Dvaja Eskimáci

Dvaja Eskimáci skoro ráno vstanú a vyrazia skrz zamrznutú pláň na lov mrožov.
Idú dve hodiny, prídu k zamrznutému moru, vysekajú do ľadu veľkú prierubu,
nachystajú návnadu a s pripravenými harpúnami čakajú. O hodinu mrož vykukne, oni ho zabijú a vytiahnú z vody.
Chytia ho za chvost a ťahajú naspäť domov. Ide to ťažko, pretože je to proti srsti a mrož im naviac svojimi klami drhne o ľad.
Keď takto idú tri hodiny a sú iba v polovici, stretnú misionára, ktorý je v Grónsku na misijných cestách.
Ten ich chvíľu pozoruje a potom povie: „Bratia, prečo radšej nevezmete toho mroža za kly a neťaháte ho za ne? Veď by sa vám to ťahalo lepšie!“
Potom pokračuje v chôdzi ďalej. Eskimáci na seba pozrú, pokrčia ramenami a skúsia to.
A  skutočne, mrož sa im ťahá fantasticky ľahko.
Po hodine jeden z nich prehovorí:  „Ty, to je fakt divné. Beloch. Cudzinec. Iba pár mesiacov čo tu je. A tak skvele nám poradil – ten mrož sa nám fakt ťahá lepšie.“
Ten druhý zavrtí hlavou a hovorí: „No, ja neviem, či nám poradil až tak dobre. Pozri, sme zase späť pri vysekanej diere…“