Reparát z lásky, svedectvo otca

„Hl’a, tvorím niečo nové, nebadáte to?“ (Iz 43, 19)

Nuž asi takto sa to začalo. V najväčšej bolesti prišla nádej. Tam hore, nad cementárňou v Ladcoch. Na mieste, ktoré celé Slovensko nazýva „najmladšie a pútnické.“ V skalnom sanktuáriu Božieho milosrdenstva.

Niekoľko dedín od tej cementárskej žil Jozef. Nešťastný, a predsa dokonalý otec. Posledné dva roky si prechádzal peklom. Celá dedina bola proti nemu. Aj babky v kostole na neho zazerali. Dostal nálepku: otec narkomana. Ale či on za to môže? Aj žena je proti nemu. Iba fňuká a o hlavu mu ohadzuje minulosť. Je pravda, že veľa pracoval, že sa týždne a týždne neukázal doma, ale to všetko len pre ňu a pre syna.
Keby to nebol robil, ešte dnes žijú u svokrovcov. Čo to nikdy nepochopí? To ona mala byť na svoje dieťa prísnejšia. Nemala mu splniť všetko, čo mu videla na očiach. Všetko a hneď. Nemala žehliť jeho prešľapy v škole. Nemala. Ale na tom teraz už nezáleží. Aj krčmu obchádzal Jozef zďaleka. Všetci, čo v nej sedia, sú múdri. Vedia, ako sa správať k narkomanovi a ako vychovávať jeho fagana. Považujú ho za neschopného. A v konečnom dôsledku je to aj pravda. Nevie, čo má robiť, kam sa obrátiť, koho požiadať o pomoc, aby neublížil svojmu potomkovi. Niekoľkokrát uvažoval o tom, že zájde aj na policajnú stanicu, ale potom nad tým len mávol rukou. Čo by sa stalo? Jeho synátor by bol vo väzení. Ale raz by ho z neho pustili a čo potom? Zmlátil by ho? odpustil by mu niekedy jeho konanie? A ako by sa na to pozerala jeho žena. Striaslo ho, akoby ho preskočila smrtka.

Spomenul si na piatok. Bolo to večer. Všetci oddychovali a sedeli pri televízii. Vtom sa otvorili dvere a stál v nich on, prvorodený Dávid. V ruke držal nôž a vyhrážal sa, že ak mu nedajú peniaze na drogy, tak ho použije proti nim. Jozef sa aj vzoprel, ale mladík mal viac sily ako on. V podstate mohol byť rád, že skončil s fackou. Manželka odvtedy ani nespáva. A ak, tak iba ako myš na vreci. Prebudí ju aj to najmenšie šuchnutie. Strach má veľké oči a ona sa bojí o svoj život.
Aj starosta si ho predvolal. Vraj nechce robiť zbytočne nepokoj v obci, ale už viacerí boli za ním, že im z dvora miznú veci a že podozrenie padá na jeho syna. Bránil ho zubami-nechtami. Kradnúť predsa môže hocikto a vôbec to nemusí byť Dávid, no v kútiku duše cítil, že je to práve on. Je závislý a robí všetko pre to, aby získal peniaze. Čo má robiť? Ešte raz zájde za synom. Ešte raz mu dohovorí. Ešte raz to skúsi.
Dávid bol práve na odchode, keď sa Jozef vrátil domov. Stavil sa u známych a dal si zo dva poháriky slivovice. Dobre mu to padlo, aj sily dodalo, aj lepšej nálady či nádeje, že je ešte šanca dostať svojho syna do normálu. Len čo ho oslovil, vybuchla hádka. Čím menej svinstva v žilách, tým viac agresivity. Tvrdý a neľútostný pohľad naplnený nenávisťou: „Čo chceš ty, tatko, odo mňa? Už je neskoro! Buď mi budeš pomáhať, alebo…“ Sotil ho a vybehol na ulicu. Jozef niekoľko minút ostal bezvládne ležať na zemi. Ponížený a nepochopený.

Snáď mu pomôže Boh. Zájde na spoveď. Snáď to bude lepšie. Nebolo. Hoci sa modlil a ťahal všetkých svätých za rukáv, nič sa v jeho rodine nezmenilo. Ba práve naopak. Všetko bolo horšie. A vzácne veci z domu mizli v záložni. Vrcholom všetkého bola nedeľná kázeň o naničhodníkoch, ktorých Ježiš vyhnal z chrámu. Naničhodník to je ono. Jozef bol jedným z nich. Veď keby bol dobrý, aspoň tak ho to učila jeho stará mama, Boh by ho iste vypočul. Ale keďže ho sklamal, nemá preňho nič iné, iba mlčanie a hlbokú tmu. V tej chvíli akoby sa v ňom všetko nastavilo inak. Nie. Už nikoho nebude zachraňovať‘, prišiel čas, aby bol zachránený on! Aby sa zbavil bolesti, ktorú v sebe nosí. Aby sa to všetko skončilo a aby už nikdy nepočul o Dávidovi a o tom, čo je spojené s ním. Vybehol z chrámu, no a čo, že bola omša. Nevadilo mu, že všetci pozerali naňho. Nech pozerajú. Aj tak mu nikto z nich nepomôže, nikto nepochopí. On musí nájsť nejaké riešenie. Musí byť riešenie…Musí…

Spomenul si, že v stodole má odložené lano. To bude ono! Cítil, akoby ho volalo, priťahovalo: „Poď, ja vyriešim tvoje trápenie. Raz a navždy. Nech sa trápia iní. Ty sa už nemusíš. Nech mu je ľúto, možno ho to zmení…Možno…“ Čudoval sa sám sebe, že už predtým neprišiel na také riešenie. V rýchlosti schmatol povraz a vybehol s ním za humno. Hor sa do hory! Čo najďalej od domu. Nájsť ten správny strom, ktorý ho udrží, strom, ktorý bude pre neho vyslobodením. Aj tak už nikomu nechýba. A možno ujde aspoň sám pred sebou. Nepamätal si, ako dlho utekal. Len chcel ísť stále vyššie a vyššie. Aby ho nehľadali, aby ho nenašli. Vtom vybehol na akési priestranstvo. Ešte nikdy tam nebol. Na veľkom kameni sa týčil mohutný kríž. Cítil sa ako blázon s lanom prehodeným na plece. „Ani sa mi na oči neukazuj!“ vykrikoval. Obzrel sa. Nik tam nebol. Iba on sám. „Nechaj ma, nech spokojne odídem! Počuješ?“ Chcel sa vymaniť z prítomnosti niekoho, kto sa ho dotýkal. Tam, vysoko v horách. „Keby si bol! Keby si tu bol, tak nedovolíš, aby môj syn trpel! Ale ty nie si! Viera je iba akási barlička, hlúposť‘!“ Zúfal si. No nemohol sa zbaviť dotyku Neviditeľného.

Ten kríž postavený na kameni ho dusil i vábil zároveň. Či ho Boh zavolal sem, aby sa s ním hádal, ako kedysi Jób ponorený do vlastnej biedy na smetisku? Čo to má znamenať? Po tvári mu začali tiecť slzy. No neboli to slzy ľútosti nad sebou, ale nad hnevom a bezmocnosťou chlapa, ktorý všetko pokazil.

Počuješ? Máš radosť z toho, že môj syn je narkoman?“ Po tých slovách sa striasol. Boli príliš pravdivé. Vedel to, no doteraz svojho potomka bránil. Tu, pod tým krížom mu to akosi nešlo.
Akoby sa na chvíľu zastavil čas. Obrátil sa. Až teraz si všimol dva menšie kamene, do ktorých sú vsadené obrazy. Príliš živé obrazy. Podišiel k nim.

Zbadal ho. Kedysi ho rád počúval a vravel o ňom, že je múdry. Ale teraz? Je mŕtvy a pritom svätý Ján Pavol II. Jozef k nemu podišiel. Chcel sa mu pozrieť do očí, no v jeho obraze uvidel seba a nápis: „Nebojte sa.“ Ticho. Niečo mu ešte mocnejšie zovrelo srdce a dotklo sa jeho duše. Zrazu nebol sám. Strach z poznania, z vyslovenia pravdy sa zrazu pominul a on akoby začul hlas svätca: „Neboj sa, som s tebou. Som s tvojou rodinou, som s tvojim synom.“ Ďalšie slzy, ale tentoraz už iné. plné nádeje. Bez výčitiek a posudzovania. Už ani lano nebolo treba. Stal tam niekoľko hodín. Len tak. Bez myšlienok. Len s tým, ktorý mu povedal: „Neboj sa.“ Domov sa vrátil neskoro v noci. Nič nevysvetľoval, len objal nepokojnú manželku a zašepkal: „Už viem, že to bude dobré.“

Na Butkov ku krížu i na „pokec,  ako to on hovoril, sa vracal niekoľkokrát do týždňa. Bolo to miesto, kde otvorene mohol hovoriť s Bohom o všetkom. Dávida zveril pod ochranu svätého Jána Pavla II. a on, pápež milujúci mladých, sa nedal zahanbiť. Aj keď neodpovedal na Jozefove modlitby hneď.
Prešli dva mesiace a Jozefovi volali z nemocnice: „Váš syn sa predrogoval. Jeho stav je vážny. Prosím, mohli by ste prísť?“ Začal sa boj o život. Nielen o ten pozemský, ale večný. Hnev, zúrivosť, apatia, agresivita boli spoločníkmi všedných dní. Syn dostaval abstinenčné krízy, zúril a hádzal všetko okolo. Nadával na Boha, na rodičov, na celý svet. Jozef však bol pri ňom. Ostal, aj keď ho prosil, aby odišiel, aj keď mu nadával. Niekde v hĺbke duše mu zneli slová, ktoré kedysi počul v kostole. Boh hovorí: „Aj keby matka zabudla na svoje dieťa, ja nezabudnem.“ A Boh je otec. Jozef si bol istý tým, že musí vytrvať. Bola to príležitosť, ako byť nablízku svojmu synovi. A on ju nechcel premeškať. Po istom čase prišli pokojnejšie chvíle a jedna z tých vzácnych bola práve tá, keď sa Dávid pýtal: „Otec, prečo si odo mňa neodišiel?“ Jozef neodpovedal. Nevládal. Iba ho chytil za rameno a pozrel sa mu do očí. Bolo to viac ako odpoveď. Niečo ako: „Nemohol som, pretože mi na tebe záleží. Toto je reparát lásky.“

Dávid sa po návrate z nemocnice napriek sľubom, že sa drog ani nedotkne, vrátil na staré cestičky. Potreboval priateľov, spriaznené duše a hoci dva týždne bol čistý, podľahol tomu, čo nenávidel. Kolotoč v rodine sa začal znova. Jeho mama sa utápala v slzách a otec niekoľkokrát do týždňa odchádzal z domu. Vystupoval tam hore, do Skalného sanktuária Božieho milosrdenstva. Kľačiac pri obraze Jana Pavla II. prosil o požehnanie pre svoje stratené dieťa.
Na lano a na deň, keď si chcel vziať život, už ani nepomyslel. Netrápil sa ani nad tým, čo si myslí starosta a ľudia v dedine. Bol na mieste, na ktorom mal byť. Bol tu a prosil, ako len vie otec prosiť za svoje dieťa. Prestal sa báť a pomenúval veci tak, ako sa majú.

Jedného dňa mu istá žena, ktorá tiež prišla prosiť o milosrdenstvo, podarovala časopis. „Modlila som sa a Pán mi povedal, že toto vám mám dať.“ Jozef si to vzal, ale pochyboval o tom, že Pán rozdáva noviny. ,Uverím všetkému, ale tomuto nenaletím, myslel si sám v sebe a kráčal domov. Večer časopis predsa vybral z vaku, aby si ho aspoň prelistoval. Boli v ňom napísané svedectvá rodičov, ktorí si prechádzali podobnou cestou ako on. Pôsobili ako balzam na jeho uzdravujúcu sa dušu. Na poslednej strane našiel malými písmenami napísaný email pre tých, ktorí potrebujú pomoc.
Neváhal. Ešte v tú noc rozpovedal človeku žijúcemu na druhej strane republiky svoj príbeh. Zámerne však vynechal informáciu o tom, že sa modlí neustále novénu k Jánovi Pavlovi II. za duchovné uzdravenie svojho syna. Veď čo ak by si náhodou ten dotyčný pomysel, že je náboženský fanatik? O niekoľko dní sa stretli. Hovorili otvorene o možnostiach, ako pomôcť Dávidovi. Dohodli sa, že sa okrem iného budú za neho aj modliť. „Myslím si,“ povedal človek zo združenia, ktoré sa venuje mladým závislým ľudom, „že v jeho prípade by mohol mať hlavné slovo Ján Pavol II. Nech sa páči tu je novéna. Budem sa ju modliť za vášho syna a ak chcete, modlite sa ju tiež.“ Jozefovi sa roztriasol hlas. Neveril vlastným očiam. Presne tá istá brožúrka, ktorú so sebou brával na Butkov, tie isté modlitby i slová. A znova ten istý hlas, ktorý sa mu prihováral v duši: „Nebojte sa.“

Až teraz sa zhlboka nadýchol a dovolil (po prvýkrát v živote), aby mu v prítomnosti ľudí stekali slzy po tvári. Konečne objavil v sebe silu rozpovedať svojej manželke i terapeutovi, čo sa stalo v onú nedeľu, keď vystupoval s lanom a chcel nájsť strom, ktorý by povedal definitívne koniec. Tam hore sa naučil, že v živote nemáme robiť miesto, kde bude bývať strach, ale máme ho vyhnať dôverou, že Boh má riešenie na každý ľudský trapas. A tým riešením je jeho milosrdenstvo.
Od toho dňa sa tejto rodinke kráča ľahšie. Tam hore, na horu Butkov, putujú a čerpajú Božie milosti. Učia sa nebáť a dôverovať. Veď‘ o tom je život. Môj i tvoj.

Zdroj: s láskavým dovolením: časopis Slovo+, 7/2018, „Reparát z lásky“, Marcela Bagínová

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *