Dôvera je základom šťastného manželstva

František a Františka. Ale nielen v mene bola zhoda. Boli obaja statoční a dôverovali si. František bol mierumilovný, pokojný a rozvážny. Jeho usilovná manželka pre prácu nikdy nemala čas na klebety. Boh im daroval štyri deti a oni sa snažili vychovať ich, ako najlepšie vedeli a mohli. Museli sa namáhať a tvrdo pracovať, aby si mohli postaviť bývanie. Nemali nič nadbytočné, ale všade poriadok. A to najcennejšie – pokoj v rodine.
V živote to však už tak býva, že sa zrazu pred nami vynoria problémy, ktoré sme vôbec nečakali. Keď sme ich nečakali, nie sme ani na ne pripravení, nevieme, čo robiť.
Františka pracovala v stavebnej skupine na roľníckom družstve. Pracovali v nej muži i ženy. Bola to ťažká práca pre ženy, ale ona  bola ešte mladá a práce sa nebála. Robil tam aj Ďuro, slobodný špásovný mládenčisko, ktorý veľmi rád rozprával. Ešte toho v živote veľa neskúsil a možno ani nemal zlý úmysel, len si tak nemiestne zažartoval. Susedke, manželke vedúceho stavebnej skupiny, povedal: „Keby ste vy vedeli, s akými mladými tam ten váš muž robí…“ Susedka, ktorá bola žiarlivá, urobila výstup mužovi a ani sa nesnažila dvere zavrieť. Ihneď to vedela celá dedina – Františka a vedúci spolu „držia“! Z jedného nepodareného žartu sa stalo osočovanie.
„Prečo je to tak, že ľudia tak rýchlo uveria zlu? Veď ma poznajú, a predsa vidím tie pohľady, cítim, čo si myslia, šuškajú…“ – s plačom sa žalovala manželovi. „Pôjdem na národný výbor, nech s tým čosi spravia, veď to nemôžu nevinného človeka takto očierniť..!“- hovorila rozhorčená spravodlivým hnevom. – „Nechaj, veď dôležité je to, čo si ja myslím, a ja ti dôverujem. Ale aby si bola spokojná, pôjdem za tvojím vedúcim a porozprávam sa s ním.“ – upokojoval svoju manželku František.

Čo sľúbil, to aj splnil. Ako si poriešili veci doma u vedúceho, to sa Františka nedozvedela. Ale že všetko sa na dobré obrátilo, prezradil jej nemý stisk ruky vedúceho ženy, keď opäť sedeli vedľa seba v kostolnej lavici. Dlho jej stískala ruku vo svojej dlani, akoby chcela povedať: „Odpusť, nechcela som ti ublížiť, mrzí ma to.“ Nebolo treba slov. Pokoj zavládol opäť v duši i v rodine.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *