Neuveriteľný život stigmatizovanej svätice Veroniky Giuliani

Stigmatizácia svätej Veroniky má zvláštny význam už aj preto, že bola overená a dokázaná jedinečným spôsobom. Jej prípad bol vyšetrovaný s mimoriadnou prísnosťou. Bola vyhlásená za svätú, čím Cirkev jej stigmatizáciu plne uznala. Veronika sa narodila 27. decembra 1660 ako siedme dieťa zámožných rodičov v Mercatello. Jej sviatok slávime 9. júla.

Veronika bola už v mladosti obdarená podivuhodnými milosťami, ale musela odporovať i pokušeniam, ktoré ju mali zviesť z cesty svätosti.  Ako dcéra bohatého finančníka mala ťažkosti s otcom, ktorý ju bezpodmienečne chcel vydať. Bola mimoriadne pekná, živá, pevného charakteru, mala teda vlastnosti, ktoré jej zaručovali výhodnú partiu a výber z najlepších možností. Pán ju vnútorným hlasom chránil pred všetkým zlom, pred ťažkým hriechom. Kvôli nej pozýval otec na večierky mladých šľachtických synov. Napriek vonkajším lákaniam, pokušeniam a ponukám uchádzačov, v hlbinách srdca jej dal Pán pocítiť, že je povolaná k rehoľnému životu.

Keď sa zverila otcovi, nechcel o tom ani počuť a hneď jej určil jedného z nápadníkov za muža. Ve­ronika však naliehala, aby jej dovolil vstúpiť do kláštora. Trvala ustavične na svojom. Časom sa otcov odpor zmenšoval. Nevládal odolávať prosbám svojej dcéry. Tento zápas napokon rázne ukončilo riadenie Božie. Veronika ťažko ochorela. V tomto stave napísala otcovi krátky, ale rozhodný list. Prešli ďalšie dva roky, kým sa jej podarilo otca presvedčiť natoľko, že konečne, po veľkých ťažkostiach sa jej túžba splnila.

Po dosiahnutí sedemnásteho roku, 28. októbra 1677 vstúpila do kapucínskeho kláštora v Mercatello, kde na sviatok Všetkých svätých roku 1678 zložila prvé sľuby. Celá sa odovzdala modlitbe, umŕtvovaniu a dokonalej chudobe. V jej cele stála iba skromná posteľ, stôl, stolička a kríž. Rehoľnú zásadu „agere contra“, to znamená – konať proti uspokojeniu tela a zmyslov, cvičila a dôsledne dodržiavala. V neskorších rokoch zastávala funkciu novicmajsterky.

V 34- rokoch jej cnostný život a láska k Bohu dosiahli takého stupňa, že ju Pán začal pripravovať na mystické zjednotenie. Prechádzala bolestným utrpením, ktoré ju malo pripraviť na najvyššie zjednotenie s Bohom. Tu sa stretávame s prvou etapou jej stigmatizácie. Rokom 1681 sa datuje jej korunovanie tŕním. Od tejto vízie mávala ustavičné bolesti hlavy. Každý piatok trpela viac a viac.

Tŕne sa vrývali hlbšie a hlbšie. Často však zvolala: „Pane, viac bolestí!“ Píše o tom: „Nato som cítila, ako mi hlavu ovíja tŕnie. Tieto bolesti však vo mne rozmnožovali ešte väčšiu túžbu po bolestiach. Veľmi som trpela počas veľkého pôstu a svätého týždňa. Keď som sa modlila za nie­ktorého hriešnika, ako by mi neviditeľná ruka pritláčala tŕňovú korunu hlbšie. Trpela som. Opuchla mi hlava, čo spozorovali i spolusestry. Nohy sa mi podlamovali. Pre bolesti som len tak-tak mohla otvoriť oči.“

Druhá stigmatizácia sa udiala 4. apríla 1693. Jej jazvy a bolesti sa počas nej a po nej už nedali zatajiť. Predstavená nariadila lekárske vyšetrenie a liečenie. Kláštorný lekár Dr. Fabbri a chirurg Massani nepochopili povahu tejto „choroby“, ani nevedeli určiť diagnózu. Liečili ju podľa vtedajších predstáv horúcim železom, horúcimi obkladmi, horúcimi masťami a olejmi, ale nič nepomáhalo. Nakoniec sa ďalšieho „liečenia“ vzdali. Pravda, Veronika pritom vytrpela ďalšie muky.

17. januára 1694 jej dal Ježiš na vedomie, že čoskoro nadíde najvyššia forma Božieho zjednotenia – mystické za­snúbenie. Predchádzali mu však ešte ďalšie utrpenia a bolesti. 4. apríla bola opäť korunovaná tŕním. 6. apríla jej Spasiteľ položil fyzickou formou na plecia ťažký kríž a 9. apríla pocítila prvý raz smrteľnú úzkosť, bičovanie a bolesti umierajúceho Spasiteľa.

Na veľkonočné sviatky prežila víziu nesmiernej krásy, obraz nevysloviteľnej nádhery. Uprostred nebeských anjelov a svätých spozorovala svojho nebeského snúbenca: „Bol taký prekrásny, že ľudské slovo nie je schopné ani len zďaleka ho opísať. Ani neviem, ako bol oblečený. Jeho ruky a nohy, bok a jazvy žiarili jasnejšie ako slnko. Každá rana sa podobala prekrásnemu drahokamu. Z jeho boku a rán vychádzal oslepujúci jas. V porovnaní s ním je každé iné svetlo nielen tieňom, ale tmou. V boku som videla prsteň, ktorý bol určený pre mňa.“

Pán ma požehnal svojou pravicou, potom riekol: Poď, snúbenka Kristova. Najsvätejšia Panna v doprovode anjelov pokračovala: Prijmi korunu, ktorú ti Pán pripravil od večnosti. A v tej chvíli zjednotila sa moja duša s Božskou velebnosťou.“ Odvtedy mala všetko konať iba podľa Jeho svätej vôle. Mystické zjednotenie sa od roku 1694 opakovalo viackrát.

Teraz už bola jej duša pripravená natoľko, že ju Pán obdaroval veľkou milosťou stigmatizácie. V roku 1694, v 33. roku života jej Pán vyjavil, že ďalších tridsaťtri rokov bude môcť pre neho trpieť. 17. júla 1696 sa uskutoč­nilo prvé stigmatické prebodnutie jej srdca. Na Vianoce toho istého roku sa objavili ďalšie stigmy. Upadla do bezvedomia, videla sa v Betleheme, kde sa na ňu usmieval Ježiš; tu obdržala z Jeho ruky znova stigmu na srdci. „Keď som prišla k sebe, nevedela som, čo sa so mnou robí.

Cítila som, že na srdci mám otvorenú ranu, ale neodvážila som sa na ňu pozrieť. Keď som tam priložila vreckovku, spozorovala som, že je zakrvavená a zároveň som pocítila veľkú bolesť. Spovedník mi prikázal, aby som sa na to miesto poriadne pozrela a zistila, či je to skutočná rana. „Konštatovala som, že je tomu tak.“

Na Veľký piatok roku 1697 jej Pán oznámil, že ju mieni obdariť viditeľnými stigmami. „V tom okamihu som videla, ako z Jeho piatich rán vychádzajú svetelné lúče, ktoré sa blížia ku mne. Premenili sa na plamienky. V štyroch som videla klince a v piatom do zlata rozžeravenú kopiju. Kopija mi prerazila srdce, klince sa vtisli do rúk a nôh. Cítila som nevýslovné bolesti a bola som akoby premenená v Bohu. Len čo som bola poranená, vrátili sa blčiace lúče do Ježišových rán.“ Týmto sa skončila posledná etapa neobyčajných milostí. Boli to fenomény zvláštneho druhu, ktoré sa stali predmetom vážnych šetrení zo strany cirkevných predstavených.

Tým sa dostávame k druhému úseku života svätice. Pán jej poskytol neobyčajné milosti. Aj jej stav podrobili mimoriadne dôkladnému, precíznemu a prísnemu vyšetrovaniu. Súdny dvor rímskej inkvizície touto úlohou poveril biskupa diecézy, Jeho Excelenciu Eustacha. Biskup chcel zistiť, či sú stigmy skutočné, či sa nejedná o nejaký podvod. Prvé, o čom sa chcel presvedčiť bolo, či je omilostená trpezlivá, ponížená a poslušná, lebo z týchto cností možno zistiť, či ide o javy Božej povahy. Prvá etapa vyšetrovania: Najprv ju pozbavili úradu novicmajsterky. Karhali ju tak ostro a nahlas, že sa to nieslo po celom kláštore. Jednali s ňou ako s posadnutou alebo exkomunikovanou a hrozili jej trestom smrti. Zavreli ju do miestnosti, zakázali jej písať, nesmela sa zúčastňovať chórovej modlitby, ani svätej omše, s výnimkou sviatkov. Potom ju nútili zdržiavať sa na vrátnici, kde prikázali istej laickej sestre, aby s ňou jednala ako so simulantkou, nedovolila sa jej s nikým rozprávať.

Biskup súčasne poveril niekoľkých lekárov, aby vyšetrili a liečili jej stigmy. Na ruky jej natiahli rukavičky a zapečatili voskom. Vyšetrovanie trvalo do konca októbra, ale jej jazvy sa nezmenšili, naopak, boli väčšie. Veronika znášala všetko pokojne, skromne a ponížene. Vyšetrovacia komisia ani lekári nedospeli k nijakému výsledku a tak nechali svätú Veroniku na pokoji. Ona sama prosila Pána, aby jej vonkajšie znaky, vyvolávajúce toľkú pozornosť, odňal. Pán sľúbil, že jej prosbe vyhovie, ale až o tri roky.

Po ich uplynutí vonkajšie stigmy skutočne zmizli a ostali jej iba bledé, trocha do červena sfarbené stopy. Zaujímavé, že počas jej života sa stigmy znova ukázali a znova pominuli, a to sa opakovalo niekoľko ráz. Celých dvadsať rokov však boli predmetom prísneho šetrenia.

Ďalšia etapa vyšetrovania: Biskup Eustach s prvým, dlhotrvajúcim vyšetrovaním nebol spokojný a chcel mať úplne jasno, či sa v tomto prípade jedná o zásah Boží. V roku 1714 povolal z Florencie pátra Crivelliho, učeného a populárneho jezuitu. Doterajšieho spovedníka kláštora pozbavil funkcie a pátra Crivelliho menoval Spiri­tuálom kláštora. Prikázal mu, aby Veroniku čo najprísnejšie pozoroval a vyšetroval po dobu dvoch mesiacov. Experimenty pátra Crivelliho sa stali slávnymi, lebo pri kanonizácii Veroniky za svätú, bol najhodnovernejším svedkom.

Vyberáme z jeho správy. Jedného rána pozval Veroniku do spovednice a prikázal jej, aby sa ihneď odobrala k modlitbe a prosila Boha, aby jej dal poznať, čo jej spovedník prikáže. Veronika počúvla. Medzitým páter Crivelli si v duchu pripravoval 5 príkazov, ktoré mienil dať Veronike:

1. Má vyprosiť u Boha, aby sa jej dávnejšie uzavretá rana v boku znova otvorila a krvácala.

2. Aby zostala tak dlho otvorená, kým on (spovedník) nerozhodne inak.

3. Ak on rozkáže, nech sa rana ihneď uzavrie, a to za je­ho prítomnosti i za účasti tých, ktorých on pozve.

4. Ak to uzná za vhodné, aby za jeho prítomnosti znášala bolesti utrpenia nášho Pána.

5. Ak pretrpela ukrižovanie v posteli, tak to isté utrpenie znesie mimo lôžka, a to za prítomnosti jeho i pozvaných.

Keď si spovedník tieto príkazy v duchu sformuloval, zavolal Veroniku a dal jej pokyn, aby sa odobrala k modlitbe a prosila Pána o poznanie príkazov, ktoré si pripravil, ale nepovedal jej ich. Po určitom čase ju znova zavolal a opýtal sa, či ju Pán vyslyšal. Odpovedala spokojne: „Nie.“

Tak sa odoberte znova k modlitbe. Urobila to. Pri druhom predvolaní opakovala slovo za slovom všetkých päť príkazov, ktoré si páter pripravil. Po niekoľkých dňoch prišiel páter Crinelli do kláštora a požiadal ju o realizáciu prvého príkazu. Výsledok bol ohromujúci. Jej rana v boku sa otvorila presne tak, ako znel príkaz, na svätej omši, ktorú páter celebroval. Keď som prinášal Najsvätejšiu obetu,“ povedal páter, „prosil som vrúcne Boha, aby uskutočnil tento zázrak na svoju väčšiu slávu.“ Po svätej omši zavolal Veroniku do spovednice a opýtal sa jej, či sa rana otvorila. Odpovedala: „áno“. „To ešte nestačí,“ odpovedal páter, „priložte na ranu bielu šatku a podajte mi ju.“ Veronika počúvla. Šatka bola zakrvavená, no napriek tomu príjemne voňala. Potom prešiel k druhému príkazu. Medzitým poslal biskupovi správu o tom, čo sa prihodilo, spolu so šatkou. Keďže ho volala povinnosť, odcestoval do Florencie a vrátil sa po troch týždňoch. Pri návšteve kláštora sa opýtal Ve­roniky, či je rana ešte otvorená. Odpoveď znela: „Áno.“ Páter o tom ihneď informoval biskupa. Nato prišiel biskup do kláštora a s pátrom Crinellim zavolali Veroniku k mrežiam čakárne.

Páter jej prikázal, aby si prestrihla šaty nad srdcom. Ochotne počúvla. Biskup a páter sa s úžasom presvedčili, že rana bola otvorená a krvácala. Spovedník dal príkaz, aby sa rana okamžite uzavrela. Svedkovia ešte viac žasli, keď sa rana zatvorila bez toho, aby zanechala stopu.

Tretí príkaz bol splnený, zostal ešte štvrtý. Jedného rána v novembri prišla služobnica Božia k spovednici a oznámila kňazovi, že jej Matka Božia prikázala, aby oznámila pá­trovi, že o tretej hodine ráno, deň pred sviatkom svätého Ondreja, začne jej utrpenie. Matka Božia si želá, aby bol osobne prítomný a že utrpenie potrvá dvadsaťštyri hodín, vrátane siedmich utrpení Najsvätejšej Panny. Na príkaz pátra utrpenie prestane. Páter odpovedal, že bude o veci uvažovať a modliť sa, aby sa ukázalo, čo je vôľa Božia. Keď odišla, páter o veci informoval biskupa.

Presne v stanovenú hodinu sa ukázali symptómy neznámeho utrpenia. Bolesti boli také prudké, že pripomínali smrteľný zápas. O jedenástej hodine dopoludnia oznámili pátrovi, že sestra Veronika umiera. Páter Crivelli prišiel do kláštora spolu s pátrom rektorom kolégia Vecchim. Našli Veroniku na posteli oblečenú a prikrytú ľanovou plachtou. Páter sa predmodlieval a vypočul jej spoveď. Veronika mu povedala, že utrpenie započalo ráno o tretej a teraz prežila utrpenie na Olivovej hore. Bola vedená k Pilátovi a k Herodesovi a už pretrpela všetku hanbu, potupy a údery. Pátri videli na jej rukách stopy povrazu, ktorým bol Pán zviazaný, čo ich veľmi dojalo. Páter Crivelli ju ustavične povzbudzoval, aby sa celkom odovzdala vôli Božej. Opýtal sa jej, ktorá časť utrpenia nasleduje. Odpovedala, že má nasledovať bičovanie. Povzbudil ju, dal jej rozhrešenie a povedal, že na jeho prvé znamenie utrpenie prestane.

Čoskoro začala prežívať muky bičovania. „Videli sme ju“ povedal páter Crivelli, „ako strašne trpí. Bolo to hrozné divadlo. Prudké pohyby občas vymrštili telo do vzduchu, hlavou narazila do múra.“ Páter Vecchi to už nemohol sledovať. Bez slova sa vrátil do kolégia. Páter Crivelli povedal: „Keď som ju asi hodinu nechal v tomto stave, ukončil som ho príkazom: Stačí, nech to prestane! Nastal zázrak! Táto žena, ponorená do tajomstva utrpenia, hrozne trpiaca, zrazu, v jedinom okamžiku ležala opäť pokojne a po bolestiach a utrpení ani stopy.“ Páter Crivelli sa jej opýtal, kto ju tak nemilosrdne bil. Odpovedala, že zlí duchovia a to v súlade s dopustením Božím. Boli to bolesti od katov, ktorí ako diablom posadli bičovali nášho Pána. Po tejto hroznej skúške chcel páter Crivelli slúžiť svätú omšu Dôverujúc v cnosť poslušnosti, prikázal Veronike, aby sa bez cudzej pomoci odobrala na chór a tam na kolenách sledovala Najsvätejšiu obetu.

Svätá Veronika to ochotne splnila. Po svätej omši sa v sprievode opátky a ostatných sestier odobrala do svojej cely. Prosila o dovolenie, aby mohla pokračovať v tajomstvách Kristovho utrpenia. Páter jej udelil súhlas. Svätá Veronika upadla do bezvedomia a pokračovala v znášaní utrpenia, ktoré nasledovalo po bičovaní. Páter i sestry spozorovali na jej čele znaky korunovania tŕním.

„Potom nasledovala cesta na Kalváriu a ukrižovanie,“ pokračoval páter Crivelli, a môžem povedať, že keby som ju videl skutočne na kríži, nebolo by to dojímavejšie, ako sme ju videli teraz. Jej výkriky úzkosti a strachu jasne prezrádzali zápas so smrťou. Bola to agónia. Studený pot jej stekal po čele, ronila slzy, bolo vidieť všetky náznaky blížiacej sa smrti. V tomto stave ostala asi pol hodinu. Už sa zdalo, že je koniec, že vydýchne. Plný viery a posilnený tým, čo som videl, rozkázal som jej v mene poslušnosti ukončiť extázu. Prišla k sebe a okrem veľkej únavy a vyčerpanosti nebolo na nej vidieť nič zvláštneho. Dal som pokyn, aby jej dali niečo k jedlu, požehnal som to a ona spokojne jedla.“ Páter Crivelli plný údivu nad zázrakom, ktorý videl, sa odobral do kolégia a podal správu biskupovi.

Ešte ostávalo uskutočniť piaty príkaz. Biskup stanovil termín na istý decembrový deň. V stanovený deň odpoludnia odobrali sa biskup a páter do kláštora.

Dvere chóru a kostola prikázali zatvoriť. Potom páter Crivelli, v mene Božom a v súlade so sľubom poslušnosti, prikázal Veroni­ke vžiť sa do mystéria ukrižovania. Veronika sa modlila, rozjímala a vhĺbila sa do tajomstva ukrižovania. “O niekoľko minút neskoršie,“ rozpráva páter, „vzniesla sa trocha nad zem. Na tvári jej bolo možno čítať hrôzu, strach a hrozné bolesti. Výkriky prezrádzali nesmierne utr­penie. S pánom biskupom sme došli k záveru, že to stačí a v mene poslušnosti som jej rozkázal mystérium ukončiť.”

Svätá Veronika okamžite prišla k sebe a spokojne si kľakla vedľa nás. „Od úžasu a obdivu, ako omráčení, sme neprehovorili slovo, rozlúčili sme sa a opustili kláštorný kostol.“

Potiaľ správa pátra Crivelliho v beatifikačnom procese. Nie menej udivujúca je jej plastická stigmatizácia srdca. Trinásť rokov po hore spomenutých skúškach, na Veľkú so­botu roku 1727, niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, sa pod príkazom poslušnosti vyznala svojmu spovedníkovi pátrovi Guelfimu, že Pán jej do srdca vytesal rôzne znaky.

Medzi inými, na malej vlajočke počiatočné písmená svätých mien: Ježiš, Mária a mnohé iné znaky. Keďže spoved­ník chcel mať autentické svedectvo o tejto výpovedi, aby mohlo byť po jej smrti overené, prikázal jej nakresliť srdce so všetkými znakmi. Veronika počúvla, ale kedže kresliť nevedela, obrátila sa na sestričky Floridu a Magdalénu, aby jej pomohli. Vystrihli z papiera srdce, do ktorého potom podľa pokynov Veroniky nakreslili všetky znaky, nachádzajúce sa v jej srdci. Spovedník ho odovzdal biskupovi, ktorý kresbu podpísal a zapečatil. Všetky znaky a písmená majú svoj význam, ale pre rozsiahlosť ich nespomíname.

Veronika Giuliani zomrela 9. júla 1727. Po tridsiatich šiestich ho­dinách nariadil biskup otvoriť jej hruď. Svedkami boli gu­vernér Torrigani, neskorší kardinál, kancelár Fábri, pán Pessucci, Jakob Gellini a spovedník Guelfi. Profesor Fran- cesco Gentili, chirurg a Francesco Bordiga, lekár, srdce otvorili. Skutočnosť sa úplne zhodovala s obrazom. Treba ešte spomenúť, že Veroniku pri vytržení nie raz videli vznášať sa nad zemou. Ako mnoho stigmatizova­ných, mala dar predpovedať budúcnosť. Predpovedala okrem iného mor v Marseille. Dostala aj milosť zázračne liečiť fyzicky a duševne chorých.

Pápež Pius VIII. ju vyhlásil za blahoslavenú, Gregor XVI. 6. mája 1839 za svätú. Pri beatifikácii bolo vypočutých dvadsaťdva svedkov, v rokoch 1727 – 1735 ďalších dvadsaťpäť. Okrem iných vypovedala jej predstavená Florida Cevoli. Aj štyria spovedníci pod prísahou vydali svedectvo o svätej Veronike Giuliani. Vysoko nad neobyčajnými darmi, ktoré získala, stojí však jej heroická láska k Bohu, cnosti a stupeň mystickej jednoty s Bohom.

Zdroj: Nositelia Kristových rán, Johannes Mária Höcht

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *