Vstala som a šla za Kristom

Už to bude viac než sedem rokov, čo som sa zoznámila so svojim partnerom, ktorý je milujúci, tolerantný, trpezlivý, úprimný, obetavý, no bohužiaľ patrí k veľkej väčšine tých, ktorých Panna Mária označuje, ako svoje deti, ktoré ešte nepoznali božiu lásku, teda je neveriaci. Náš spoločný vzťah sa donedávna božej láske priam vyhýbal, než ju prijímal a žil. Ja sama som bola presvedčená, že tým, že v našom vzťahu porušujeme šieste božie prikázanie, nerobíme nič zlé. Veď máme len jeden druhého, iných partnerov sme nemali a ani nebudeme, veď sa raz aj vezmeme. Samú seba som považovala za ,,modernú veriacu“, ktorá nie je tá tradičná ,,fanatická veriaca“, ktorá by dodržiavala všetky prikázania, veď božie desatoro bolo pravdepodobne aktuálnejšie viac za života Mojžiša, než teraz v 21-om storočí. Vždy sa našlo nejaké ďalšie veď, ktoré ponúklo môjmu svedomiu uspokojenie.
A čo môj vzťah s Pánom? Pomaličky a veľmi nenápadne upadal. Do kostola som chodievala len v nedeľu alebo vo sviatok, a niekedy ani to nie. Postupne som si tam chodievala len tak posedieť, viac než Pána som vnímala ľudí a deti okolo seba. Tým, že som spočiatku ani nevnímala naše intímne predmanželské spolužitie ako hriech, dokonca som prijímala aj sväté prijímanie, vtedy som to nevnímala ako svätokrádež, až neskôr. Potom som to začala riešiť tzv. sezónnym svätým prijímaním, teda že pred Vianocami a Veľkou nocou som sa išla vyspovedať, no už s tým vedomím, že som vedela že po takej menšej sviatočnej pauze sa vôbec nič nezmení. Je mi to ľúto, keď si predstavím, že som sa takto odvďačovala Pánovi za všetko to, čím ma v živote požehnával.
Raz sa mi dokonca stalo po vyznaní svojich hriechov pri svätej spovedi, že sa ma kňaz opýtal, či sa plánujeme so svojim partnerom aj zosobášiť? Ak áno, že to v podstate nie je až také zlé, tým nechcem povedať, že to povedal s nadšením a mávnutím plecom nad mojim prečinom. A nechcem ani prenášať vinu na neho, to vôbec nie, len tým chcem poukázať na to, že ak aj ostatní z Vás dostali podobnú radu, tak že nie je správna. Veď Pán to tak nikdy nechcel a ani teraz nebude rád, keď jeho deti, ktoré tak miluje sa samé a dobrovoľne otvárajú Zlému. Teraz už s istotou viem, že to nie ani len trošku v poriadku vedome porušovať božie prikázania a zneucťovať svätú hostiu a dokonca aj sviatosť svätej spovede. Aj to je jeden znak, ako veľmi je potrebná modlitba za kňazov.
A ako vyzerala v tom období moja osobná modlitba s Bohom, no veľmi biedne. Ak som ešte nezaspala pred začatím tohto, ako keby len nutného zopakovania určitých modlitieb tak počas nej som zaspala určite.
A či som bola príkladom pre ostatných ľudí? To asi len sotva. Často krát som bola neúprimná, falošná, ohovárala som, posudzovala som ľudí zo svojho okolia, triedila som ich na ľudí, ktorých mám rada a ktorých nemám rada, ktorí sú ku mne láskaví a ktorí nie. Ktorým už nikdy neodpustím a pod. Môj postupný nepokoj sa začal prejavovať aj v mojej rodine, nerozumela som si so súrodencami, s maminkou, ktorá podľa mňa príliš často chodila do kostola a nejako mi o niečom stále kázala. Ja som totiž na tak ,,časté“ chodenie do kostola nemala čas. Veď kedy by som to tak asi všetko stíhala, oveľa dôležitejšie bolo pre mňa chodiť 3x týždenne cvičiť, samozrejme tráviť aj nejaký čas pred televízorom, internetom a pod.
A o čom svedčil môj zovňajšok? Nejaký ten hlbší výstrih, alebo kratšia sukňa, na tom predsa nie je nič zlé. Imponovali mi pohľady opačného pohlavia, považovala som to za ,,obdiv“. To, že som ich svojím vyzývajúcim výzorom prijímala k ich vlastnému seba uspokojovaniu, to mi vôbec neprekážalo a vlastne som sa nad tým ani len nezamýšľala.
Počas tohto obdobia sme samozrejme museli používať rôzne ochranné – antikoncepčné metódy. Skoro mi prasklo srdce, keď som zistila, ako vlastne pôsobia a koľko našich detí na nás čaká v nebi. Nevedela, som že mnohé z nich vytvárajú lekársky nazývané ,,nevhodné prostredie“ pre plod. Prečo tam nenapíšu, že v momente keď vznikne plod, tak ho vlastne rozpustia – rozožerú a ono zomrie, je to vlastne potrat. Už v momente vzniku má to dieťatko dušičku, už je od Pána dané, ako bude vyzerať, aké bude mať povahové črty a my sme sa ho ,,vedome – nevedome“ zbavili. Mrzí, ma že som to nevedela skôr.
No a potom sa to postupne všetko začalo. Mávala som časté výčitky svedomia, pocity viny, zúfalstva a začala som viesť taký vlastný ,,súkromný“ boj o mňa samú. Sama sebe som sa hnusila, cítila som taká špinavá. Nedalo sa mi vôbec modliť, presnejšie hanbila som sa modliť. Postupne mi pripadali moje ,,rozhovory – dokonca prosby“ adresované Pánovi úplne drzé, potom všetko ako som sa ja správala k nemu.
Znovu som zašla na spoveď a spovedajúci kňaz mi poradil, aby som prosila Pannu Máriu, aby mňa aj môjho partnera prikryla pod svoj ochranný plášť. Aby som obetovala sväté prijímanie a prosila ju o pomoc. A až vtedy som zistila, že prijímanie je možné obetovať na nejaký úmysel, dovtedy som to nevedela. Napriek tomu som nedokázala len tak ľahko povedať svojmu partnerovi, nie a ukázať mu ako to má vyzerať vo vzťahu plnom lásky a to nielen tej našej pozemskej, ale aj tej božej lásky. Veľmi som sa bála odmietnutia svojím partnerom, bála som sa, že ho stratím, keď sa rozhodnem žiť v čistote.
Približne mesiac po spovedi som neočakávane odcestovala za oceán úplne sama, kde som pracovala päť mesiacov ako au-pair-ka. Bola to jedna z mojich najťažších, ale aj najcennejších skúseností, ktoré som zažila. Vtedy som silno pociťovala potrebu utiekať sa k Pánovi. Rodina u ktorej som žila, bývala blízko cintorína, kde som často chodievala na prechádzky s malým – spiacim bábätkom, pretože to bolo jediné miesto v okolí kde boli chodníky. Začala som sa stále častejšie modliť za dušičky v očistci, napĺňalo ma to pokojom. Na nedeľných bohoslužbách som však už neprijímala sväté prijímanie, stále som bola pošpinená hriechom nečistoty ešte z domova.
Po mojom návrate som znovu padla a potom som sa úplne záväzne rozhodla ukončiť život v hriechu, hriechu na ktorý som navádzala aj svojho partnera, ktorému ma Pán poslal do cesty, aby som mu ukázala, ako sa prežíva pravá – čistá láska s božou prítomnosťou a nie tá, ktorá nás oboch ťahala do pekla. Potom nasledovala jedna z mojich najúprimnejších spovedí, kedy zo mňa Pán sňal to ťažké bremeno, ktoré som si na seba sa naložila. Spovedajúci kňaz mi vtedy povedal, že Pán je prítomný pri mojej spovedi a že sa veľmi teší, bolo to krásne a dojemné. Cítila som, že Pán ma ľúbi a objíma ma, odpúšťa mi.
Čakala ma ťažká úloha, oznámiť toto rozhodnutie aj môjmu partnerovi. Vedela som, že mu ponúkam nepriamu možnosť opustiť ma. Buď ma bude chcieť aj ,,takúto novú“, alebo nie? Vravela som si, že aspoň uvidím, či ma skutočne miluje. Pomodlila som sa a povedala som mu úplne všetko, on cítil a vedel, že som už dlhšie nešťastná. Nebolo to pre neho veľké prekvapenie. On mi povedal, že ma bude aj ďalej ľúbiť.
Už tomu bude rok, odkedy sa začalo obdobie plné zmien, jeho dievča bolo nejaké inakšie. Začalo chodiť častejšie do kostola, modlilo sa viacej, dokonca aj v jeho prítomnosti, chodilo na modlitbové stretnutia, často hovorievala o Bohu, postilo sa. Bol to pre neho šok, kde je to dievča, ktoré… ktoré poznal predtým. Vyzerala som ako chodiaca horlivosť. Keď po tej dlhej dobe odmietania Pána som cítila veľký deficit a túžbu po ňom. Keď som sa s božou pomocou vymanila spod ťažkého hriechu, tak vtedy mohol Pán pokračovať a postupne ma meniť, dovtedy to nebolo možné, lebo ja som sa dobrovoľne odovzdávala Zlému.
Za ten rok sme spolu s mojim partnerom prežili veľa ťažkých chvíľ a rozhodnutí o tom kam bude náš vzťah smerovať a či ostaneme spolu, či ma dokáže prijať takú aká som a aj mňa začalo trápiť, že nie je veriaci. Či sa dokážeme zrieknuť rôznych závislostí. Pre môjho partnera bolo veľmi ťažké vzdať sa nielen mňa, ale aj svojej potreby seba uspokojovania. Je ťažké poukázať na niečo, čo propaguje dnešný svet, ako úplne prirodzenú vec za niečo, čo otvára dvere Zlému. Akému Zlému, o čom mu to hovorím, asi tak nejako som musela na začiatku pripadať môjmu partnerovi. Veľmi mi pomáhala modlitba ruženca, modlitba korunky božieho milosrdenstva, často som sa modlievala deviatnik, počas ktorého som dodržiavala prísny pôst a navštevovala som kostol. Čítala som rôzne knihy, časopisy – svedectvá, ktoré mi pomáhali pri mojom osobnom rozvíjaní. Spätne tento rok hodnotím ako veľmi cenné obdobie, počas ktorého nás Pán obdarúval milosťami jedna radosť.
Nedávno sme prijali sviatosť manželstva, bolo to nádherné. Teraz už viem, že ja som bola tá, ktorá mohla už pred siedmimi rokmi ukázať svojmu partnerovi pravú lásku. Je ťažké uveriť, že sa v 21. storočí našiel neveriaci chlapec, ktorý bol ochotný vzdať sa všetkého, čo dnes mnohí považujú za prirodzené a obetovať to pre svoju manželku. Veľmi si to Vážim a som nekonečne vďačná Bohu, že mi pripravil práve jeho za manžela. Môj manžel, zatiaľ neprijal žiadne iné sviatosti, okrem tej našej spoločnej manželskej. Veľa sa spolu rozprávame a Pán mi pomáha mu odpovedať na jeho zvedavé otázky. Ja sa veľmi teším, že sme sa spolu začali večer modlievať Otčenáš, Zdravas a Sláva, navzájom si dávame ,,krížik“ s požehnaním Pána Ježiša a Panny Márie. Pociťujem veľkú radosť, keď spolu chodievame na nedeľné sv. omše. To všetko považujem za ,,malé – veľké“ zázraky Nášho Pána. Ja viem, že mňa čaká ešte ťažká úloha vymodliť – vypostiť môjmu manželovi dar viery, no mám pri sebe Pána a ten mi pomôže, veď on ma ľúbi a chráni.
A aký je môj odkaz pre Vás mladých, no snáď len nebojte sa, Pán Vám pomôže, on sa o Vás postará, len mu to dovoľte. Ako vidíte pre nášho Pána naozaj nie je nič nemožné, dôverujte mu.

                                                                                              ,,nájdená ovečka“ autor

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *