Dokázala si to, Erika!
Je tomu už asi tridsať rokov, čo sme sa spoznali. Bývali sme na tom istom sídlisku a narodili sme sa v tom istom roku. Bolo to v časoch totality a zbližovalo nás predovšetkým to, že sme sa vídali v kostole. Spoznali sme sa viaceré mladé veriace rodiny, niektorí ešte len novomanželia. Mali sme spoločné problémy, pribúdali nám deti v približne rovnakom veku a chceli sme ich dobre vychovať. Zhodli sme sa v tom, že našou úlohou je priviesť ich k Bohu. Mali sme pri stretnutiach cestou z kostola alebo na prechádzkach s deťmi stále o čom hovoriť. Keď o tom teraz po odstupe rokov rozmýšľam – bolo to zvláštne a krásne zároveň, aké sme boli k sebe úprimné, hoci sme o sebe toho málo vedeli. Vedela som, že Erika pochádza z Bratislavy, že vyštudovala ekonómiu a prišli na Horniaky, lebo jej manžel pochádza odtiaľto. To bolo všetko. Stačilo nám vedomie, že patríme do Božej rodiny.
Okrem kontaktov vonku sme sa aj niekoľko krát navštívili, ale po presťahovaní ich rodiny na iné sídlisko do väčšieho bytu, vídali sme sa už len v kostole a len dva či trikrát sme sa stretli v meste. Detí nám stále pribúdalo, telefóny neboli… Po desiatich rokoch sme sa aj my odsťahovali zo sídliska na dedinu a už sme sa viac nevideli. O tom, ako žijú, ako sa majú, som sa občas náhodne dozvedela od spoločných známych. Jedna vec sa mi však trvale zafixovala v pamäti. Kedykoľvek som si spomenula na Eriku alebo ju spomenul niekto iný, vždy som si spomenula aj na jej veľkodušnosť a na jej neochvejnú dôveru v Pána. Ako mladé manželky mali sme možnosť odborných prednášok od veriaceho lekára – kňaza o plánovanom rodičovstve. Erika pri jednom rozhovore na túto tému povedala, že ona si myslí, že toto treba celkom nechať na Pána Boha, veď On je Darca života, že by sme mu mali celkom dôverovať. Užasla som nad jej vierou a dôverou a nad bázňou pred Pánom, ktorú som z týchto jej slov vycítila. Bola pripravená prijať Božiu vôľu bez výhrad. „Hľa, služobnica…urob, ako Ty chceš, Pane!“
Keď som sa dozvedela, že má sklerózu multiplex, nevedela som si to vo svojom vnútri usporiadať. Prečo práve ona, matka šiestich detí, ktorá sa ich snažila dobre vychovať… Nechápala som to a ak som sa o to snažila, moje úvahy sa motali v oblasti hľadania možnej chyby. Mohol by to Pán Boh dopustiť, veď deti by ju ešte tak potrebovali?!
Nemyslela som, že jej choroba bude mať taký rýchly spád. Oznámenie o jej pohrebe bolo pre mňa veľkým prekvapením a aj výčitkou, že som si nenašla čas v chorobe ju navštíviť.
Pohreb mi dal odpoveď na moje otázky. Atmosféra v kostole bola sviatočná a slávnostná. Ovzdušie bolo naplnené vďakou a chválou Pánovi. Rodina, priatelia a známi, ktorí sa tu zhromaždili boli plní viery k Bohu a úcty k tej, ktorú si povolal do večnosti.
Pán farár poďakoval jej manželovi a deťom, že sa o ňu s láskou starali a priblížil prítomným jej posledné chvíle. Na sviatok Nepoškvrneného Počatia slúžil pri Erikinom lôžku svätú omšu. Dva a pol roka už nechodila. Nemohla rozprávať, ale v jej očiach bolo vidno, že je veľmi šťastná. Pána Ježiša mohla prijať len pod spôsobom Krvi. Na druhý deň odovzdala svoju dušu Bohu. Skončil jej dlhý advent a teraz už bude sláviť večné Vianoce…
Mládežnícky spevácky zbor spieval o tom, že cesta do raja vedie len cez kríž… Áno, to je skutočný život. Realita, ktorá každého čaká, ale ktorú si v každodennom zhone dostatočne neuvedomujeme. Erika to pochopila a svojím životom a utrpením jasne a presvedčivo ukázala. Aj keď svoje deti opustila podľa ľudského ponímania predčasne, tú najdôležitejšiu úlohu kresťanskej matky splnila. Ukázala im cestu k Bohu.
Vtedy som dostala odpoveď na moje „prečo?“. Pochopila som, prečo si Pán Boh vybral Eriku na takúto úlohu. Pre jej otvorenosť prijať Božiu vôľu, s akou vstupovala do manželstva a s akou prijímala deti. Pre jej veľkodušnosť a ochotu všetko prijať, čo chce Pán. Ešte mladá ochorela, ešte mladá odišla od svojich detí, ale svoju úlohu si splnila. Ak je úlohou rodičov a zvlášť matky ukázať svojim deťom cestu k Bohu, tak ona si ju splnila na výbornú. Myslím, že ten čas, ktorý strávili pri svojej mame, im trvalo ostane v pamäti.
Mali sme s Erikou veľa spoločného. Jej pohreb bol pre mňa povzbudením a v mnohých ohľadoch spytovaním svedomia. Ako ja prijímam ťažkosti a kríže, problémy každodenného života, ktoré sú v porovnaní s jej utrpením iba malichernosťami?
