Pánovo umučenie V.

Ďalšie pokračovanie z knihy stygmatizovanej bolívijskej mystičky Caliny Rivas „Umučenie“ v ktorej Pán sám komentuje svoje umučenie

Barabáš je prepustený

Pilát hľadal spôsob, ako ma oslobodiť. Varovanie jeho manželky mu robilo starosti a tiež sa zmätene potácal medzi výčitkami svojho svedomia a strachom, že ľud proti nemu vyvolá vzburu. V žalostnom stave ma vystavil pohľadu zberby a ponúkol, že mi dá slobodu a odsúdi namiesto mňa Barabáša, známeho zlodeja a vraha.
Ľudia jednohlasne odpovedali: „Nech zahynie a Barabáš nech je prepustený!“
Duše, ktoré ma milujete, pozrite, ako ma porovnávali so zločincom, ako ma ponížili – viac než najzvrátenejšieho z ľudí. Počúvajte zúrivý krik, namierený proti mne. Pozrite, s akým besnením žiadali moju smrť. Odmietol som prejsť takýmto zahanbujúcim porovnaním? Nie, naopak, objal som ho pre svoju lásku k dušiam, aby som im ukázal, že táto láska ma priviedla nielen na smrť, ale na tú najpotupnejšiu smrť…
Neverte, že moja ľudská prirodzenosť necítila odpor či bolesť. Naopak, chcel som zakúsiť celú túto ošklivosť a dostať sa až do tohoto stavu a dať vám tak príklad, že vôľa vám za všetkých okolností dáva v živote silu, a tiež som vás chcel naučiť premáhať odpor k tomu, čo vám ponúka vôľa Božia.
Vrátim sa k dušiam, o ktorých som hovoril včera… Tieto duše, povolané k dokonalosti, diskutujú s milosťou a cúvajú, keď sa stretnú s ponížením na ceste, ktorú im ja ukazujem, a boja sa, ako ich bude posudzovať svet, či budú uznané ich schopnosti. Presviedčajú samé seba, že budú pre moju slávu užitočnejšie niekde inde v mojej službe.
Takým dušiam odpoviem: – Povedzte, odmietol či váhal som snáď ja, keď som videl, ako sa narodím v noci chudobným a pokorným rodičom v stajni, ďaleko od môjho domova a mojej dediny, v najdrsnejšom ročnom období?
Potom som tridsať rokov žil a napĺňal skryté a obtiažne povolanie v dielni: zažíval som pokorenie a urážky od ľudí, ktorí odmietli prácu Jozefa, môjho otca. Nesprotivoval som si pomoc mojej Matke ani v tých najpodradnejších domácich prácach. Jednako len, či som nemal oveľa viac talentu, než si vyžadovala práca tesára? Ja, ktorý som v dvanástich rokoch poučoval znalcov Zákona v chráme… Ale bola to vôľa môjho nebeského Otca a takto som Ho oslavoval. Keď som opustil Nazaret a začal svoj verejný život, mohol som sa presláviť ako Mesiáš a Syn Boží, aby ľudia počúvali moje učenie a preukazovali mi pocty, ale neurobil som to, pretože mojim jediným prianím bolo konať vôľu môjho Otca…
Potom, keď prišiel čas môjho utrpenia, pozoruj, ako som so stále väčšou láskou vyjavoval a objímal vôľu môjho nebeského Otca, napriek krutosti jedných a urážok druhých, dívaj sa na moju opustenosť a nevďačnosť zástupu, napriek neopísateľnému utrpeniu môjho tela a odporu mojej duše.
Tak sa duša v časoch ťažkostí a opustenosti má veľkoryso odovzdávať do vôle Božej. A potom prichádza okamih, keď duša, takto dôverne spojená s ním, zakúša neopísateľnú sladkosť.
Čo som povedal dušiam, ktorým sa protivý pokorný a skrytý život, opakujem tým, ktoré sú volané k stálemu kontaktu so svetom, keď naopak túžia po úplnom odlúčení a pokornej a skrytej práci.
Vyvolené duše, vaše šťastie a dokonalosť nezávisia od toho, že nasledujete chute vašich žiadostí a povahových náklonností, v tom, či vás stvorenia poznajú alebo nie, v tom, že užívate či ukrývate svoje hriechy, ale skôr v zjednotení a podriadení sa skrze lásku a v dokonalej odovzdanosti do vôle Božej, ako to od vás Boh pre svoju slávu a vaše posvätenia požaduje.
To pre dnešok stačí, dcéruška moja, radostne miluj a objímaj moju vôľu, vieš, že sa vždy deje pre lásku.
Medituj chvíľu o nevysloviteľnom mučeníctve môjho Srdca, ktoré bolo postavené až za Barabáša. Ako rád som spomínal na nehu mojej Matky, keď ma objímala a pritískala na svoje Srdce! A aké živé boli úzkosti a únava môjho adoptívneho otca, ktorý trpel toľkú núdzu, aby mi preukázal svoju lásku. Vybavovali sa mi všetky dobrá, ktoré som tak bohato vylieval na nevďačných ľudí: dával som zrak slepým, chorým som vracal zdravie, ochrnutým údom ich pohyblivosť, kŕmil som zástupy, kriesil som mŕtvych. Teraz sa vidím ponížený v tom najbiednejšom stave! Som najnenávidenejší z ľudí, som odsúdený na smrť ako hanebný zločinec.

Ježiš je pribíjaný na Kríž

Pozri sa, s akou krutosťou ma obklopili títo zatvrdilí muži. Jedni kladú kríž na zem, ďalší mi strhávajú šaty prilepené k zaschnutým ranám, ktoré sa tak znovu otvárajú a krvácajú.
Pozrite, milované deti, aké poníženie som prežíval, keď som bol takto vystavený na obdiv tejto zberbe… Aká bolesť pre moju dušu!
Kati mi strhávajú tuniku a losujú o ňu, tuniku, do ktorej ma s takou starostlivosťou obliekla moja Matka v dobe môjho detstva a ktorá rástla spolu so mnou. Aká bolesť pre Matku, ktorá je svedkom tejto scény!
Ako by si len priala uschovať tieto šaty, poškvrnené a teraz nasiaknuté mojou Krvou. Ale tá hodina je tu a kati ma napínajú na kríž, berú a naťahujú mi ruky, aby dočiahli do pripravených dier. Celé moje Telo sa trhá, húpe sa zo strany na stranu a tŕne koruny prenikajú stále hlbšie do mojej hlavy. Počúvaj prvé údery kladiva, ktorý prebíja moju pravú ruku… Znie až do hlbín zeme. Počúvaj ďalej – pribíjajú moju ľavú ruku a v prítomnosti takéhoto pohľadu sa trasú nebesia a anjeli padajú na tvár. Nevydám ani hlások. Žiadny nárek ani sten neunikne z mojich úst, ale moje slzy sa miešajú s Krvou, ktorá pokrýva moju tvár.
Potom, ako mi pribili ruky, kruto napínajú moje nohy… Rany sa otvárajú, nervy v rukách a nohách praskajú, kosti sú vykĺbené… Bolesť je nesmierna!
Nohy sú pribité a moja Krv vsakuje do zemi!…
Na chvíľu uvažuj o týchto zkrvavených rukách a nohách… O tomto nahom tele, pokrytom ranami, močou a Krvou… O tejto špine… O tejto hlave, prebodnutej ostrými tŕňami, spotenej, plnej prachu a pokrytej Krvou…
Žasni, ako ticho, trpezlivo a ochotne som prijal toto utrpenie. Kto takto trpí? Kto je obeťou takéhoto poníženia? Je to Syn Boží! Ten, ktorý stvoril nebesia, zem, more a všetko, čo existuje… Ten, ktorý stvoril človeka, ten, ktorý Svojou nekonečnou mocou všetko udržuje… On je tu nehybný, opovrhnutý, nahý a nasledovaný veľkým množstvom duší, ktoré opustia všetko: pozemský majetok, rodinu, domov, pocty, blahobyt, slávu a všetko, čo je treba, aby mu vzdali Slávu a preukázali lásku, ktorú mu dlhujú…
Dávajte pozor, nebeskí anjeli a tiež vy, duše, ktoré ma milujete… Vojaci sa chystajú otočiť Krížom dookola, aby upevnili klince, aby ich váha môjho Tela nemohla vytiahnuť a aby som ja nemohol spadnúť. Moje Telo pobozká zem bozkom mieru. A zatiaľ, čo na vrchole Kalvárie doznievajú údery kladív, najpodivnejšie divadlo je zavŕšené… Na žiadosť mojej Matky, ktorá vidí všetko, čo sa tu odohráva, a nemôže mi poskytnúť úľavu a vzýva Milosrdenstvo môjho Nebeského Otca… légia anjelov zostupuje a adoruje moje Telo a podopierajú ho, aby sa nedotklo zeme a váha Kríža ho nerozdrvila.
Rozjímaj o svojej Ježišovi, visiacom na Kríži, ktorý nie je schopný najmenšieho pohybu…, nahý, bez slávy, bez pocty, zbavený slobody… Olúpili ho o všetko! Nikto nemá zľutovanie a súcit s jeho bolesťou! Prijíma len mučenie, výsmech a úškľabky!
Ak ma naozaj miluješ, si pripravený byť ako ja? Čoho sa zriekneš, aby si ma poslúchal, potešil ma a uľavil mi?…

Padni na zem a počúvaj moje slová:

Nech moja Vôľa v tebe triumfuje!

Nech ťa moja Láska zničí!

Nech ma tvoje biedenie oslávi!

(Dokon č en ie nabudúce )

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *