. Ospravedlňujem sa za takéto porovnanie, no ak Vám kolegyňa s úsmevom na tvári oznámi deň potratu slovami: už idem v piatok, asi by ste tiež nemali dva krát radosť z toho, že máte pocit ako keby sa z toho tešila.
    Keď bolo po všetkom, resp. na ďalší týždeň po potrate som k nej cítil hroznú nenávisť. Nevedel som sa zmieriť s tým, že je taká krutá a bezohľadná, že napriek tomu, že čakala zdravé dieťa do kompletnej rodiny, nechala ho zabiť. Niekoľko krát som mal myšlienku, aby už nikdy nemohla mať deti, lebo si to nezaslúži, veď koľko žien túži po dieťati a nemôže otehotnieť, alebo spontánne potratí, niekedy až v piatok alebo šiestom mesiaci, kedy už očakávajú čoskoro narodenie dieťaťa a potom prežívajú takéto ženy psychické traumy a majú veľký problém s rozhodovaním, či to ešte raz skúsia, nakoľko predchádzajúce tehotenstva sa skončili potratením. A takéto zdravé dievča si nechá zabiť svoje dieťa len preto, lebo to nešlo podľa jej plánov. Neviem, či jej budem vedieť niekedy tento čin odpustiť, lebo bol vykonaný úmyselne a cielene.

    Preto by som privítal na tom našom malom Slovensku prijatie zákona, ktorý by prikázal matke, ktorá sa rozhodla pre potrat absolvovať súdne pojednávanie podobné tomu, ktoré sa vykonáva pri rozvode, aby sa až na základe rozhodnutia sudcu vykonal alebo nevykonal potrat. Viem, že najlepším riešením by bol zákon zakazujúci potraty, no buďme realisti a povedzme si, že takýto zákon v tejto dobe nepríjme žiadna z vlád akéhokoľvek štátu európskej únie, nakoľko po prijatí takéhoto zákona by sa potraty vykonávali aj naďalej a stal by sa z nich veľmi výnosný biznis pre „nebojácnych“ doktorov bez charakteru a chrbtovej kosti.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *