„Či som premýšľal o odchode z kňazstva? Áno!“ ale..

Či som počas rokov môjho kňazstva premýšľal o odchode? Áno, ale nebol som povolaný na to, aby som sa sťažoval a ani to nebudem robiť. Naopak: Som hrdý, že môžem byť kňazom. Som kňaz a som na to hrdý. Hoci moje kňazstvo nie je ľahké.

S ľuďmi a pre ľudí

Som kňazom sedem rokov. Takmer úplne od samého začiatku nie je moje kňazstvo ľahké. Najskôr som začal bojovať s depresiou a rôznymi krízami . Počas týchto rokov som premýšľal o odchode? Áno. Môžem povedať, že celú tú dobu som bol viac alebo menej poznačený bojom byť a zostať kňazom. Tento test mojej viery som nezačal príliš šťastne, ale verte mi, že sa nebudem sťažovať. Naopak: Som hrdý, že môžem byť kňazom.

Hovorím o svojom boji, pretože ma to vedie a vychováva k trpezlivosti, že v kňazstve objavujem niečo, čo ma núti, aby som sa nikdy nevzdal. Moja hrdosť v povolaní kňaza v ktorú hlboko verím a ktorú mi Boh dal, nie je o tom, že sa cítim byť lepší alebo dôležitejší ako ostatní .

Stále ma sprevádza slabosť, že mnohé veci robím najskôr zo svojej ľudskej hlavy, ale snažím sa žiť svoje kňazstvo v duchu listu Hebrejom: „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti.“ Hebrejom 5,1-2

Neveril som vo svoje mimoriadne povolanie, ale existujú však momenty, keď som zažil, že Boh mi dal niečo zvláštne, čo ma robí hrdým na to, že som kňazom.

Spoveď dvíha náš život z ruín

Mám rád spoveď. Stáva sa, že niekto kto odo mňa odchádza ako od spovedníka, poďakuje za to, čo odo mňa počul. Nehovorím pri spovedi o nijakých svojich múdrostiach, hovorím ľuďom, že Boh je nesmierne milujúci a Jeho milosrdenstvo je väčšie ako ich hriechy, ktoré ich nerobia horšími v Jeho očiach, práve naopak, že sú drahí Jeho očiam a preto vždy nesmierne túži, aby ich v tejto sviatosti mohol znovu nájsť vo svojom Božskom srdci.

Hovorím to, čo hovorí evanjelium. Raz ku mne prišiel človek, ktorý sa spovedal po veľmi dlhej dobe a prišiel s ťažkou históriou svojho života, veľmi zranený a potom keď odo mňa odchádzal, povzdychol si s plačom: „Potreboval som toto tak veľmi počuť, Otče.“ Videl som mnohokrát, ako Božia milosť, ktorá prechádza cezo mňa v tejto sviatosti pozdvihne život ľudí z ruín, vyleje nádej, zotrie slzy, pomáha vidieť sa inými očami. Sú to krásne, prekrásne chvíle. V takomto momente som hrdý na to, že som kňazom.

Homílie môžu zmeniť ľudské príbehy

Milujem kázať v homílii a zdieľať sa s evanjeliom. Niekedy sa stane, že niekto príde a poďakuje mi. Nejde o to, či budem hovoriť pekne, pôsobivo alebo obyčajne.

Spomínam si, že raz som hovoril v homílii o dare Vianoc. Potom som stretol ženu, ktorá mi povedala, že v ten deň jej syn prišiel do nášho kostola zmorený, lebo jeho manželstvo bolo vo vážnej kríze a boli s manželkou pred rozvodom. Keď sa jej syn vrátil domov po svätej omši, zrazu zavolal svojej žene. Strávili druhý deň Vianoc spolu. A táto matka svedčila, že jej syn bol zasiahnutý tým, čo počul počas homílie, a bolo to dosť na to, aby sa zmieril so svojou ženou.

Rovnako ako v spovednici, tak počas homílie nepredávam svoju múdrosť, sústredím sa na Božie Slovo a pokúsim sa zdieľať, ako to vnímam. Ukazuje sa, že toto „bláznovstvo kríža, kázania“, ako hovorí Svätý Pavol sa naozaj môže stať bodom obratu a zmeniť ľudské príbehy. V takých chvíľach som hrdý, že môžem byť kňazom.

Byť s ľuďmi v kľúčových okamihoch

Kedysi som na dva týždne zastupoval kaplána v jednej z nemocníc. Vtedy ku mne prišla pacientka, ktorá zomierala na rakovinu. Trvalo to niekoľko dní. Bola si vedomá, čo sa deje. Jej rodina ju sprevádzala. Prišiel som každý deň s prijímaním, modlili sme sa, hovorili sme.

Myslím, že deň pred jej smrťou ma jej manžel požiadal o spoveď po dlhej dobe. Ukázalo sa, že nielen on, ale aj ich deti . Je pre mňa ťažké popísať túto skúsenosť, ale v tomto umieraní tejto ženy a matky detí sa zrodil zároveň nový život pre jej manžela a deti, zrno duchovnej premeny rodiny. V tejto chvíli som ich mohol sprevádzať. Tam v nemocnici, som cítil Boží zásah, došlo tam k niečomu veľkému. V takých chvíľach som hrdý na to, že som kňazom.

V jedny Vianoce, keď som sedel s mojou rodinou pri stole mi zazvonil telefón. Volal smutný chlapec. Jeho otec v tom čase zomieral. Nechcel kňaza, nechcel sviatosti. Chlapec si však na mňa spomenul, dostal moje číslo a zavolal, či by som mohol prísť do nemocnice a pokúsiť sa pomôcť.

Nastúpili sme do auta a chlapec mi povedal: Otče, ak Vás môj otec vyhodí von? Odpovedal som: Budem vyhodený, nič horšie nehrozí. Čo Boh dá, to bude. Prišli sme na miesto. Kým som šoféroval, premýšľal som, ako budem hovoriť, aby som ho oslovil, ako sa vlastne budem správať. Priamo na mieste som však nepovedal nič brilantné, Boh konal sám. Muž akonáhle ma uvidel sa vyspovedal, prijal sväté prijímanie a pomazanie chorých. O pár dní neskôr zomrel, zmieril sa s Bohom a so sebou samým.

Videl som, aké dôležité bolo aj pre rodinu, aby mohol zomrieť s mierom v jeho srdci. Niekedy mi Boh dáva a ukazuje život v takomto rozhodujúcom momente, aby mne samému pomohol. Potom som hrdý, že môžem byť kňazom.

Pri pohľade na svoje kňazstvo, ktoré je poznačené slabosťami a krízami, som naozaj hlboko presvedčený, že nikde inde by nebol môj život naplnený. Zdieľam s Vami iba malú časť svojho života, o ktorej sa domnievam, že vďaka nej je môj život naozaj zmysluplný a plodný. Potom cítim hrdosť v tom, čo mi Boh dal a dáva v kňazstve.

Zdroj: Kňaz Łukasz Kachnowicz, Aleteia.pl, Obrázok: @kachnoinstagram 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *