Nečakané uzdravenie skrze novú priateľku

Moja mama a svätá Margaréta d’Youvillová podľa Adely LeBlancovej

Občas sa Božie milosrdenstvo dotkne človeka tak, že musí o tom hovoriť iným. Moja mama, Adeline Lapierrová, čosi také zažila a počas svojho života o tom často hovorila.

Z nepatrného veľké

Začalo sa to na veľkej farme na ostrove Cap-aux-Meules, jednom z odľahlých kanadských ostrovov v Zálive svätého Vavrinca, kde som vyrastala. Mama a otec Filip boli dobrí zbožní ľudia, ktorí sa každý deň na kolenách modlili ruženec a ťažko pracovali, aby uživili rodinu s desiatimi deťmi. Otec sa venoval rybárčeniu a tesárstvu a mama externe učila v škole, no naším hlavným živobytím bola farma. Keďže sme nemali nijaké poľnohospodárske stroje, všetko sa muselo robiť ručne. Nuž všetci sme pomáhali v našich obrovských záhradách a na poliach, hlavne v období zberu sena.

V jeden z takýchto dní, keď celá rodina pracovala vonku, mama sa zranila. Vtedy sa to zdalo také bezvýznamné. Pracovala pri zbere sena, keď ju čosi pichlo do nohy – možno ostrá halúzka alebo kúsok slamky. Ani si nevšimla, kedy sa to stalo, a drobnému vpichu nevenovala takmer nijakú pozornosť. Lenže potom prepukla infekcia a zranenie nebolo možné prehliadať.

Bežné lieky nezaberali, nuž sme zavolali lekára. Infekcia sa i tak zhoršovala. Siahala od členka po koleno, takže celá noha bola opuchnutá a boľavá. Koža zišla dolu a ostala veľká otvorená rana, ktorá stále väčšmi svrbela a bolela.

Trvalo to niekoľko rokov a nezlepšovalo sa to. Mama nejako dokázala vykonávať svoje povinnosti, no s nesmiernou bolesťou. I keď o tom veľa nehovorila, všetci sme mali obavy z otvorenej mokvavej rany, ktorá sa nestrácala. Keď som sa vydala a odišla som do Nového Škótska, túto starosť som si zobrala so sebou.

Inšpirujúca myšlienka

Jedného dňa mamina nevesta dostala nápad. Pracovala v novej miestnej nemocnici, ktorú viedli montrealské Sestry lásky. Pri vchode do nemocnice stála krásna socha ich zakladateľky Margaréty d’Youvillovej, ktorá vtedy ešte nebola vyhlásená za svätú. Nevesta ju každý deň vídavala a to jej vnuklo myšlienku. Povedala mame: „Čo keby ste sa modlili novénu a prosili blahoslavenú Margarétu, aby prosila za vaše uzdravenie?“

Mama hneď začala. A hoci nebolo badať zlepšenie, na konci deviatich dní bola jej viera natoľko silná, že pokračovala ďalej. Modlila sa ďalšiu novénu… a ďalšiu… a ďalšiu… Cítila istotu, že sa môže uzdraviť.

Počas novén si mama vytvorila blízky vzťah so svätou Margarétou. Po modlitbe zvyčajne s ňou hovorila ako s priateľkou. Cítila sa slobodná na to, aby jej úprimne vyjadrila svoj pocit úzkosti, dokonca karhavým tónom. „Nerozumiem, prečo mi nepomôžeš,“ hovorievala svätej. „Keby som bola tvojou matkou, urobila by si niečo. Som tu, chýba mi každodenná svätá omša, a je to tvoja vina.“

Keď mama začala trinástu novénu, zať, ktorý ju navštívil, naliehal na ňu, aby s ním odišla do Montrealu poradiť sa s odbornými lekármi. Keď celá rodina trvala na tom, že je potrebný rázny lekársky zákrok, súhlasila s neľahkou cestou. V tom čase bola jej noha v takom zlom stave, že sa rozhodla v Montreale bývať radšej so svojou neterou než s mojou sestrou, ktorá čakala dieťa – mama ju nechcela znepokojovať.

 

13. novéna, 9. deň

Len čo mama pricestovala, jej neter Aline ihneď zavolala lekára. Prišiel k nim domov, vyšetril nohu a zhrozil sa nad vážnosťou infekcie. Hoci to vtedy nepovedal, bol presvedčený, že pomôcť môže jedine amputácia. „Musíte ísť do nemocnice,“ povedal mame. Odišiel zariadiť všetko potrebné a povedal, že sa vráti ráno.

Aline pomohla mame pripraviť sa do postele, k posteli prisunula stoličku s vankúšom, ktorým jej podoprela nohu. Mama bola unavená a obávala sa, že nebude mať dosť sily pomodliť sa svoje modlitby, no napokon to dokázala. Bol deviaty a posledný deň trinástej novény.

V tú noc bola bolesť taká neznesiteľná, že nemohla spať. Plakala a plakala – veľmi potichu, aby nerušila neter –, keď si jasne začala uvedomovať, že na konci postele niekto je. V tmavej izbe dokázala rozoznať iba siluetu ženy.

„Aline sa na mňa prišla pozrieť,“ domnievala sa. Zavrela oči a tvárila sa, že spí. Prinútila sa ďalej sa pretvarovať, i keď cítila, že jej po nohe steká niečo veľmi studené. „Čo to môže byť?“ čudovala sa. Bolo to chladnejšie ako ľad. Bolesť ihneď prestala a mama tvrdo zaspala.

Príhovor svätej

Ráno vošla Aline do maminej izby, aby jej pomohla pripraviť sa do nemocnice. „Akú ste mali noc?“ opýtala sa.

Mama usúdila, že je čas priznať sa. A okrem toho chcela zistiť, čo jej liala na nohu. „Keď si v noci prišla, nespala som naozaj,“ vysvetľovala. „Iba som predstierala, lebo som ťa nechcela znepokojovať.“

Aline na ňu prekvapene pozrela. „Čo to hovoríte? Ja som v noci vôbec nevstúpila do vašej izby.“

Vtedy mama pochopila, čo sa stalo: Bola uzdravená a mohla za to Margaréta d’Youvillová. Dôkazom bolo nielen to, že ustala bolesť, ale aj rana sa strácala. Spolu s Aline videli, že vysychá a koža sa obnovuje.

Keď neskôr prišiel lekár, takmer neveril vlastným očiam. „To je zázrak! Niet iného vysvetlenia,“ povedal. Neuzdravila sa preto, že by niečo urobil, pretože nič neurobil! „Nie, to je neskutočné! Myslel som si, že vám musíme nohu amputovať, a teraz nemusíte ani ísť do nemocnice.“

Znak kríža

O niekoľko rokov, keď mama navštívila moju rodinu v Novom Škótsku, zavolala som k nám ošetrovateľku, aby jej urobila pedikúru. Sotva začala pracovať, zvolala: „Čo je to?“ Ukazovala na veľmi zreteľné znamienko na maminej nohe.

Presne na mieste, kde sa mama poranila a kde cítila „studený“ uzdravujúci dotyk, bol dokonalý biely kríž. Tento znak kríža ostal na jej nohe po celý zvyšok jej života – nádherná pamiatka na Božiu moc, vernosť a lásku.

„Nie som nijaká výnimka,“ hovorievala mama, „no toto Boh urobil pre mňa.“ Dúfam, že jej príbeh posilní vašu vieru v Božiu lásku a milosrdenstvo k vám.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *