Z onej strany

Dovolím si napísať veľmi zvláštne svedectvo…..V susednej obci je cintorín, kde leží pochovaný vedľa svojho dobrého otca kňaz Štefan, ktorý umrel na leukémiu.
Chystala som sa navštíviť jeho hrob na Dušičky. Mala som však na duši hriech, hoci nie ťažký. No bolo mi jasné, že cestu k úplným odpustkom mám zahatanú.
Zosnulý mladý kňaz mi bol dobrým spovedníkom, hoci bol o 12 rokov mladší odo mňa. Až na náhrobku som sa dozvedela, že bol rehoľníkom-nikdy o tom nevravel, veď bola ešte totalita. Vzdychla som si….ach, otec Štefan, keby si ešte žil, zašla by som na svätú spoveď a mohla by som získavať odpustky…nuž ale čo teraz…
Vybrala som sa hore dedinou na autobus…pozerám, hoci chýbalo pár minút do obedňajšieho Anjel Pána, dvere na kostole boli odchýlené…vošla som dnu, v spovednici sa svietilo. Vedľa mňa vzlykala stará Rómka. Dvere na spovednici sa otvorili a bielovlasý pán farár ma poprosil: sestra moja, buďte tak dobrá a vyjdite z kostola. Táto žena je nahluchlá a chce sa spovedať… povedala som: dobre, otče…ale aj ja by som poprosila, ak môžete. Usmial sa, pritakal. Po chvíli prišiel a nasledujúca moja svätá spoveď bola jednou z najkrajších, aké si v živote pamätám. Čo iné si myslieť, ako to, že môj dobrý duchovný otec mi z neba zariadil, aby som mohla s čistým srdcom získavať pomoc pre zosnulých. Udialo sa  2.novembra 1989.

Edith, 10. mája 2009

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *