Skúsenosť s okultizmom

Od svojich trinástich rokov som sa začal zaoberať okultizmom. Bola to doba boomu východných náboženstiev u nás a mne sa vždy zatajil dych, keď som počul slovo Tibet. Venoval som sa sedem rokov dielam Františka Bardona, z ktorých mi učaroval zvlášť „ Klíč k Opravdové Kabale“ . Mala to byt náuka adeptov – zasvätencov, ktorí pomáhajú trpiacemu ľudstvu tým, že uvoľňujú Božské iskry z hmoty do vyšších svetov.
Potom som mal obdobie relatívneho kľudu. Boh sa o mňa staral ako o oko v hlave, nenechal nikdy, aby sa mi niečo zlé kedy stalo. Keď som bol malý, dosť som miništroval a tiež tú Kabalu som nebral ako odklon od Boha. Ten mal iba prísť. Vo vyšších ročníkoch konzervatória som začal  čítať knižky Dalailámu a v roku 2001 som úplne podľahol vízii, že som predurčený na to, aby som pomocou buddhizmu privádzal ľudí k pravde. To sa ešte vystupňovalo keď som si začal s hnutím Diamantovej Cesty tibetského budhizmu. Meditácie som robil skoro stále. Začal som byt agresívny voči rodičom považujúc iba cestu budhizmu za správnu. Začal som mať problémy s normálnou bežnou komunikáciou, začal som sa strašne báť, pociťoval som taký nekontrolovaný strach. Bol som na pár akciách vedených lámami a začal som sa vážne zaujímať o vstup do tibetského kláštora. Od „Jeho Svätosti“ Karmapu som dostal meno Lodro Nyima – Slnko Inteligencie a bol som na to patrične hrdý. Hovoril som si, že som bodhisattva a tulku – prevtelenec, chcel som naozaj odísť do Indie alebo do Francúzska, kde mala tibetská sekta Karma Kagyu kláštory.
Potom mi jeden kamarát povedal o ceste buddhizmu nazývanej dzogchen.
Vedome som začal praktizovať túto diablovu cestu – obetoval som svoje telo démonom – že vraj na prekonanie strachu z nich. Kúpil som si veľký bubon, s ktorým som robil rôzne meditačné techniky a úplne som sa odtiahol z normálneho bežného života. Raz týždenne sme sa stretávali u nás v Bratislave so staršími kolegami. Démoni boli rozčlenení do Škorpiónov a Hadov, presne ako démoni s kresťanstve – čo som vtedy nevedel.
Dávali sme sa do foriem hrôzostrašných božstiev a hovorili sme si, že je to potenciál našej mysle. Stále som si o sebe myslel, že je to dobré. Keď mama išla do kostola, občas som s ňou zo „súcitu“ zašiel tiež, aby nič nehovorila, ale zvlášť pri prijímaní som mal hlavu plnú hlasov, ktoré doslova hovorili, že vyvraždia všetkých kresťanov. Osobne som sa týchto hlasov – myšlienok desil a počul som ich vždy, keď išiel okolo nejaký mladý človek, alebo dieťa. Nevedel som pochopiť kde sa tieto hlasy vo mne berú, lebo som stále vyznával súcit k druhým „cítiacim bytostiam“. Potom som si  prečítal v jednej knižke, že to sú zvyšky našich predchádzajúcich činov, ktoré sa dostávajú na povrch. Keď som meditoval alebo pracoval s mysľou dali pokoj, len keď som bol medzi ľuďmi tak mi stále radili ako komu ublížiť. Snažil som sa ich zbaviť, ale nešlo to.
Potom som bol s matkou na púti v Ríme, kde som sa ešte považoval za budhistu – a stalo sa nich zvláštne – bol som kresťanským Rímom uchvátený. Začal som čítať Bibliu a považoval som Ježiša za Boha. Ale po návšteve jedného liečiteľa, ktorého pozvali rodičia a ktorý chcel odkúpiť kus susedovej záhrady som sa mu začal zverovať s myšlienkou, že budhizmus je nefunkčný a kresťanstvo je veľmi dobré. On sa na mňa pozrel –  je to cigáň a začal, že nemám ani páru o čom hovorím. Začal som argumentovať, ale rozhovor sa skončil tak, že ma presvedčil, že budhizmus je ďaleko lepší než kresťanstvo. Tak som zase spadol do dzogchenu. Začal som odriekavať mantry, a predstavovať si rôzne hrôzostrašné božstvá ako ma požierajú.
Potom som v septembri 2004 ochorel tak, že horúčka nešla zraziť ničím. Mal som viac než 40 stupňov Celzia. Vtom som v sebe počul hlas – Tak už pôjdeš k nám, máš tu miesto –- a uvidel som diabla. Začal som Pána Ježiša prosiť o ochranu. Možno z horúčky, alebo blúznenia ale naraz som pred sebou uvidel anjela. Veľmi svetlého anjela ako mu vychádzal  prúd svetla z úst a porážajúceho satana. Keď ho na chvíľu zahnal povedal mi ten anjel „Som Michal, jeden zo siedmich ktorí stoja pred Pánom a Ty sa buď obrátiš, alebo zomrieš!“ V tom okamžiku som sa uvidel. Uvidel som všetko, ako som uveril diablovi a ako ma má vo svojej moci. Chcel som od neho preč a tak som odpovedal anjelovi, že chcem byť zase Božím majetkom. Začal som plakať a posielal som Bohu svoju ľútosť a pevne rozhodnutie, že viac už diabla nechcem, že chcem byť s Bohom, a milovať Ho ako predtým. Vtom sa zjavil diabol a povedal, že ma na mňa nárok, ale ten mocný anjel opäť otvoril ústa a tentoraz zničujúcim paprskom ho zahnal.
Diabol sa okolo mňa potĺkal, budil ma presne o tretej v noci hrôzostrašnými snami, ktoré ustali po svätej spovedi. Od tej doby trvala moja rekonvalescencia dobrých sedem mesiacov, než som sa ho ako tak zbavil. {do apríla 2005}. Vyhodil som všetky okultné knihy, ale nebyť modlitby k archanjelovi Michalovi a modlitby aspoň jedného desiatka ruženca denne, a medaile svätého Benedikta – exorcizmu svätého Benedikta– tak by som sa nezbavil všetkých diablových nástrah. Uvedomil som si, že Boh ma vždy chránil a nikdy nedovolil, aby sa mi kedy čo horšieho prihodilo. I obhájil som bakalársku prácu na Vysokej Škole Múzických Umení a doma sa vrátilo všetko do starých koľají. Milujem Boha za to, čo so mnou urobil.
Bez Boha by som to nikdy nedokázal a neviem si predstaviť, ako som sa mohol tak beztrestne rúhať. Ale asi Boh vo svojej vševedúcnosti vždy vedel ako to dopadne a bral ma ako nedospelé dieťa. Je to ale strašné koľko krásnych a nádherných ľudí, ľudských duší je zvádzaných vidinou nadprirodzených síl nevediac, že je to diaľnica do pekla. Človek by mal chcieť túžiť milovať Boha na prvom mieste.

Chcel by som ešte pripomenúť, že deň môjho uzdravenia sa kryje s dňom, kedy za mňa bola slúžená  svätá omša v Lurdoch, je to určite viac než len zhoda náhod. V tento deň som polhodinu predtým ako som dostal horúčky a teda som sa i dostal z buddhizmu a dzogchenu videl film o Pátrovi Piovi z Pietrelciny. Mama ho pozerala a ja som chcel vedieť niečo o tomto „guruovi“ kresťanstva. Zvlášť si pamätám ako som cítil zvláštnu silu keď ukazovali červený mramorový reliéf zo San Giovanni Rotondo, z nemocnice Pátra Pia, na ktorom Archanjel Michael mečom prebodáva satana. Moja skúsenosť mala túto myšlienku, preto verím, že Páter Pio „mal prsty“ aj v mojom obrátení a v tom, čo som pár desiatok minút po filme prežil a čo zmenilo smer celého  môjho život. Bola to enormná Božia Milosť. Bohu vďaka!

Pokiaľ sa týka mojich skúseností s démonmi, tak som videl na vlastné oči, ako sa niektorých lámov zmocňujú démoni a oni potom vedia mnoho veci napr. čo sa kde deje, alebo to, kto k nám prichádza {démoni vždy vedia iba to, čo sa práve deje, alebo už stalo, alebo sa dá vypozorovať z chovania ľudí. Nečítajú myšlienky, ale vidia to na človeku, lebo satan je tiež „čistý duch“- Evagrius Pontský, učiteľ Cirkvi}. Videl som ako lámom svietili tváre a sedia ako prikovaní, takže s nimi nikto nevie pohnúť {viď diela exorcistu Gabriela Amortha}. Chcel by som skončiť slovami Jana Evanjelistu: Dietky chráňte sa modiel, tých duchovných i fyzických!

Stanislav Macák, Bratislava  február 2006

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *