Svedectvá úcty k Božskému srdcu

Jedného dňa – rozpráva páter T. D. – zavolali ma k chorému. Bolo to v piatok, ktorý je osobitne zasvätený Božskému Srdcu. Našiel som na biednom ležisku, na slame, človeka asi 40 – 50 ročného. Od šiestich mesiacov celkom ochromel. Okrem toho hnisal mu chrbát a boky. Chudák ležal v bolestných ranách čo pripomínali Božského Trpiteľa. K tomu bol opustený, bez dostatočnej opatery, lebo jeho jediná 20 ročná dcéra musela hrdlačiť od rána do noci mimo domu, aby zarobila na každodenný chlebík.
Sám bol, keď som ho prišiel zaopatriť. A veľmi ma prekvapila nielen jeho trpezlivosť, ale aj – šťastie a spokojnosť, čo mu žiarila z tváre.
Ale akože je to možné – pýtam sa ho – že ste pri toľkých bolestiach taký spokojný?
Chorý len mihol očami – veď prstami nemohol pohybovať – na pekný obraz Srdca Ježišovho a Srdca Panny Márie v peknom ráme. Dozaista si odtrhol od úst, keď ho kupoval.
„Pozrite sa, velebný pane, odtiaľ moja potecha! Keď na mňa prichodia neznesiteľné bolesti, pozriem na Srdce Ježišovo a potom zas na Srdce Bohorodičky a hovorím si: Tí viac trpeli ako ty a boli nevinní, kým ty si veľa zhrešil. Vtedy sa uspokojím a som potešený.“
Veľmi som sa povzbudil na ťažko chorom a potom zaraz som poslal milosrdnú sestru opatrovať ho. Po dvoch týždňoch zas som sa k nemu vrátil, ale nábožný trpiteľ sa už bol presťahoval do lepšieho života. Keď som sa opýtal, ako zomrel, odpovedali mi: „Keď sa mu už koniec približoval, zvolal: „Moja posteľ je posypaná peknými modrými kvetmi a hľa, prichodí milosrdná Matka Božia, aby ma odviedla“. Potom skonal s milým úsmevom na tvári.
Ktože by si tu nevzdychol: „Ej však si prešťastný, keby som len i ja mohol tak krásne umrieť ako ty!“

*

Bol som očitým svedkom krásneho prípadu, ktorý mi tak ľahko nevymizne z pamäti, kým len žiť budem.
Je to šťastlivá a blažená smrť horlivého ctiteľa Božského Srdca Ježišovho. Volal sa Pavol Zočík. Poznal som ho len dva dni pred jeho smrťou. Bol najbohatší gazda v obci Č. Ale popri bohatstve bol aj bohabojný a štedrý a hlavne horlivý ctiteľ Srdca.
Na svojich cestách po Slovensku došiel som aj do obce Č. Bol už večer a práve u Zočíkov poprosil som o nocľah, ktorý mi radi dali. A tu som sa zoznámil so starým Zočíkom. Práve ten večer doplnil 90 rokov. A predsa bol celkom čulý, zdravý a veselý. Dlho sme sa o všeličom rozprávali. A keďže som aj spiatočnou cestou mal ísť cez túto obec, požiadal ma starček, aby som ho vtedy neobišiel, ale ho zas navštívil. Mám starých ľudí rád, preto som mu to ochotne prisľúbil.
Na tretí deň idúc naspäť stavil som sa u Zočíkov, ale bohužiaľ starkého Zočíka našiel som na smrteľnej posteli! Privítal ma. Bol veľmi rád, že som ho navštívil. Ešte do podvečera pracoval v záhrade. Tam odrazu zoslabol, že ho už museli doniesť do izby. Nebolelo ho nič, len celkom zoslabol. Ako ho doniesli do izby, hneď im povedal, na ktorú posteľ ho majú uložiť, lebo že on z nej už živý nevstane. Keď ho na ňu položili, povedal im: „Deti moje! Z tejto postele už živý nezídem. Preto choďte a zavolajte mi p. farára, aby ma prišiel zaopatriť sv. sviatosťami. Už prišla moja hodina rozlúčiť sa s vami všetkými“.
Zavolali teda p. farára. Bol som tam, keď ho zaopatroval. Po zaopatrení sa ešte pustil do rozhovoru s p. farárom, so synmi a dcérami, aj s inými. Všetko povedal, ako si praje mať pohreb a iné. Keď ho p. farár prehováral a tešil, že však zato, že je zaopatrený a 90 ročný, ešte nemusí zomrieť, ešte sa môže zotaviť, odpovedal spokojným, ale rozhodným tónom: „Velebný pán farár! Vy ma prehovárate, tešíte, ako keby som sa bál zomrieť. Či sa môže báť smrti ctiteľ Srdca Ježišovho, ktorý ho celý život miloval, jemu slúžil, jeho ctil, jemu sa klaňal, jeho do srdca každý každučičký piatok za 20 rokov a každý prvý piatok za 50 rokov prijímal?
Zaiste nie! Tak ani ja sa nebojím, ale sa radujem na tú hodinu, v ktorej sa rozlúčim s tým márnym svetom a odídem ta, kde nieto bolesti, žalosti, len samé radosti. Nebojím sa smrti, ani prísneho súdu Božieho. Veď, keď mi bolo Srdce Ježišovo tu v živote tak milosrdné, láskavé, dobrotivé, isteže bude ešte väčšmi také, keď prídem pred jeho trón skladať účty zo svojho pozemského života.
Prosil som Ježišovo Srdce, aby mi dožičilo tú milosť, žeby som mohol zomrieť v ten deň týždňa, v ktorý aj ono bolo kopijou prerazené. A vidím, že aj v tom ma vyslyšalo. Dnes je práve piatok, deň Božského Srdca a tak dnes aj dokončím svoju pozemskú púť. Pod ochranou Jeho Srdca som šťastlive žil, tak aj šťastlive zomriem. Nechválim sa svojim životom. Len tak som sa usiloval v živote spravovať, ako sa to na kresťana – katolíka patrí.“
Po týchto slovách rozlúčil sa so všetkými. Aj mne podal ruku. Potom poprosil všetkých za odpustenie a začal sa vrúcne modliť k Božskému Srdcu. A keď prišiel ku krásnemu vzdychu: „Ježišu môj, Tebe žijem, Ježišu môj, Tebe zomieram, Tvoj som a chcem byť po všetky veky! Prijmi moju dušu“ – odrazu zastal, tíško, ľahučko tri razy dýchol a bol koniec jeho šťastnému životu.
Všetci prítomní boli sme až do sĺz dojatí nad takou krásnou smrťou! A ako som sa to od p. farára dozvedel, ten starký ozaj tak žil, ako opravdivý kresťan katolík. Najmä sa však vyznačoval neobyčajnou horlivosťou v uctievaní Božského Srdca Ježišovho! Tomu Srdcu verne slúžil a ono mu dožičilo i šťastný život i tak milú, blaženú smrť.

                                                                            
*

               Bolo to roku 1896. P. Giordaniho S.J., ktorý býval v kláštore neďaleko New Yorku, volali k chorému. Chorý bol známy neznaboh a bol už na tom veľmi zle. Horlivý páter hneď sa dal na cestu. Za dosť krátky čas prešiel 30 míľ.
Ale ako sa zadivil, keď miesto zatvrdlivého hriešnika našiel človeka, ktorý ho túžobne očakával. Chorý sa skrúšene vyspovedal, prijal sv. pomazanie a dával najavo toľkú vieru, koľkú len u nevinných nájsť.
Čože sa to stalo? Páter si tiež nevedel vysvetliť túto premenu. Spýtal sa teda chorého, či sa azda i popri nevere modlieval, že mu Pán Boh dal milosť obrátenia.
„Otče, – bola odpoveď, – počuli ste, aký som biedny. Už roky a roky nestaral som sa o Boha a o modlitbu – žiaľbohu! Ale moja matka modlila sa za mňa. Čo sa naplakala pre mňa, koľko pretrpela! Keď som ju ostatný raz videl, povedala mi: „Syn môj, ty sa teda nechceš polepšiť a s Bohom sa zmieriť; darmo ti dohováram. Nuž, čo nevládzem slovom, to ti vymodlím u Božského Srdca. Ja, tvoja matka, odovzdávam a zasväcujem ťa milosrdnému Božskému Srdcu; nikdy ho neprestanem prosiť o tvoje obrátenie,“ Mal som i pobožného brata, ktorý sa vraj stal kňazom; zaiste sa i on modlil za mňa.“
Pre slzy nemohol chorý ďalej hovoriť. Keď sa trochu utíšil, vybral list spod podušky a prosil pátra, aby ho dal na poštu, že je v ňom jeho testament. Páter sľubuje, že to rád urobí, vezme list a pozrie letkom na adresu. Neverí svojim očiam… Pozrie ešte lepšie – i tretí raz: „Pani Giordani v X. Zadivený mimovoľne pýta sa chorého: „Čože máte s tou paňou?!“
„To mi je matka – odpovedá umierajúci – píšem jej, že Boh vyslyšal jej prosbu.“ Kňaz dobre, že nepadol s nôh, prebleskla mu mysľou minulosť …
„Táto pani, – zvolá kňaz, – to je i moja matka a ty si mi teda – brat. Tak dlho ťa nebolo, už sme si mysleli, že si zahynul… Naša dobrá matka už nežije, ale do ostatnej chvíle sa modlila za teba; ba obetovala i svoj život za teba.“
Kto by opísal, čo cítil chorý, keď poznal brata a objal ho. Rád by bol iste všeličo rozprával zo života, ale nebolo už veľa času. Chváliac milosrdenstvo Božie, pripravoval sa pomocou bratovou na ostatnú cestu.
Ostatná chvíľa čoskoro prišla. Obrátený hriešnik zomrel s veľkou dôverou v Tom, ktorý prisľúbil: „Hriešnici nájdu v srdci mojom prameň a nekonečné more milosrdenstva.

                                                                        *
        Ruža v tŕní
Kto čítal dojímavú knižku: „Ruža v tŕní, črty zo života Milky Krštenianskej“,- vie, akou tŕnistou cestou ju viedol Boh.
Bolo obyčajné, veselé dievča z mestečka Bánoviec. Pri hre s loptou stalo sa jej – ešte iba päťročnej – nešťastie, že padla a vytkla si ľavú ruku a pravú nohu. Naprávanie sa zle podarilo, začalo sa to zbierať a pre nové ťažké úrazy bolo liečenie márne.
Nuž a takto od piateho roku – za dlhých dvaadvadsať rokov – niesla svoj krížik, ktorý časom stále rástol vo veľké, ozaj ťažké bremeno kríža.
Najmä za tri ostatné roky života bolo už ozajstný lazár: pripútaná k posteli, ba bolo ju treba kŕmiť, povíjať, ako malé dieťa.
Kríž niesť, aj dlho, aj celý život, prihodí sa aj iným. Ale tak ho niesť, že sa dom ozýva nie plačom, žiaľom, žalobou – ale naopak veselosťou, smiechom, spevom, žartom: to nie je nijak obyčajná vec!
Tomu sa mnohí vše viac čudovali. Tak veselou byť ani na zábave alebo na svadbe! Ba ani tam nevie sa každý tak zabaviť, ako ona, chorá, na posteli… Natoľko priťahovala veselou mysľou, vtipom, že smutní prichádzali k nej lazárovi – rozveseliť sa. A to nielen dievčatá, ale aj chlapci, spolužiaci, ba aj starší.
Na toto bolo treba ozaj nadľudskej, hrdinskej sily, sily zhora, osobitnej milosti od Boha.
Vidieť, Boh ju volal na to. A ona, v jadre hrdinská duša, poddajno poslúchala vnútorné vnuknutie, ktorým ju Duch Svätý viedol: veselo sa obetovať, veselo trpieť, stať sa milovnicou kríža a to – pre lásku Božského Srdca.

Hybnou silou jej vnútorného života bola láska k Božskému Srdcu.
Na katechizme naučila sa ctiť si Srdce Spasiteľovo. Ľahko pochopila, že je to najkrajší a najmilší spôsob milovať Boha a to je naša najprvšia povinnosť. A tak už ako žiačka veľmi si ctila Ježišovo Srdce.
Večer, keď už spala a domáci ešte nie, vídali ju niekedy, ako zo sna vstáva, aby bozkala obraz Božského Srdca nad posteľou. Rada roznášala týždenník Srdce, (čo za 1. svetovej vojny vychádzal), a to každú sobotu do 96 domov.
Od pána katechétu naučila sa i odpustkovú modlitbičku: „Všetko pre teba najsvätejšie Srdce Ježišovo!“ Toto bola jej najmilšia modlitba. Bola akoby jej „malým tajomstvom“. Domáci len neskoršie zbadali, že je to jej životným heslom, ktoré vnuká toľkú trpezlivosť.
„Všetko pre teba najsvätejšie Srdce Ježišovo“ pekne vyslovuje obetavosť, ba ju aj stále roznecuje. Veď „pre milého nič ťažkého!“
Toto heslo ju navádzalo obetovať všetko Ježišovi z lásky, s oddanosťou, hrdinsky, veselo…
Veselého darcu má Boh rád (2 Kor. 9,7). A keď Milka poddajne poslúchala vnútorné vnuknutie a pre lásku Božského Srdca veselo sa obetovala, veselo trpela – utvoril z nej Boh vzor veselej trpezlivosti.
Len takto sa mohlo stať skutočnosťou, čo sa ľudsky zdá nepochopiteľným. Veď toľké roky bez žaloby, ba veselo, so žartom, smiechom, spevom niesť stále rastúci kríž – je taká nevídaná, neslýchaná vec, že až ohromuje človeka. Iba u svätých nájsť tomu páru.
Ozaj sa na nej vyplnilo prisľúbenie Božského Srdca: „Horlivé duše dosiahnu chytro veľkú dokonalosť.“
                                                                  *
Obraz Božského Srdca v dome slobodomurára 
             Vysluhoval som misie v mestečku, kde mali horlivého duchovného – píše P. Karol Stejskal S.J. v Travniku v Bosne. Spočiatku všetko sa výborne darilo. Ale naraz príde p. farár ku mne so zachmúreným čelom: „Ach, velebný otče, pán N. ťažko ochorel. Patrí k najpoprednejším mešťanom… Ale je neverec a slobodomurár. Vyslovil sa, že kňaz nesmie sa mu na oči ukázať. A jeho úbohá žena plače, chcela by ho zachrániť. Neprestajne sa modlí k Božskému Srdcu Ježišovmu. A preto nestrácam nádej.
Poradil som p. farárovi, nech povie panej chorého, aby potajomky zavesila naproti mužovej posteli obraz najsvätejšieho Srdca tak, aby ho hneď zazrel. Pobožná žena urobila to. Choroba sa zhoršovala… O niekoľko dní spozorovala žena, že chorý kedy-vtedy šepká modlitby. Tomu sa veľmi zaradovala a odvážila sa mu povedať:
– Počula som, že ťa akýsi kňaz zo susednej obce chce navštíviť. Chceš ho prijať?
– Dobre, nech príde – šepoce chorý.
Onedlho prišiel kňaz. Zhovárali sa po priateľsky… Sviatosti ani nespomínali. Len pri odchode spýtal sa kňaz, či by mohol zas prísť. Chorý privolil.Keď kňaz druhý deň zas prišiel, chorý mu odkryl svoje srdce: vyspovedal sa. Všetko dal do poriadku a prijal sv. sviatosti s veľkou pobožnosťou. Všetci, čo ho poznali, náramne sa divili.
Navštevoval som ho i ďalej – rozprával mi neskoršie kňaz – aby som ho tešil a posmeľoval. Hlboko ma pohlo jeho kresťanské presvedčenie. O pár dní dokonal. Hneď som sa ponáhľal ta, pomodliť sa za jeho dušu a potešiť zarmútenú vdovu.
Velebný pane – povedala mi – nikdy nezabudnem, ako pobožne umieral môj muž. Nesmierne ďakujem Pánu Bohu za toľkú milosť! Umrel dnes ráno o siedmej a včera večer o deviatej pokýval mi, že mi chce čosi povedať. Nahla som sa k nemu, aby som dobre počula, lebo už sotva vládal hovoriť.
–        Odhrň že mi, moja drahá, záclonu!
–       Prečo? Či ti prekáža?
–        Či nevidíš, že mi zastiera ten obraz Srdca Ježišovho?… Uver mi: pohľad na ten obraz ma obrátil. Hej, Srdce Ježišovo zvíťazilo nad mojim srdcom. Nechže ho teda dobre vidím. Chcem, aby som umrel pozerajúc na ten obraz…
A tak aj zomrel.
–        Ach, velebný pane, tieto slová dávajú mi nádej, že je môj muž spasený. To mi bude celý môj život prameňom potechy…

Sláva Božskému Srdcu Ježišovmu, veď prisľúbilo, že požehná domy, v ktorých sa uctieva jeho obraz.
                                                                 *

najsvatejsie srdce

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *