Apoštol – masér

Pred niekoľkými rokmi som zahodila vieru. Bola už síce sloboda, no……V rodine som na jej vonkajšie prejavy ostala sama, muž a už dospelé deti mali iné záujmy a ja som bola v rodine brzdou. Tak som sa prispôsobila, chodili sme v nedeľu na chaty, výlety, s partiami a zistila som, že to ide i bez toho. Keď sme išli s mužom na spoveď na Vianoce a Veľkú noc, kňaz nás zrejme nepochváli, ale dostali sme zabrať. Muž to hodil cez plece, vraj k takému už nikdy . Mne bolo trochu ľúto, viac som si poplakala, ale o pár dní ľútosť prešla a boli sme v starých koľajach. Začala som sa i málo modliť, väčšinou lebo vtedy, keď som sa o niekoho alebo o  niečo bála….
Začiatkom zimy som utrpela zlomeniny prstov oboch rúk. Bolesti sa po sňatí sadry stupňovali, lekár odporúčal rehabilitáciu, lebo profesionálne používam denne 4-5 hodín počítač. Ale nedala som si napísať procedúry, v poliklinike sa nekonečne čaká a kategória žien pred dôchodkom má nárok iba na zabijácke termíny. Vzdala som to.
Potom ma stretli dve dámy, ktoré učím angličtinu. Presúvali si hodiny, lebo vraj chodia na masáže. K súkromníkovi. Že je výborný, čo sa týka šikovnosti a odbornosti a veľmi príjemný ako človek.
Keď na jar opäť zaklopali na dvere bolesti, vybrala som sa tam. Na moje veľké prekvapenie, bol to rovesník mojich dospelých detí. Chodievali spolu do školy i za športom. Poznám mu rodičov. Pustili sme sa do reči. O všeličom. Prišlo i na duchovné, trochu som si posťažovala. Ja lenivá, kňazi prísni, neľudskí, radšej na dvadsať krokov od nich. Za komunizmu nás chválili, že sme si dali decká na náboženstvo v škole, že sme statoční, ale teraz…čo oni vedia, čo sa cez týždeň naderieme a že nám i oddych treba a nie na bibmanie za svitu skákať do kostola. A tie spovede, to vypytúvanie….
Teta- vraví Ivan- ja poznám takého, čo sa s vami porozpráva.
No, tak vari s Tebou – usmiala som sa smutne.
Nie, fakt- poznáte moju mamu, to je tvrdá kosť a zájde tam. Ba už aj otec bol.
Chcelo to len trochu odriekania. 16 kilometrov. Vybrali sme sa. Mladý kňaz, hoci mal vo fare rušno, sa nedal vykoľajiť a prvý dojem z neho bol pokoj. Taký istý pokoj, ako z mladého maséra. Tak ako Ivan dával do pohybu stuhnuté, skľavené prsty, tak duchovný stuhnutú dušu. Nesmierne ľudský. Nekričal, hovoril pokojne, hoci hriechy nechválil. Ale neodbavil to ani otčenáškom a zdraváskom. Poradil.
Druhý raz som vzala aj muža. Frfľal, ale bol zvedavý na toho zázračníka, ktorý prerobil nervóznu klimakterickú ženskú na kúsok pokoja v dome….a druhé auto pred farou patrilo priateľom, ktorých hlava rodiny chodí tiež k Ivanovi na masáže. O mesiac pribudlo ďalšie známe auto. Tiež z Ivanovho hniezda.
Chcem poďakovať masérovi i kňazovi. Masérovi za to, že i v takom „veľmi svetskom“ povolaní dokáže získavať pre Pána Ježiša.

Dana z Popradu, jar 2010
Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *