Sedem sŕdc kňaza

Boh volá mužov, z ktorých chce mať kňazov. Vyberá ich zo svojho ľudu, aby ich zasvätil, aby ich urobil svojimi. Od tohto okamihu kňazi už nepatria sebe, ale Bohu. Preto sa srdce kňaza v priebehu kňazstva mení na srdce Ježiša a postupne sa učí byť pokorným a trpezlivým. Týmto spôsobom môžeme rozpoznať sedem sŕdc jedného kňaza, ktoré zostáva jedným jediným, no vnímaným z rôznych perspektív jeho zasväteného života.

Kňaz sa neožení, ale je otcom; nežije so ženou, ale je manželom, nemá niekoľkých súrodencov, ani nie je jediným dieťaťom, ale celé ľudstvo je ako jeho rodina. Kňaz nie je priateľom niekoľkým, ale mnohým. Nechodí a nepracuje na poliach, ale je to pravý pastier. Stručne povedané, srdcom kňaza sa stáva Kristus.

 

Srdcom kňaza je…

1. Srdce otca

Námietky bokom, kňaz je nezosobášený, ale nebráni mu to, aby bol povolaním pravým otcom. Plodnosť, ktorú Boh udeľuje kňazom je iná, je to vnútorná plodnosť, v ktorej klíči osivo evanjelia a dáva mu ďalej rásť. Kňaz je ten, ktorý plodí duše pre večný život. Je to otec, ktorý učí, vychováva, hrá sa a baví deti, ale aj napravuje chyby v ich životoch. Je duchovným otcom, ktorý počúva problémy svojich detí, radí im a pomáha im prekonávať ťažké momenty života. Kňaz je otec, ktorý sa zapája do života svojich detí, ale zároveň im umožňuje byť nezávislými. Je to otec, ktorý je prítomný v dôležitých udalostiach života, ako sú sviatosti, ale tiež sa zúčastňuje každodenných momentov, ako je napr. dobrý futbalový zápas. Kňaz je svojím povolaním otcom, nie je to náhoda, že ho týmto pomenovaním aj oslovujeme.

„Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? Alebo ak pýta vajce, podá mu škorpióna? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ Lukáš 11, 11-13

 

2. Srdce syna

Táto dimenzia srdca kňaza je veľmi dôležitá pre jeho pastoračnú službu. Skutočná skúsenosť Boha Otca bude pre kňaza nevyhnutná, aby mu pomohla rozpoznať sa v úlohe pastiera svojho stáda – bratov a sestier v Kristovi. Aby bol kňaz otcom, musí byť najskôr synom; syn, ktorý sa dopúšťa chýb a žiada o odpustenie; syn, ktorý verí a miluje svojho otca; syn, ktorý pokorne akceptuje, že bude usmernený; syn, ktorý odpovedá s úctou a láskou. Byť synom Božím nie je tak jednoduché, ako to niektorí hovoria. Byť synom prináša určité práva no i povinnosti. Byť synom alebo dcérou je naše prvé povolanie (volanie) od okamihu, keď sme sa narodili. Sme súčasťou Mystického tela Kristovho, preto sme deťmi Boha. Deje sa to skrze Krista, že môžeme byť nazývaní Božími deťmi, prostredníctvom nášho krstu, ktorý nám do našej duše vtláča nezmazateľnú pečať. Kňaz koná vždy podľa Boha, „Lebo od neho, skrze neho a pre neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“ Rimanom 11, 36

„Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho. Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je.“ 1. Jánov 3, 1-2

 

3. Srdce brata

Ó, ako ťažké je to byť bratom! A to znamená, že ako povedal svätý František z Assisi, „človek si vyberá svojich priateľov, ale rodinu musí prijať.“ Súrodenci musia byť prijatí s láskou a takí, akí sú. Vždy sa snažíme nájsť to najlepšie v nich, radíme im a pomáhame im a zároveň ich nechávame robiť to isté. Je to vzájomný vzťah lásky, ktorý si človek nevyberá, ale skôr ho prijíma. Kňaz je povolaný byť bratom pre všetkých, bez akýchkoľvek preferencií. Každý je pre neho dôležitý. Bez ohľadu na to, kto sú alebo čo robia, môžu si byť istí, že v kňazovi majú brata, ktorému môžu dôverovať. No treba dať pozor, ani ich brat kňaz nie je oslobodený od nedostatkov a chýb. Práve naopak kňaz pracuje tvrdo každý deň, aby sa zlepšil a prekonal svoje ego. Je to krásne a božie vidieť, že tí, ktorí sú kňazmi, aj tí, ktorí nie sú, musia bojovať každý deň o svätosť. Spoločne bojujeme v tejto bitke a podporujeme sa navzájom ako skutoční bratia.

„On však odvetil tomu, čo mu to vravel: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: „Hľa, moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach je môj brat i sestra i matka.“ Matúš 12, 48-50

 

4. Srdce manžela

V rímskokatolíckej cirkvi sa kňazi neženia a  nie je to z dôvodu diskriminácie. Naopak, Cirkev, ako matka a učiteľka, stáročiami s rozvahou vnímala, že kňazi zostávajú v celibáte v prospech svojho poslania. A ide o to, že láska kňaza sa vylieva na celú cirkevnú rodinu. Slobodne berie tento záväzok na seba a vždy z lásky. Ako môžeme čítať v evanjeliu podľa Matúša, „On im povedal: „Nie všetci pochopia toto slovo, iba tí, ktorým je to dané.“ Matúš 19, 11

Od samého začiatku Cirkvi sa Kristus nazýva „Ženíchom Cirkvi“ a kňaz sa tiež stáva „ženíchom“, keďže koná v mene Boha, ktorému sa zaväzuje byť verný a vychovávať svoje deti vo viere. Toto je veľmi dôležitý rozmer v živote kňaza. Ako manžel má kňaz zodpovednosť a práva. Takto žije ako súčasť veľkej rodiny, stará sa o ňu s láskou a chráni ju vlastným životom, ak je to potrebné.

Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ Efezanom 5, 25-27

 

5. Srdce priateľa

Povedal by som, že kňaz je jedným z najlepších priateľov, akých kedy môžem mať. Viem, že mu môžeme dôverovať, že bude vždy tam, kde ho budeme potrebovať, že sa postará, pretože chce pre nás všetkých to najlepšie. Predovšetkým je kňaz povolaný byť Ježišovým priateľom, aby sa potom mohol stať priateľom ostatných. Prostredníctvom tohto osobitného vzťahu je kňaz povolaný byť priateľom druhým, pretože sa od Krista naučil, čo je skutočné priateľstvo. Áno, aj kňaz sa k Ježišovi obracia s otázkami, ktorým nerozumie a ktoré sú ťažké. Najlepšie riešenie však vždy prichádza, keď sa zosúladia, tak funguje priateľstvo. Zamyslite sa nad svojimi priateľmi. Kto s nimi nemal problémy a výmeny názorov? Všetci sme mali rôzne boje s našimi priateľmi! To je normálne, pretože priateľstvo nezávisí od problémov, ktoré máme, ale naopak je založené na nezištnej láske, ako tieto problémy dokážeme vyriešiť.

„Verný priateľ je ako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad. Verného priateľa nemožno kúpiť a hodnota jeho vernosti sa nedá vyvážiť zlatom a striebrom. Verný priateľ je akoby liek nesmrteľného života a tí, ktorí sa boja Pána, nájdu ho.“ Sirachovcova 6, 14-16

 

6. Srdce pastiera

Obraz pastiera so stádom oviec sa priamo vzťahuje na Krista dobrého pastiera. Kňaz sa stane pastierom Božieho ľudu prostredníctvom svojej kňazskej vysviacky, pretože pôsobí ako Kristus. Je to nástroj, prostredníctvom ktorého Boh chce konať v živote človeka. Je to niečo skutočne dôležité, niekedy ťažké pre niektorých pochopiť, ale je to skvelý dar od Boha pre mužov v jeho Cirkvi. Kňaz hľadá stratené ovce a prináša ich späť do stáda. Rovnako ako Kristus ich miluje, prináša ich späť, objíma ich nesmierne, keď ich nájde. Pastier musí byť autentický, to znamená, že musí nechať ovce pásť v pokoji. Dozerá na ne, ale tiež im dáva priestor. Ovce poznajú  hlas svojho pastiera, nechodia za iným. Pred niekoľkými rokmi pápež František povedal, že kňazi musia mať „vôňu oviec“, musia sa zapojiť do ich  životov, byť s nimi a byť účastnými v prípade potreby. Nie je to ľahká misia, ale v dôvere Božej milosti vieme, že je to konané s láskou a radosťou.

„Ale ja pozbieram zvyšky svojich oviec zo všetkých krajín, do ktorých som ich roztratil, a privediem ich späť na ich nivy; budú plodné a rozmnožia sa. A vzbudím im pastierov, ktorí ich budú pásť; viac sa teda nebudú báť ani strachovať a nebude z nich chýbať – hovorí Pán.“ Jeremiáš 23, 3-4

 

7. Srdce Krista

Kňazské srdce je srdce, ktoré sa identifikuje s Kristovým srdcom, s jeho utrpeniami, bolesťami, radosťami, pocitmi. Všetci poznáme  krátku modlitbu, ktorú sa my veriaci modlíme: „Ježišu tichý a pokorný srdcom, sprav moje srdce podľa tvojho srdca!“ Tieto slová sú zamerané na všetkých, ktorí sú zasvätení Bohu, ale najmä na tých, ktorých si Pán zvolil pre kňazstvo.

Svätá Faustina Kowalská napísala vo svojom denníku: „Ježišu, učiň moje srdce podobné tvojmu alebo ho radšej premeň na svoje, aby som dokázala vycítiť potreby iných sŕdc, zvlášť trpiacich a smutných. Nech si lúče milosrdenstva odpočinú v mojom srdci. „(Denníček, 514).

Toto je Božie povolanie pre nás, povolanie, ktoré si vyžaduje veľké sebazaprenie, lásku a odovzdanie sa. Toto povolanie nedovoľuje priemernosť. Žiada od nás, aby sme odovzdali všetko pre Božie kráľovstvo. „Veď ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ Galaťanom 2, 19-20

„Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ Matúš 11, 29-30

Kňazské srdce sa snaží byť čo najbližšie k srdcu Krista, preto sa postupne pretvára na Krista samotného, a to aj po vstupe do seminára. Kňazské srdce je srdcom otvoreným každému, plné lásky, ktorú rozdáva. Srdce, ktoré horí láskou ku Kristovi. Srdce, ktoré býva tiež zranené, ktoré odpúšťa a uzdravuje. Srdce milované Bohom. Stručne povedané, je to ako srdce Krista na zemi. Nechajte svätú Teréziu z Lisieux vysvetliť nám tento skvelý dar jej jednoduchými a hlbokými slovami:

„Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, ale aj to, že v tomto tele nechýba nevyhnutne potrebný a veľmi vznešený úd. Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac nezvestovali evanjelium a mučeníci by už neprelievali krv. Zbadala som a spoznala, že láska v sebe zahrňuje všetky povolania, že láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta, jedným slovom, že láska je večná. Vtedy som opojená najväčšou radosťou vykríkla: Ježišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie: mojím povolaním je láska. Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože. V srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem láskou, a tak budem všetkým a moja túžba sa splní.“ (Saint Therese of Lisieux, Dejiny duše)

Zdroj: catholic-link.org, Obrázok: Modlitba.sk

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *