Katechézy Panny Márie – Príbeh obrátenia väzňa Clauda Newmana
Boh prejavuje všetkým ľuďom priazeň a milosť. Či už je to navonok viditeľné, alebo to zostáva skryté, robí tak vždy skrze Pannu Máriu, sprostredkovateľku všetkých milostí.
Udalosť, ku ktorej došlo v roku 1944 v americkom štáte Mississippi, veľmi jasne ukazuje materské milosti skrze Pannu Máriu. P.Robert O’Leary SVD (1911-1984), misionár verbistov v štáte Mississippi, bol osobným účastníkom týchto udalostí a vydal o nich vlastné svedectvo. Zanechal ďalším generáciám nahrávku pod titulom: Príbeh obrátenia väzňa Clauda Newmana.
Černoch Claude Newman (1923-1944) odišiel už ako päťročný od svojej matky Floretty do Bovine. Tam vyrastal spolu so starším bratom u babičky Ellen Neumanovej. Veľmi skoro spoznal tvrdú prácu na bavlníkových plantážach, kde pracoval Sid Cook, za ktorého sa babička Ellen vydala. Ako devätnásťročný bol niekoľkokrát svedkom toho, ako tento muž jeho babičku bil a zneužíval. 19. decembra 1942 svojho nevlastného dedka zastrelil. Po niekoľkých týždňoch ho chytili a bol odsúdený k smrti na elektrickom kresle.
Keď Newman v roku 1943 čakal vo väzení na svoju popravu, ktorá mala byť vykonaná 20. januára 1944, bol na cele spolu s inými štyrmi odsúdenými. Keď už nemali o čom rozprávať, všimol si Claude, že spoluväzeň má na šnúrke na krku oválny predmet. So záujmom sa spýtal, čo to je. Mladík odpovedal stručne, že je to medaila. Keď sa Claude spýtal, čo to je medaila, jej nositeľ, ktorý bol síce katolík, ale význam medaily nepoznal, ju nahnevane odtrhol a hodil Claudovi k nohám: Zober si to!
Claude zdvihol medailu a s dovolením väzenského dozorcu si ju zavesil na krk. Zdalo sa mu, že ho tento strieborný pliešok priťahuje, a chcel ho proste nosiť ako ozdobu.
Keď spal Newman v noci na svojej prični, niečo ho dotykom na zápästí prebudilo. Neskôr rozprával kňazovi: Stála tu najkrajšia žena, akú Boh stvoril.
Bol najskôr vyľakaný a zdesený a nevedel, čo má robiť. Pani ho upokojila a skôr, než zmizla, mu povedala: Ak chceš, aby som bola tvoja matka a ty moje dieťa, daj si zavolať katolíckeho kňaza.
Claude osamel a zvolal tak hlasno, že prebudil svojho spoluväzňa: Priveďte mi katolíckeho kňaza!
Tak prišiel za Newmanom P.O’Leary. Newman sa mu zveril, čo minulej noci zažil. Kňaz bol najskôr skeptický, aj keď ho všetci štyria spoluväzni uisťovali, že Claudovo rozprávania je autentické, hoci oni sami zjavenie nevideli ani nepočuli. Nakoniec im verbista sľúbil hodiny katechizmu.
Po návrate do svojej farnosti rozprával P.O’Leary svojmu farárovi, čo sa stalo, a ďalší deň sa odobral v dohodnutú hodinu do väznice na prvú hodinu náboženstva. Tam zistil, že černoch Claude Newman nevie čítať ani písať, pretože nikdy nechodil do školy. Jeho náboženské vedomosti boli ešte slabšie, nevedel vlastne vôbec nič. Ježiša vôbec nepoznal a vedel len, že existuje Boh. Tak mával Claude hodiny náboženstva a jeho spoluväzni mu pri učení pomáhali.
Jeho krv nás očisťuje
Po niekoľkých týždňoch raz P.O’Leary povedal: Takže dnes budeme, chlapci, hovoriť o svätej spovedi. Claude ihneď odvetil: O tom už niečo viem. Pani mi povedala, že keď ideme na spoveď, nekľakáme pred kňazom, ale pred krížom jej Syna. A keď naozaj ľutujeme svojich hriechov a vyznáme ich, krv jej Syna, ktorú za nás prelial, tečie na nás a očisťuje nás od všetkých hriechov.
P.O’Leary zostal ako skamenený a počúval s otvorenými ústami. Nehnevajte sa, nechcel som to tak rýchlo vychrliť, ospravedlňoval sa Claude.
To nič, ja sa nehnevám, len žasnem. Tak ty si ju znova videl? pýtal sa dojatý kňaz. Potom si ho vzal nabok a Newman začal so všetkou vážnosťou: Pani mi povedala, že či budete mať pochybnosti alebo námietky, mám vám pripomenúť sľub, ktorý ste dali Panne Márii v Holandsku v roku 1940, keď ste ležali v zákopoch. Na splnenie tohto sľubu ešte stále čaká.
P.O’Leary spomína: Potom mi opísal podrobne, čoho sa týkal môj sľub. Táto neuveriteľná skutočnosť ma úplne presvedčila, že Claude hovoril o zjaveniach pravdu.
Keď sa vrátili k ostatným, Claude pokračoval v povzbudzovaní svojich kamarátov: Nebojte sa spovede! Vy poviete skutočne svoje hriechy Bohu, a nie kňazovi. Panna Mária mi vysvetlila, že skrze kňaza hovoríme k Bohu a Boh nám zase skrze kňaza odpovedá.
Sväté prijímanie len vyzerá ako kúsok chleba
Asi za týždeň sa P.O’Leary pripravoval na to, že oznámi svojim piatim väzňom aj tajomstvo Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Claude mu naznačil, že Panna Mária ho poučila aj o tejto sviatosti, a so súhlasom kňaza začal vysvetľovať:
Panna Mária mi povedala, že sväté prijímanie vyzerá len v mojich očiach ako kúsok chleba, ale že biela hostia je skutočne a naozaj jej Syn. Vysvetlila mi, že týmto spôsobom bude vo mne Ježiš len krátky čas, a to presne tak, ako bol v nej, než sa v Betleheme narodil. Preto mám ten čas prežívať s ním rovnako, ako to robila ona: milovať ho; klaňať sa mu; chváliť ho a prosiť o požehnanie a ďakovať mu. Počas týchto minút sa nemám o nikoho iného a o nič iného starať. Ten čas mám stráviť len s ním.
Posledné želanie
Nakoniec vyučovanie piatich väzňov skončilo. Claude bol spolu s nimi prijatý do katolíckej cirkvi a 16. januára 1944 bol pokrstený. Za štyri dni, päť minút po polnoci, mal byť popravený. Deň pred popravou sa šerif Williamson opýtal Newmana: Claude, máš právo vysloviť pred smrťou posledné želanie. Čo by si si prial? Claude odpovedal: Všetci ste napätí a dozorca dokonca zmätený. Ale vy nechápete – umrie len moje telo. Ja odchádzam, aby som mohol byť u „nej“, a preto si žiadam party na oslavu. Šerif sa spýtal: Čo tým myslíš? – Párty na oslavu? Mohli by ste požiadať kňaza, aby obstaral koláče a zmrzlinu, a dovolili by ste väzňom z druhého poschodia, aby sa mohli voľne pohybovať v hale a aby sme všetci spolu oslavovali? Niekto by mohol na kňaza zaútočiť, varoval dozorca. Claude sa však obrátil na mužov, ktorí stáli pri ňom a povedal: Chlapi, to určite neurobíte, je to tak? Kňaz navštívil jednu zámožnú pani z farnosti, ktorá sa postarala o zmrzlinu a koláče. Väzni mali svoju párty. Hneď po nej sa podľa Claudovho želania všetci pomodlili v hale krížovú cestu za spásu Clauda aj za svoju vlastnú. Potom odviedli mužov späť do ciel a P.O’Leary odišiel do kaplnky, priniesol Najsvätejšiu sviatosť a podal Newmanovi sväté prijímanie. Potom si spolu kľakli a modlili sa.
Obeť lásky za beznádejný prípad.
Pätnásť minút pred popravou prišiel šerif Williamson, vybehol po schodoch a volal: Odklad, odklad! Guvernér povolil odklad o dva týždne. Šerif a právny zástupca sa totiž pokúsili urobiť všetko, aby zachránili Newmanov život. Keď sa to dozvedel, rozplakal sa. P. O’Leary a Williamson si mysleli, že sú to slzy radosti a úľavy. Claude však zo seba ťažko dostal slová:
Vy vôbec nič nechápete. Keby ste ju boli aspoň raz videli a pozreli sa jej do očí, nechceli by ste žiť ani o jeden deň dlhšie. Čo zlého som urobil za posledné týždne, že mi Boh odoprel odchod na večnosť a musím čakať ešte dva týždne?
Tu si P.O’Leary spomenul na Jamesa Hughsa, vraha, ktorý bol vychovaný v katolíckej viere, ale potom viedol nemravný život a bol takisto odsúdený k smrti. Tento väzeň pociťoval k Newmanovi veľkú nenávisť. Možno, že si Panna Mária želá, aby si túto obeť priniesol za obrátenie Hughsa, povedal kňaz.
Prečo neobetuješ Bohu každý okamih, keď ešte musíš byť odlúčený od Panny Márie, za toho väzňa, aby ani on nebol naveky odlúčený od Boha? Claude súhlasil a prosil kňaza, aby ho naučil slová modlitby, ktorou by Bohu ponúkol túto obeť.
Kňaz pomohol svojmu zverencovi, ktorý mu povedal: Ach, tu vo väzení ma Hughs od začiatku nenávidel, ale teraz jeho nenávisť nepozná hraníc. Napriek tomu obetoval dvadsaťročný černoch všetko šikanovanie, obete a modlitby za Jamesa Hughsa. Za dva týždne bol Newman popravený a P.O’Leary o tom povedal: Nikdy predtým som nevidel nikoho, kto by išiel v ústrety smrti s takou radosťou. Dokonca aj oficiálni svedkovia a novinári boli ohromení a nedokázali pochopiť, prečo kandidát smrti na kresle tak žiaril šťastím. Posledné slová Clauda Newmana patrili P.O’Learymu:
Budem na vás pamätať. A kedykoľvek budete mať nejakú prosbu, obráťte sa na mňa a ja krásnu Pani poprosím.. Bolo to 4. februára 1944.
Zachránený v poslednom okamžiku
Za tri mesiace, 19. apríla 1944, sa konala poprava belocha Jamesa Hughsa, ktorý toľko nenávidel Newmana. To bol ten najšpinavší, najnemorálnejší muž, akého som kedy stretol. Jeho nenávisť voči Bohu a všetkému duchovnému sa nedá popísať, povedal o Hughsovi P.O’Leary. V posledných minútach pred príchodom šerifa, ktorý mal zločinca odviesť z cely na vykonanie rozsudku, dohováral mu naliehavo lekár, aby si aspoň kľakol a pomodlil sa Otče náš. Hughs ho preklial a napľul mu do tváre. Keď ho pripútali na elektrické kreslo, urobil šerif posledný pokus: Ak chcete poslednýkrát niečo povedať, urobte to teraz! Odsúdenec znovu klial a rúhal sa. Náhle zmĺkol, oči otvoril široko hrôzou a hľadel niekam do kúta miestnosti. Potom začal kričať k šerifovi: Priveďte mi kňaza!
Pretože zákon v Mississippi predpisoval pri poprave prítomnosť kňaza, P.O’Leary bol už v miestnosti. Stál však za novinármi, aby neprovokoval odsúdenca k urážkam Boha. Bez meškania pristúpil k odsúdenému a ten vyznal: Bol som katolík, ale pre nemravný život som sa od náboženstva úplne odvrátil. Potom všetci opustili miestnosť a kandidát smrti sa kajúcne vyspovedal s hlbokou ľútosťou ako dieťa. Keď boli opäť všetci v miestnosti, šerif sa spýtal kňaza: Čo spôsobilo ten náhly obrat? – Neviem, nepýtal som sa ho na to. Šerif sa obrátil priamo na odsúdenca: Čo tak náhle zmenilo tvoj názor? – Pamätáte sa na toho černocha, Clauda Newmana, ktorého som toľko nenávidel? Stál na tomto rohu a za ním stála s rukami na jeho pleciach svätá Panna. Claude mi povedal:
„Obetoval som svoju smrť spolu s Kristom na kríži za tvoju záchranu. Ona, Panna Mária, ti vyprosila milosť, aby si mohol vidieť miesto v pekle pripravené pre teba, ak nebudeš ľutovať. V tom okamihu som začal kričať, že chcem kňaza.”
Krátko nato bol popravený James Hughs, ktorý sa obrátil doslova v poslednej minúte.
Zdroj: Lumendelumine.cz, obrázok: Pixabay
