Boh neopustí ani na psychiatrii

Dlho som váhala, ale nakoniec som sa rozhodla, že Vám napíšem svoje osobné svedectvo….

Môj „príbeh“ nie je z radu tých klasických. Dotýka sa témy, ktorá je aj v 21.storočí obchádzaná širokým oblúkom. Psychológ- psychiater- psychiatria. Práve preto som sa po dlhom váhaní rozhodla, že napíšem svoju skúsenosť s týmito nie práve najobľúbenejšími slovami. Som veľmi živá a temperamentná osoba, takže ľudia o mne vždy vedia :). Presne si pamätám ten zlom…Išla som raz vo februári na mládežku a úplne mi preplo. Nekomunikovala som a môj zvyčajný úsmev nahradili slzy. Nikto nechápal prečo, ale mysleli si, že je to len jeden z mojich „puberťáckych výkyvov hormónov“ … Žiaľ, nebol, ale na to prišla väčšina až po 3 roku, keď ma hneď prvá návšteva psychiatričky nasmerovala rovno na psychiatrické oddelenie. Že som pre seba nebezpečná, musím byť pod dozorom…A volala sanitku. Bol to šok, čakala som, že mi nasadí lieky a bude všetko ok. No človek mieni, Pán Boh mení. Dovtedy sa so mnou trápili (a to doslova) dve úžasne osôbky. Keby ich niet, tak tu už nie som. Dostávali ma z toho a viem, že ich to stálo nespočetne veľa síl a budem im za to do konca života vďačná. Prvé dni v nemocnici som bola na diazepame a značne mimo… Potom som sa ukľudnila a bolo treba prísť na to, čo sa to so mnou deje a prečo. Nespočetné rozhovory, hádam so všetkými lekármi na oddelení. Ten zlomový okamih, nebol len tak z ničoho nič. Bolo to ako keď na konár padá sneh a stačí potom už len jediná vločka a konár sa zlomí. Presne tak to bolo so mnou. Odmietnutie u príbuzných, uprednostňovanie mladšej sestry, kladenie príliš vysokých nárokov, neúcta k sebe samej, náročnosť školy, urobili svoje.
Pobyt v nemocnici teda nebola prechádzka ružovou záhradou. Väčšina ľudí má zafixované, že keď je niekto na psychiatrii tak je blázon. Každému kto je toho názoru by som priala, aby tam zažil aspoň pár dní. Cítiť tam na každom rohu strach a zúfalstvo ľudí, ktorí za to nemôžu, pretože im k tomu buď dopomohlo okolie v ktorom žili, alebo to dostali do genetickej výbavy. Po pár dňoch som bola na oddelení najznámejšou, najukecanejšou a najživšou pacientkou. Robila som si srandu zo sestričiek a bavila všetkých okolo.
Na jeden zážitok asi nikdy nezabudnem. Ležal tam tiež jeden chalan, ktorý mal schizofréniu. Raz v noci asi okolo tretej prišiel za mnou a zobudil ma zo slovami: „Zuzka, ty si veriaca?“ Ešte v polospánku som mu odpovedala, že áno. Nato mi povedal, že diabol chce aby mu upísal svoju dušu a on nevie čo má robiť. To ma teda dostatočne prebralo. Najprv som sa zľakla, ale potom som mu povedal, nech ide naspäť do svojej izby, že ja sa za neho pomodlím. Pri raňajkách sme sa stretli s tým, že mi povedal, že hneď zaspal. A ja tiež. Bola som v nemocnici 2 týždne. Na nové lieky som reagovala dosť zle, proste musela som vyskúšať nežiaduce účinky ;). Prvú noc som tam odpadla, asi kvôli tomu, že to prostredie nebolo zrovna pokojné. Posledné dni môjho pobytu mi zas všetko padalo z rúk. Trošku som narobila starosti upratovačkám :). Prepustili ma z nemocnice z diagnózou mánio-depresívna porucha. Sú to obrovské výkyvy nálad. Buď som v eufórii, alebo v depresii. A u mňa sú tieto výkyvy dosť značné a často sa „prepínajú“ aj behom pár minút. Na domáce prostredie som reagovala neočakávane veľmi zle. Trvalo pár dní, kým som bola schopná samostatne fungovať. Ale závraty mávam doteraz. Po vyše mesiaci som sa rozhodla, že to skúsim v škole. Avšak chodila som len každý druhý deň, len na pár hodín. Ale bolo to veľmi náročné a nakoniec sme sa rozhodli, že budem musieť zmeniť školu, chodila som totiž to na gymnázium a bolo to veľmi ťažké. Tak sme nakoniec vybrali konzervatórium, ktoré je pre mňa teraz veľkou „terapiou“. Myslela som si, že pobyt na psychiatrii bude pre mňa tým najväčším krížom. Mýlila som sa. Tým to vlastne len začalo. Škola bola úplne iná, na akú som chodila predtým a veľa krát som v modlitbe kričala na Boha, že prečo mi to robí, či ho to baví pozerať sa ako ma to ničí. Lenže on si ma takýmito krížikmi len vychovával a posúval bližšie k sebe. Ale na to som prišla až omnoho neskôr. Dáko som stále bojovala a bojovala s chorobou, s tabletkami, ktoré som musela užívať, ale nechcela som. Nedokázala som to prijať. Rodičia mi stále pripomínali, že už musím prestať brať lieky a dať sa do normálu a to mi tiež nepomáhalo…
Zlom nastal až po skoro roku, odkedy som bola v nemocnici. Jedna kamarátka pojedla lieky… Okamžite sa dostala na psychiatriu. A to bolo pre mňa ako facka. Povedala som si, že ma bude potrebovať keď sa vráti, ale rozhodne nebude potrebovať vedľa seba ďalšiu trosku. A začala som na sebe makať. Išla som k inej lekárke, tá mi zmenila lieky, má úplne iný prístup. Začala som chodiť na psychoterapie, ktoré mi tiež veľmi pomáhajú a nezabudla som ani na duchovnú stránku, tak u nás vo farnosti je jeden super kňaz, ktorý si teda fakt vie dať so mnou rady a som mu za to neuveriteľne vďačná. A obrovskou oporou je pre mňa jedna úžasná rodinka, ktorá je pre mňa druhým domovom a som im neskutočne zaviazaná a mám ich veľmi rada. Avšak cesta uzdravenia musela začať prijatím choroby a uvedomením si svojho stavu. Až keď som ju dokázala prijať (a trvalo mi to teda skoro rok), až potom som „nastúpila“ na cestu uzdravenia. Verím, že raz sa uzdravia vzťahy aj v mojej rodine, a že bude všetko v poriadku. Keď sa pozerám spätne zisťujem, že Boh si ma k sebe neskutočne úžasne viedol. On je fakt prípad :). Každou ťažkosťou sme si boli bližší a život bez Neho si už vôbec neviem predstaviť. Krásne to vyjadrila sestra Faustína slovami: „Začínam deň bojom a končím ho bojom. Ledva si poradím s jednou ťažkosťou, už na jej miesto prichádza iná. Ale netrápim sa preto.
Vrhám sa do náručia Nebeského Otca a verím, že nezahyniem.“ Nebojme sa rozprávať aj o téme psychiatria, pretože je to úplne rovnaké oddelenie, choroba ako každá iná. To len dnešná spoločnosť z nej urobila niečo úplne iné. Nie som ešte úplne zdravá, teraz po roku som na vyšších dávkach liekov, ako som bola, keď som bola v nemocnici. Dokázala som to však prijať. A viem, že Boh ma uzdraví a keďže som netrpezlivý človek, tak sa to celé vyvíja pomaličky aby som sa naučila trpezlivosti. A aj vďaka tomu sa dokážem tešiť z každej maličkosti. Chce odo mňa len, aby som sa mu úplne odovzdala.
Keď sa úplne odovzdám do Jeho rúk, tak je to síce často veľmi ťažké a bolestivé, ale zároveň  tak nádherné a krásne, že to ani neviem opísať. 🙂
Veď Boh mi nikdy nepovedal, že cesta s Ním, pre ktorú som sa rozhodla, bude ľahká.
Na záver ešte jedna moja pieseň s názvom PRIJATIE:

Ty si ma ľúbil vždy tak vrúcne, ja som Ťa odmietla.
Ja som sa len na svoje sily, vždy rada spoľahla.
Prosím ťa rýchlo príď, zas mám strach,
neviem kam kráčať mám.
Zblúdila som ja viem, že chcem ťa zas nájsť.

Prišiel si ako jemný vánok, ako najľahší vták.
Bolo to už tak veľmi dávno, bolo to dávno v nás.
Neviem či silu mám, chcem vstať zas,
bolesť je silnejšia.
Ukrývam sa len späť do svojho zákutia.

Objal si ma jak lúče slnka, začínam sama stáť.
Bolesť Ti dávam do rúk,
ty vieš ako uzdraviť srdce máš.
Už si späť viem, Ty ma ľúbiš vždy, stále
smrť je už bezmocná.
Schúlim sa ešte viac do Tvojho náručia.
Očarujúca

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *