Zázračná pustovníčka – svätučká Rozália z Palerma
Starodávne tradície rozprávajú, že keď jedného večera západ slnka zažíhal na mori podivné záblesky a nebo sa topilo v ohni, zdalo sa kráľovi Vilhelmovi, ktorý spolu s kráľovnou Margarétou uchvátený hľadel na tento úžasný obraz, že nebeský Duch sa vznáša na onej žiare svetla a hovorí: „Vilhelm, oznamujem ti, že v dome Sinibalda, tvojho príbuzného, sa z Božej vôle narodí ruža bez tŕňov.“
Či už predpovedaná alebo nie, ruža bez tŕňov sa skutočne narodila. V roku 1128 žiaril Sinibaldov dom úsmevom dievčatka, ktorému dali nezvyklé, avšak veľmi významné meno Rozália. Akoby sa v ňom snúbila ruža a ľalia (rosa-lia).
Doma v Taliansku po stáročia milovaná a oslavovaná svätica, až tak veľmi, že si vyslúžila zdrobneninu. Nie je nazývaná „santa“ – svätá, ale taliani jej hovoria „la Santuzza“ – svätučká.
Svätú Rozáliu rozoznáte vždy. Na rozpustených vlasoch má veniec z ružových ruží, väčšinou polihuje v jaskyni a vedľa seba má lebku. Ochraňuje samozrejme Sicíliu a Palermo obzvlášť. Ďalej potom Neapol i Nice a pomáha nielen proti moru a všetkým infekčným chorobám, ale aj pri zemetrasení. Jej sviatok slávime 4. septembra.
U Rozálie sa mimoriadna fyzická krása snúbila s obdivuhodnou dobrotou. V mystickom šere chrámov, či v tichu izbičky, dozrieval v Rozálii nejasný zámer, ktorému vládol ideál obety a mučeníctva. Okolo nej však žil kráľovský dvor s celou svojou vábivou príťažlivosťou. Na dievčatko dýchajú okázalé salóny, kde dvorné dámy a rytieri zosobňujú uchvacujúce predstavenie krásy a sily. A potom sa hlboko zakoreňuje do jej mladého srdca nerozvážne velebenie krásy. Rozália počula túto chválu opakovane, keď „dôstojne odetá skromnosťou“ prechádzala salóny palermského kráľovského dvora. Prečo by nemohla triumfovať? Ale čo potom jej predsavzatie spojené s budúcnosťou pre Ježiša? Medzitým sa k nej upla pozornosť jedného dvorného šľachtica, ktorý sa volal Baldovino. Tento predstúpil pred otca a žiadal o jej ruku. Život volal Rozáliu svojím spevom sirény, a videnie kríža zostávalo v hmlistom opare, vystupujúcom zo snivého srdca dospievajúceho dievčaťa. Zbožné dievča je zmätené. V jeden večer berie do rúk zrkadlo, aby si potvrdila obdiv a chválu, ktoré ju znepokojovali. A je to pravda: hlboké a nežné oči, dokonalá tvár, akoby sa v nej snúbili ruže s ľaliami, koralové pery, žiarivé čelo, na ktorom sa skvie aureola zlatistých vlasov. Ale k čomu nedôjde? V zrkadle, žiariacom krásou tváre dospievajúceho dievčaťa, vystupuje stále zreteľnejšie živý, skormútený a prísny obraz; uprene na ňu hľadia dve bolestné oči, vidí tŕňovú korunu a tvár zaliatu krvou … Je to trpiaci Ježiš, ktorý jej hovorí: „Ty ma teda opúšťaš? To sú tvoje sľuby? To je tvoja túžba po odriekaní?“
Zrkadlo Rozálii skĺzava z trasúcich rúk, rozplývajú sa vidiny svetských radostí a triumfov, padá vábny obraz ilúzií, rovnako ako krásne zlaté vlasy; prvé a okamžité darovanie sa panny Božskému Ženíchovi. Pokľakne a šepká: „Ježišu, zvíťazil si, budem tvoja.“
Keď sa ukázala po tejto noci rozhodného darovanie bez svojich bohatých zlatých vlasov, mali Sinibaldovu dcéru za blázna. Ona však v pokoji a s úsmevom, ako uchvátená v tajomnom videní, odvetila:
„Zasnúbila som sa s Ježišom!“
Večný Ženích veľkorysých a veľkých duší zvíťazil.
Ako prišla Rozália k svojej sláve a patronátu? Nepochybne svojim príhovorom a zázrakmi.
V palermskej nemocnici sa medzi hospitalizovanými nachádzala aj istá Gerolama Gatto. Bola veľmi vážne chorá. Prijala už aj poslednú sviatostnú útechu, viatikum. Vysoká horúčka jej nedovolila zažmúriť oči. Nadišla noc. Olejové lampy prebleskovali svojím svetlom temnotu chodby. Čas akoby sa zastavil. Unavenými očami žena blúdila cez šerosvit, keď tu zrazu vidí, ako k nej prichádza nádherné dievča v žiarivom šate, dotýka sa smädom vyprahnutých pier a sladko jej šepká: „Neboj sa. Ak urobíš sľub, že sa vydáš na cestu na vrch Monte Pellegrino, hneď sa uzdravíš.“ Nato videnie okamžite zmizlo. Chorá pochopila, že touto belostne odetou dievčinou, ktorá zapálila v jej srdci už umierajúcu nádej, nemohla byť žiadna iná, než sv. Rozália. Girolama Gatto bez váhania sľub urobila, a o niekoľko hodín nato opúšťala nemocnicu úplne zdravá. Veľké starosti s dodržaním sľubu vybrať sa k pustovni si však nerobila. Následne bola znovu postihnutá zimnicou, ale hoci musela v novom vypuknutí choroby vidieť pripomienku dodržania sľubu Rozálii, znovu naň zabúda. Tak prešla zima, leto a nadišla slávnosť Zoslania Ducha Svätého: v tom roku – 1624, pripadla na 26. mája. Pri tejto slávnostnej príležitosti sa konečne Gatto rozhodla vypraviť k jaskyni, aby splnila sľub. Dve kamarátky – Francesca Anfuso a Giacomina Amato, ju sprevádzajú z Palerma na Monte Pellegrino. Po úkonoch zbožnosti Girolama Gatto pristúpila k jaskyni, kde kedysi sv. Rozália bdela na modlitbách a v umŕtvovaní, a napila sa vody z prameňa, žblnkajúceho neďaleko jaskyne zalial ju nevýslovný pocit blaha, cíti, že je zbavená úmornej horúčky, ktorá ju tak dlho sužovala. V tomto rozpoložení nebeského pokoja sa neďaleko ukladá k spánku. Vo sne vidí majestátnu a žiarivú postavu Ženy s Dieťaťom v náručí, v ktorej hneď poznáva Pannu Máriu, od ktorej počuje: „Teraz, keď si splnila sľub, budeš uzdravená.“ V tom okamžiku uvidela takisto rehoľníčku odetú do belostného šatu, a tá jej ukázala miesto, kde sa nachádzajú ostatky sv. Rozálie. Len čo sa žena zobudila, ešte plná hlbokého dojatia, ponáhľala sa ku kňazom neďalekého konventu a opísala im svoj sen, ktorý sa im vzhľadom k jej uzdraveniu, javil ako Božia vôľa a vzácny ukazovateľ, podľa ktorého treba bez váhania konať. Okamžite tak začali práce. Kroniky nám dokonca zachovali mená dobrodružných kopáčov: Vito Amato, manžel jednej zo spoločníčok, ktoré Gatto sprevádzali, Giacomo Genovese a Giovanni Tarantino, ku ktorým sa pripojila ešte štvorica rehoľníkov z konventu. Vykopávky sa pretiahli na niekoľko týždňov, ale bez úspechu. Váhanie však bola nakoniec prekonané vďaka neochvejnej a vrúcnej viere Girolami Gatto, ktorá povzbudzovala k pokračovaniu kopania. Konečne 25. júla, potom čo odstránili zeminu z hĺbky asi pätnásť piadí (okolo štyroch metrov), narazili na blok šesť piadí dlhý a tri piade široký, ktorý znemožňoval ďalší výkop. Pokúšali sa ho teda rozbíjať, keď v jednej z trhlín zahliadli lebku. Okamžite ustali s prácami v domnení, že našli vytúžené relikvie. Keď blok vytiahli a vyniesli na svetlo, zaliala jaskyňu aj okolie ľúbezná vôňa. Šťastní kopáči nepochybovali, že blok čoby schránka obsahuje vzácne telesné pozostatky „Santuzzy.“ Aby však bola potvrdená vierohodnosť a mohli sa uctievať, bolo treba oficiálne prehlásenie. Akonáhle bol o správe informovaný Palermský miesto-kráľ, ktorým bol vtedy knieža Filibert, syn savojského vojvodu, tento o záležitosti prehovoril s arcibiskupom, kardinálom Giannettinem Doriou, potomkom jedného z najslávnejších janovských rodov. Zbožný kardinál, ktorý v Palerme usiloval o oživenie zbožnosti, zvlášť potom úcty k svätcom, ktorí v Palerme žili, ako svätá Nymfa, sv. Maximilián, 24 palermských mučeníkov, svätí pápeži Agaton a Sergej, sv. Filip diakon a sv. Oliva, prejavil všetko svoje zanietenie aby bola náležite uznaná a predstavená aj svätá Rozália, ktorá sa mala stať pre palermský ľud žiarivým príkladom a mocným útočiskom. Je vskutku pozoruhodné sledovať s akou starostlivosťou sa tento veľký arcibiskup chcel uistiť, že pozostatky nájdené na Monte Pellegrino sú skutočne ctihodné relikvie svätice. V úplnom utajení menoval arcibiskup komisiu tvorenú odbornými lekármi a teológmi. Nechal si blok preniesť do svojej súkromnej kaplnky, kde sa následne uchovával a kde boli ostatky podrobené cirkevnému a vedeckému skúmaniu. Ďalšia komisia potom preverovala početné zázraky, ktorých bolo cez 300, ku ktorým došlo na príhovor sv. Rozálie. Práce komisie však boli bleskovo zastavené v dôsledku smrti miestokráľa, pretože na jeho výslovnú žiadosť sa mal jeho úradu ujať arcibiskup. V čase, keď bol na Monte Pellegrino objavený tajomný blok, obsahujúci ostatky sv.Rozálie a práce komisií boli v plnom prúde, začali sa v júni 1624 sťahovať nad Palermom mračná strašnej rany: moru. Odkiaľ prišiel? Podľa legendy sa na ostrov dostal vďaka niekoľkým kufrom oblečenia, ktoré sa tajne dostali do palermského prístavu. Obyvateľstvo bolo zdecimované: na nič také neboli pripravení. Morová rana sa naviac bleskovo šírila nielen po Sicílii, ale zasiahla celý Apeninský polostrov. Palermo sa zmenilo v jeden veľký lazaret, aby sa neskôr stalo jedným veľkým cintorínom. Tam, kde predtým pulzoval čulý život, teraz panuje smrť. Pohromy sú osvedčením pravej veľkosti ľudí. Ak existuje okamih, kedy je potrebné podieľať sa na víťazstve lásky, potom takým okamihom je chvíľa krajného strádania a pohromy. Šesť rokov nato (v roku 1630 postihol mor aj Miláno, ako udalosti dve storočia neskôr pôsobivo opísal Manzoni), kardinál Federico Borromeo v Miláne, vydal obdivuhodné svedectvo svojej lásky; nemenej veľkodušný obraz pomôcť poskytoval aj veľký Palermský arcibiskup Giannettino Doria. Len čo sa objavila správa o morovej nákaze a choroba sa začínala šíriť, všestranne sa snažil zmierniť jej ničivé následky, prinášajúc postihnutým materiálne i duchovné pomoci. Bolo však potrebné vrúcne vzývať Božie milosrdenstvo, aby bola odvrátená strašná metla, a uvažovalo sa aj o verejných modlitbách. Keď doľahne zlo, uteká sa k Matke. Tak to učinilo i Palermo a úpenlivo prosilo Nepoškvrnenú Pannu Máriu, ku ktorej sa utiekalo už v roku 1570, kedy bolo moru zbavené. Ako výraz vďačnosti vtedy Palermo venovalo svätyni v Lorete strieborný reliéf mesta. Tiež teraz bolo treba nové gesto dôvery a k tomu tiež došlo. Bolo to práve v deň Nanebovzatia Panny Márie, roku 1624, kedy sa v katedrále zišli predstavitelia mesta a ľud, aby sa všetci zaviazali prísahou, že o vigílii sviatku Nepoškvrneného Počatia zachovajú pôst až k preliatiu krvi budú obhajovať toto Máriino privilégium. K tejto prísahe bol pripojený ešte jeden sľub, totiž, že svätá Rozálie bude vyhlásená Patrónkou Palerma, a akonáhle bude uznaná pravosť jej ostatkov, bude jej preukazovaná veľká úcta. Sviatok sv. Rozálie sa toho roku slávil oveľa veľkolepejšie než obvykle. Avšak zdravotný stav obyvateľov sa nijako zvlášť nezlepšoval a mor neúprosne za sebou zanechával ďalšie a ďalšie obete. K čomu teda toľko modlitieb, k čomu prísahy a sľuby? Boli snáď prosby všetkého ľudu zbytočné? Na mesto akoby začala padať únava a beznádej, keď tu došlo k nečakanej udalosti, ktorá predznamenala triumf svätice z Monte Pellegrino a potvrdila pravosť jej relikvií. Istému Vincenzovi Bonellimu vzal mor mladučkú manželku. Chcel ju však uchrániť veľmi rýchleho spoločného pohrebu, ktorý sa vysluhoval všetkým obetiam moru. Aby jeho žena bola uložená do svojho hrobu so všetkou možnou slávnosťou a prejavom vďačnosti, oznámil, že manželka umrela z dôvodu náhlej nevoľnosti. Keď bol Bonelliho podvod odhalený, musel pod hrozbou trestu smrti zostať zavretý vo svojom dome. Chudák muž však dlho nevydržal v nútenom väzení, a takisto s úmyslom uniknúť smutným myšlienkam našiel spôsob, ako oklamať stráže a v noci utiecť na Monte Pellegrino v prestrojení za poľovníka. Kým po kľukatých cestičkách sa uberal na horu, uvidel dievčatko v šate pustovníčky, ktorá ho priviedla k jaskyni svätej Rozálie a ubezpečila ho, že práve tu žila, modlila sa a zomrela Tá, ktorú palermskí nazývajú „Santuzza.“ Domnelý poľovník, uchvátený videním, sa odvážil opýtať: „Kto si?“ „Som Rozália.“ Chudák muž padol na kolená a s chvením hovoril o more, ktorý neprestáva plieniť mesto a o dôvere, ktorú ľud zveril do jej ochrany, ale že teraz pochybuje či tieto modlitby a predsavzatia majú nejakú cenu, keď zatiaľ nič nedostali. Svätá Rozália Bonelliho potešila a predpovedala, že mor čoskoro ustane, ale že on bude jednou z posledných obetí tejto rany. Má však ešte čas, aby sa vyspovedal a prijal eucharistiu a tak dal do poriadku svoju dušu. Nato mu povedala, že má ísť do mesta a povedať kardinálovi, aby nepochyboval o pravovernosti pozostatkov nájdených na Monte Pellegrino. Dôkazom toho bude, že akonáhle ju ponesie v procesii mestom, mor ustane. Zo začiatku nebolo pre Bonelliho ťažké dať sľub, ale vzápätí si uvedomil vážnosť situácie, veď by to pre neho, ktorý nesmel opustiť dom pod trestom smrti, znamenalo položiť hlavu na špalier. Preto keď sa vrátil domov, nikomu nič nepovedal. Predpoveď sa však začala napĺňať. Stihol ho mor. K jeho lôžku ešte prišiel kňaz – istý Pietro Monaco, aby mu udelil sviatosti. Len čo vypočul svedectvo umierajúceho Bonelliho o videní, ktorého sa mu na Monte Pellegrino dostalo, ponáhľal sa, aby o tom upovedomil kardinála Doriu. Ten bez váhania poslal dvoch otcov kapucínov, aby ako očití svedkovia vypočuli, čo Bonelli rozprával. Umierajúci pred nimi znova pod prísahou potvrdil pravdivosť svojho videnia, a múdry kardinál v tom videl znamenie Božej vôle k oslave svojej vernej služobnice. A rovnako ako neskôr urobil kardinál Federico v Miláne s telom sv. Karola Boromejského, tak i kardinál Giannettino Doria, uctil telesné pozostatky svätej patrónky. Do provizórnej schránky nechal uložiť pozostatky nájdené v jaskyni a vystavil ich k uctievaniu v katedrále, zatiaľ čo sám išiel pripraviť relikviám dôstojné miesto. To, čo v tých dňoch dokázali palermčania svojej svätici pripraviť bolo neuveriteľné. Vynikol zmysel pre grandióznosť, typickú pre 17. storočie, nehľadiac na okolnosti, ktoré boli úplne nepriaznivé akýmkoľvek oslavám. Prekvapuje teda, že hoci morová nákaza neustávala (a preto starosť všetkých musela byť viac než vážna) sa našla vôľa a spôsob, ako vystrojiť to, čo bolo vhodné len pre menej kalamitné časy. Uprostred Palerma nechal mestský senát postaviť ďalšiu z impozantných stavieb. Javila sa ako klasický chrám z nejakého osamoteného návršia či ostrova, so štyridsiatimi ôsmymi radmi stĺpov. Zdobilo ho tridsaťšesť sôch svätcov, medzi nimi jasne svietila svätá Rozália. Veľkolepá výzdoba mesta pohltila 100.000 hrivien zlata, sumu obrovskú nielen pre onú dobu. Dnes sa hneď vybaví šomrajúca tvár lakomca, napádajúceho toto rozhodnutie: „Ako prehnané výdavky !Nebolo by vhodnejšie vynaložiť tie prostriedky na zvýšenie hygienického zabezpečenia a podporu nakazených v lazaretoch?“ Netreba sa púšťať do diskusií, pomôže spomienka na niekoho, kto vzniesol približne rovnako námietku v podobnej situácii, totiž, keď hriešnica Magdaléna vyliala drahocenný olej na Ježišovu hlavu. Judáš to vtedy Majstrovi vytýkal a vieme pritom dobre, čo zradca sledoval. Naše chápanie ekonómie vždy nezodpovedá pravej múdrosti a Božím zámerom. V tomto prípade dal odpoveď na prípadné námietky sám Boh, ktorý na príhovor svätej Rozálie zbavil mesto strašnej nákazy. Ako dôkaz toho, že sa pri slávení neprikladala dôležitosť len vonkajším okázalostiam, svedčí aj to, že ľud sa deň pred slávnosťou postil a katedrála bola neustále zaplnená zástupmi veriacich na modlitbách. Konečne nadišiel 7. jún milostivého roka 1626 a Palermo prežívalo aj jeden najpamätnejší deň svojej histórie. Bezpočetný zástup, čítajúci okolo 98 spoločností a kongregácií, ako aj všetkých obyvateľov mesta, sa vydal od katedrály do ulíc. Archa, obsahujúca drahocenný poklad relikvií, bol nesený v sprievode dvoch stoviek bielo odetých dievčat. Vzpínali sa k nej prosebné dlane, volanie, modlitby. Svätá pustovníčka sa vrátila do ulíc svojho mesta, aby mu svojou ochranou zaistila dar spásy. Snáď ani neexistujú priaznivejšie podmienky na šírenie epidémie, než práve zhromaždenie takého zástupu, navyše vo zvlášť horúcom letnom období. Podľa ľudských predpokladov malo takmer okamžite podľahnúť morovej nákaze celé mesto. A predsa opak bol pravdou. 15. júla sa prétor odobral na Monte Pellegrino, aby navštívil jaskyňu a pri svojom návrate zistil, že toho dňa nebol v meste jediný človek nakazený morom. Strašná rana zmizla. Život sa vrátil do svojich koľají. Palermo znova ožilo obchodom a s obnoveným zápalom sa s vďačnosťou zomklo okolo požehnaných ostatkov sv. Rozálie. Všetci boli naplnení radosťou z viditeľnej ochrany „Santuzzy.“ Najviac zo všetkých však kardinál Doria, ktorý nechal v katedrále postaviť nádherný oltár. Potom zhromaždil všetky dokumenty o nájdení pozostatkov svätice a poslal ich Svätému otcovi, ktorým bol vtedy Urban VIII. V Ríme sa práve pracovalo na predtlači martyrológia so zoznamom hlavných svätcov a svätíc pre každý deň v roku. Pápež týmito slovami nariadil, aby sa na deň 15. júla vložilo meno sv. Rozálie: „V Palerme objavené telo sv. Rozálie, palermskej panny, ktoré za pontifikátu Urbana VIII., zázračne nájdené, v jubilejnom roku zbavilo Sicílii moru.“ K dátumu 4. septembra boli uvedené tieto slová: „V Palerme sa narodila sv. Rozália, pochádzajúca z kráľovského rodu Karola Veľkého, ktorá z lásky ku Kristovi opustila otcovo vojvodstvo a kráľovský palác a viedla anjelský život ako pustovníčka v horách a jaskyniach.“ Rovnako pápež Urban VIII. dostal prostredníctvom kardinála od mesta Palerma darom vo vzácnom relikviári jeden zub svätice. Veľmi si tohto daru vážil a ako výraz vďačnosti svätici venoval vznešenú latinskú modlitbu, ktorú citoval Mons. Giovanni Roscioliz Foligna na akadémii ku cti sv. Rozálie, 5. apríla 1628. Tak sa začala šíriť úcta ku sv. Rozálii. Tej, ktorá si za života zvolila temnotu a skrytosť, sa po smrti dostalo jasu slávy a cti oltára.
Existujú zvyky a tradície, ktoré sú nadčasové. Slávnosť sv. Rozálie je pravdepodobne slávnym príkladom takýchto tradícií. Sv. Rozália je obzvlášť vzácna ľuďom v Palerme za jej boj proti epidémii v roku 1624.
Keď sledujete ľudí v sprievode, môžete zažiť určite jedinečný nočný zážitok vždy 14. júla: sprievod začína v katedrále a končí vo Foro Italico. Počas neho sa odohráva príbeh plný odkazov na bolesť, ktorý vyvrcholí radostnou oslavou života s veľkou prehliadkou ohňostrojov. Arcibiskup a primátor mesta Palerma sú na čele sprievodu, vedú ľudí, ktorí energicky oslavujú sväticu.
Centrom sprievodu je nádherný voz v tvare lode, ktorý je každý rok postavený iným spôsobom a nesie sochu sv. Rozálie. Je to vybudované pódium v reálnych rozmeroch – desať metrov vysoké a takmer tak isto aj dlhé. Ťahajú ju voly (v 17. storočí boli pravdepodobne ťahané slonmi). Sprievod je bohato zdobený ružami, anjelmi, cherubínmi, v zlatých barokových farbách. Počas celej akcie ľudia tancujú, vytvárajú úžasné choreografie s osvetlením a zároveň vykrikujú: Viva Palermo a Santa Rosalia!
15. júla sa sväté relikvie prenášajú v striebornej urne a na jej počesť sa slávi omša. Nakoniec sa urna vráti do katedrály, aby ju arcibiskup z Palerma požehnal.
Zdroj: Zivotopisysvätých.sk