Najkrajšie Vianoce

Paulína má už sedemdesiatpäť rokov, ale ešte stále je čulá, vrtká. Možno je to preto, že sa má stále o koho starať. Nielen o manžela, ktorý už nepočuje a je stále nervóznejší, ale aj o slobodného syna, ktorý ostal na invalidnom dôchodku. Kým bol mladší, nemal sa do ženenia, hoci sa nejedna za ním obzerala. Užíval si slobody a potom prišla choroba. Iba vďaka moderným lekárskym prístrojom je ešte nažive.
Obaja rodičia celý život chodili do kostola, ale deti už nie tak poctivo, hlavne, keď sa Peter dostal do strany. Pred sviatkami si však dal povedať a išiel na spoločnú spoveď. Stalo sa, že s otcom nemohli ísť v ohlásenú sobotu, keď spovedalo vo farnosti viac kňazov z okolia, tak išli v nedeľu. Starší pán farár, ktorý mal tiež už toho dosť tesne pred sviatkami a ktorý je tiež len človek, čo podlieha únave, si zahundral, kde boli včera. To sa Petra tak dotklo, že viac do kostola nešiel. Paulína to zazlievala, pravdaže, len pánu farárovi, nemal hundrať.
Do farnosti prišiel iný kňaz, mladší, potom ďalší, veľmi prístupný a otvorený mladý kňaz, ale Peter už mal dôvod ospravedlniť sa sám pred sebou i pred mamou. Do kostola nešiel ani po prevrate, kedy sa už nemal koho báť.
Paulína zbadala, že napomínanie a povzbudzovanie nepomôže, nuž sa len modlila. A ešte len potom, keď ťažko ochorel! Veď jeho život je na vlásku… Keď boli vo farnosti ľudové misie, nabrala odvahu a išla poprosiť pátra misionára, aby odslúžil za jej syna svätú omšu. Za jeho zdravie – nielen to fyzické, ale aj duchovné. Porozprávala pátrovi celý jeho príbeh a on prisľúbil aj modlitbu, aj sv. omšu.

Misie boli v novembri, čo nevidieť prišli Vianoce. Na predvianočnú spoveď sa vybral po dvanástich rokoch pauzy opäť aj Peter, ani ho nikto nemusel posielať. Celé vianočné obdobie chodil na sv. prijímanie. Pre Paulínu to boli najkrajšie Vianoce v jej dlhom živote. Ešte aj dnes, keď na to po piatich rokoch spomína,  má v očiach slzy vďačnosti.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *