Zázračná medaila a pani učiteľka

Každému sa stane, že zíde z tej správnej cesty, že hriech ho zavedie niekde inde, alebo jednoducho hľadá.  Stalo sa to aj mne. Ako malá som bola vychovávaná k viere, no len zo strany starých rodičov. Bola som dobré dieťa, vždy som počúvala, ale ničomu nerozumela. A tak, keď na mňa prestali s vierou naliehať vydala som sa vlastnou, bezstarostnou cestou. Chcela som okúsiť chuť zlého dievčaťa a myslela som si, že na všetko si vystačím sama. Ani neviem koľko rokov som si žila bez viery a bez Boha. Žilo sa mi výborne, bez povinností a zábran. Robila som, čo sa mi zachcelo a dlho som odmietala akúkoľvek zmienku o Bohu, o biblii a tak ďalej..
Až raz nastal zlomový bod. V našej rodine sa stalo niečo nepríjemné – ťažká choroba menom mozgová príhoda.  A práve na človeku, ktorého si veľmi vážim. Milujem svoju rodinu nado všetko, aj napriek tomu aká som bola, som po tejto nepríjemnej novine som zvykla preplakať aj niekoľko nocí v kuse, no nebol pri mne nikto, kto by ma vypočul. Celé dni mi vnútorný hlas hovoril, aby som si zavesila „zázračnú medailu“ na retiazku. Netušila som aké zázraky dokáže táto medaila, ale potrebovala som nejakú oporu alebo aspoň malú nádej. Začala som veriť, že bude niekto stáť pri mne, že mi niečo dá silu pomáhať svojim blízkym,  pretože najhoršie je vidieť ako sa vaši blízky trápia a byť im v tej chvíli oporou. Ale vieru v Boha ako takú som vo svojom srdci nerozoberala.
Až prišiel osudný deň, kedy som mala ísť za mojou učiteľkou recitácie domov, kvôli básničke na istú súťaž. Popri učení mne a kamarátke, ktorá tam bola so mnou, pani učiteľka rozprávala úžasné príbehy z jej života, nemala to ľahké a tak ma jej príbehy zaujímali o to viac. Na to si pani učiteľka všimla môj prívesok. A ako sama povedala, až jej srdiečko poskočilo, tak bolo na nej vidieť šťastie a veľký záujem.
Pani učiteľka ma pozvala znova k sebe. A dostali sme sa aj k mojej situácii, môjmu smútku a starostiam. Popri tom všetkom mi pani učiteľka dávala sily svojimi príbehmi a neľahkými životnými skúsenosťami, ktoré preskákala hlavne vďaka viere v Boha a modlitbám.  Dlhé hodiny sme sa rozprávali  a na učenie sme zabudli J. Zrazu pani učiteľku napadlo, aby som sa stretla s jej priateľom a arcibiskupom, ktorý spovedá. Nevedela som čo robiť a priznám sa zaskočilo a vystrašilo ma to. No niečo mi napovedalo, aby som išla do toho.  Celý čas som myslela na rodinu, aby som im aspoň trochu pomohla a bolo mi jedno čo kvôli tomu musím urobiť. Po omši a po samotnej spovedi, som mala o mnoho lepší pocit. Poznáte to, keď vás hriechy celý čas zvierajú, nedajú vám spať a pokoj. Celé tie roky sa mi mihali pred očami a stále som si v duchu hovorila: „Bože,  ako som mohla takto žiť?“ Na spovedi som sa od tohto pocitu oslobodila, tak ako nikdy pred tým, zrazu som mala čistú myseľ a vôľu kráčať po tomto chodníku s vierou a Bohom.
Hoci ani teraz dedo neprekonal mozgovú príhodu a stále je v nemocnici, verím, že Boh mu pomôže.  A aj keď sa dedo neuzdraví, viem, že odíde s láskou svojich blízkych a pokojom v srdci, pretože každý deň sa modlím za jeho pokoj. A viem že nech sa stane čokoľvek Boh si to tak želá a tak to je správne. Modlím sa za neho, za rodinu a za pani učiteľku každý deň. A ten pocit, skvelý pocit, že niekomu už len modlitbou pomáhate, je na nezaplatenie.
Tak som stretla svoj „nástroj Boha“- moju pani učiteľku a behom niekoľkých hodín som vďaka nej našla , to čo mi chýbalo, po čom moja duša celé tie roky smútila. A hlavne som našla – pomoc. To, že človek verí, neznamená  že sa netrápi, ale že má niekoho stále, stále pri  sebe. A o to krajšie je veriť v Boha ak to chce človek sám od seba zo slobodného presvedčenia, pretože už našiel svoj zmysel života.

 

S.M.

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *