A zázraky sa dejú…

(svedectvo z výbuchu muničného skladu v Novákoch)

V tom týždni som mal odpoludňajšie pracovné smeny. Bol prvý piatok 2.3.2007. Vo štvrtok bola sv. omša u nás vo farnosti. Bol som na sv. spovedi a pristúpil som k sv. prijímaniu.
V piatok dopoludnia som šiel do Prievidze, kde som v predajni Lúč nakúpil modlitebné knižky pre starších a dva obrazy Božieho Milosrdenstva, ktoré som chcel vziať na púť do Poľska. Vo farskom kostole bola vyložená sviatosť oltárna, zúčastnil som sa na adorácii a o 12.00h som bol na sv. omši, kde som pristúpil k sv. prijímaniu. Takto duchovne posilnený som išiel do práce.
Pracovná smena prebiehala normálne. Bol som od dverí na dielni asi 15-17m. O 16.30h sa ozval prvý výbuch. Zhaslo elektrické svetlo a mňa odhodilo asi 3 metre . Zostal som ležať na podlahe v tme. Predstavoval som si, kde sú asi kovové dvere a plazil som sa po podlahe. Keď ma hodilo na podlahu, povedal som si: „Čo sa to deje, Pane Bože, zachráň nás!“ Dvere mi z druhej strany kládli odpor, lebo za nimi už boli sutiny. Podarilo sa mi ich pretlačiť a dostal som sa do chodby. V chodbe som si chcel najprv kľaknúť. Všetko okolo šušťalo, všade padal prach, ale v tom nastal druhý výbuch, pri ktorom ma vyhodilo cez už chýbajúce dvere na dvor. Padol som na kusy polystyrénu, ktoré boli rozmetané po dvore. V tých chvíľach som stĺp dymu a ohňa nevnímal. Po chvíli som vstal a chcel som bežať smerom k šatniam, cez prach som z nich videl iba obrysy. Polámaný polystyrén (asi 20 cm vrstva) sa mi šmýkal pod nohami. Bežalo sa mi veľmi zle. Keď som sa dostal do stredu dvora, nastal tretí výbuch. Znovu ma hodilo na polystyrén. Ležal som a vedľa mňa padali kusy muriva. Vzal som kusy polystyrénu do rúk a položil som si ich ležiac na zemi na hlavu. Úlomky z muriva a omietky začali dopadať na polystyrén. To, čo padalo okolo mňa, bolo veľké a hrozné. Padali aj roxorové železné tyče. Výbuch ich úplne očistil od betónu a pozohýňal. Padalo to predomnou krížom krážom. Bol zázrak, že ma to nezasiahlo. Keď všetko utíchlo, vstal som a utekal som do bezpečia. Vtedy som už počul volať o pomoc. Niekto bol privalený asi trojmetrovou vrstvou betónových kociek, trčala len ruka. Podarilo sa mi ju vytiahnuť, bola to kolegyňa. Tvár mala celú krvavú. Odviedol som ju do umyvárne, kde však po výbuchu nič nezostalo, striekala tam len voda. Čelo mala rozťaté tak, že som jej videl lebečnú kosť. Išiel som do šatne, ktorá bola tiež polozbúraná. Všade boli sklenené črepy. Z 30 skriniek zostali len asi štyri. Ostatné boli pováľané a poopierané o seba. Pri vchode som zistil, že moja skrinka stojí a je neporušená. Vzal som si osušku a ňou som kolegyni poutieral tvár. Spolu sme sa chceli dostať do bezpečia. Našli sme človeka zavaleného troskami muriva a drevenými debničkami. Jedna z nich mu tlačila na brucho. Veľmi stonal. Na hlave mal vyhrnuté tričko. Nevideli sme, kto to je. Nevládali sme debičku odložiť, lebo bola ťažká. Išli sme po pomoc a našli sme majstra, ktorý pomáhal zranenému vrátnikovi. Zdola sme už zbadali prichádzať hasičské autá. Kolegyňa odišla do sanitky a ja som sa vrátil so záchranármi vyslobodiť zraneného spod závalu. Debničku sme museli rozštiepať, obsah vybrať a potom sa nám podarilo uvoľniť ho. Bol veľmi ťažko zranený.
Ešte som si neuvedomoval, že sa valí dym. Štyrikrát som sa so záchranármi vrátil tam, kde bola dielňa. Nebol som vôbec v šoku a pomáhal som hľadať ľudí. Kamaráta sme našli napasovaného od výbuchu v šachte tak, že bol úplne zložený do U a trčali mu len plecia a nohy pred tvárou. Vyprostili sme ho a odniesli. Na mieste, kde bol sústruh som hľadal kamaráta, ale ten sa už nehlásil. Prešli sme do ďalšej miestnosti a tam sme na páse našli ležať privalenú mŕtvu kolegyňu. Už sa začalo zvečerievať. Hľadali sme podľa červenej farby, lebo sme mali oblečené firemné červené montérky. Starší pán zo záchranárov našiel niečo červené, ale nemohol to vytiahnúť. Podarilo sa mu to až po chvíli. Bola to moja montérková blúza. Mal som v nej vo vrecku kľúče s príveskom, na ktorom bol obrázok Božieho Milosrdenstva a Panny Márie z Medžugoria. Boli od príveskú oddelené, ale prívesok ani kľúče neboli vôbec poškodené. Keď som si nimi otvoril skrinku, zistil som, že je v nej všetko ako som to tam vložil nepoškodené, dokonca aj modlitebné knižky a obrazy Božieho Milosrdenstva. Pri hľadaní topánok na mňa spadlo zopár črepov a poškriabalo ma na hlave. Mal som ešte štyri bule na hlave, ale inak som vôbec nebol zranený. Keď mi poškrabanie na hlave pozeral ošetrujúci lekár, zistil, že mi to ani nekrvácalo.
Modlieval som sa svätý ruženec doma, cestou do práce a z práce v autobuse. Chodil som s ružencom do roboty a s ním som sa aj vracal. Bol som v septembri 2006 v Medžugorí a odvtedy je ruženec môj život, som s ním všade. A bolo to tak aj v deň, kedy došlo k výbuchom. Tak chráni dobrý Boh svoje deti, tak chráni tých, ktorí mu dôverujú Pán Ježiš a naša Kráľovná pokoja. Ja žijem zdravý … a to svedčí o tom, že zázraky sa stále dejú …
Vás, ktorí ste si toto svedectvo prečítali chcem na záver poprosiť, aby ste ma nepovažovali za hrdinu, alebo za chudáka, ktorý toto prežil. Toto svedectvo som podal preto, aby si nielen veriaci uvedomili, že Božie zázraky sa dejú stále. Len musíme byť naladení na správnej frekvencii v  stálom spojení s Bohom. Pod ochranným plášťom Kráľovnej pokoja cez modlitbu svätého ruženca musíme hľadať spojenie na Božie Milosrdenstvo. Potvrdzujem, že kto klope na Ježišovo Srdce, tomu je otvorené a že to stále platí!

Peter Mikula, Čereňany

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *