8 eucharistických zázrakov – známych i menej známych, nádherné svedectvo živého Ježiša Krista

Eucharistické zázraky sú fascinujúcou témou. Je však dôležité menej sa zamerať na samotnú „zázračnosť“ a oveľa viac na ich svedectvo…na Eucharistiu.

Kúsok srdcového svalu miesto hostie, pravá krv v kalichu namiesto vína, „levitujúca“ monštrancia s Najsvätejšou sviatosťou … Ponúkame vám fotogalériu s informáciami, predstavujúcu viac či menej známe Eucharistické zázraky – a to ako tie, ktoré sa stali pred stáročiami, rovnako ako tie, ktoré sa udiali v 21. storočí.

Keď čítame o týchto mimoriadnych udalostiach, môžem nám napadnúť myšlienka: Rád by som zažil niečo také, uvidieť to; ak by som to videl, určite by som viac veril, atď. Ale eucharistický zázrak je samotná Eucharistia. Počas premenenia sa chlieb stáva telom Ježiša a víno sa stáva jeho krvou. Navyše, to je to, čo sa stane priamo pred našimi očami, pretože sa to deje na každej, „bežnej“ svätej omši.

A ešte jedna vec. Prečo veríme v skutočnú a reálnu prítomnosť Ježiša v Eucharistii? Je to preto, že zázraky sa stávajú raz za čas? Nie. Sú len určitým „prídavkom“, akoby vedierkom studenej vody zobúdzajúcim nás z letargie. V skutočnú prítomnosť Ježiša v Eucharistii veríme, pretože nám o tom povedal, povedal nám to, keď konal poslednú večeru.

Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. (Matúš 26, 26-28)

Pán povedal aj toto: Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. (Ján 6, 51)

 

1. Dňa 25. decembra 2013 v katolíckej farnosti sv. Jaceka v Legnickej diecéze na sv. omši počas rozdávania svätého prijímania spadla premenená Hostia na zem. Kňaz ju zdvihol a uchovával v nádobke naplnenej vodou. Onedlho sa na Eucharistii objavili červené škvrny, ktoré sa neskôr stali tmavšie a silnejšie. Mons. Štefan Cichy, vtedajší legnický biskup, zriadil komisiu, ktorá jav skúmala. Vo februári 2014 vzali z Hostie vzorky na preskúmanie. Analýza súdneho lekárstva ukázala, že ide o tkanivo zodpovedajúce srdcovému svalu človeka. Lekári konštatovali na srdcovom svale zmeny, ktoré nastávajú počas smrteľnej agónie u človeka. Genetické vyšetrenie ukázalo, že naozaj ide o ľudské tkanivo.

2. Kostol sv. Antona v Sokółke, 12. október 2008. Príbeh veľmi podobný príbehu v Legnici. Počas svätej omše, kňazovi padla Hostia. Umiestnená bola v špeciálnej nádobe, no ona sa úplne nerozpustila a na jej pozostatkoch sa objavilo krvavé miesto. Štúdie patopsychológov ukázali, že ide o ľudské srdcové tkanivo a jeho majiteľ má AB krvnú skupinu (tá istá krvná skupina bola objavená na Turínskom plátne). Zázrak bol v súčasnosti uznaný na diecéznej úrovni – Svätá stolica stále prešetruje túto záležitosť.

3. Farnosť sv. Martina de Tours, Tixtla (Mexiko). Dňa 21. októbra 2006 sa začína mexický prípad, keď otec Leopoldo Roque, farár farnosti sv. Martina z Tours, požiadal otca Raymunda Reynu Estebana, aby viedol duchovné cvičenia pre farníkov. Keď otec Leopoldo a ďalší kňaz rozdávali prijímanie, rozdávať pomáhala aj rehoľná sestra, ktorá bola na ľavej strane otca Raymunda, zrazu sa obrátila k nemu s „pixidou“ obsahujúcou posvätné častice a pozrela sa na kňaza s očami plnými sĺz, čo okamžite pritiahlo pozornosť celebranta: hostia, ktorú sa chystala podať dáme, ktorá čakala na Eucharistiu začala vylučovať červenkastú substanciu. Analyzovaná načervenalá látka zodpovedá krvi, v ktorej je hemoglobín a DNA ľudského pôvodu.

1. Dve štúdie vykonané významnými súdnymi odborníkmi s rôznymi metodikami preukázali, že látka pochádza z vnútra, s absolútnym vylúčením hypotézy, že by ju niekto mohol umiestniť z vonkajšieho prostredia.
2. Krvný typ je AB.
3. Mikroskopická analýza zväčšenia a prenikania ukazuje, že nadprirodzená časť krvi bola od októbra 2006 koagulovaná. Základné vnútorné vrstvy okrem toho odhalili vo februári 2010 prítomnosť čerstvej krvi.
4. Našli tiež neporušené biele krvinky, červené krvinky a aktívne makrofágy, ktoré pohlcujú lipidy. Dané tkanivo sa zdá byť roztrhané s mechanizmom obnovy presne tak, ako sa vyskytuje v živom tkanive.
5. Ďalšia histopatologická analýza určuje prítomnosť proteínových štruktúr v stave zhoršenia, čo naznačuje mezenchymálne bunky, veľmi špecializované bunky charakterizované zvýšenou biofyziologickou dynamikou.
6. Imunohistochemické štúdie odhaľujú, že zistené tkanivo zodpovedá svalu srdca (Myokard).

4. 14. augusta 1730, bazilika sv. Františka v Siene (Taliansko). Zlodeji, ktorí vykradli chrám, ukradli tiež strieborné cibórium s premenenými hostiami. To, že sa v noci udiala krádež, františkáni zistili až ráno. Správa o svätokrádeži sa rýchlo rozniesla po meste. Ľudia boli pohrúžení v smútku, mestská rada nariadila všemožným spôsobom hľadať zlodejov. Na druhý deň dopoludnia jeden z miestnych obyvateľov našiel prikrývku, ktorá zahaľovala ukradnuté cibórium. O dva dni neskôr klerik Pavol Schiavvi počas svätej omše v Kostole Panny Márie v Provenzano zbadal, že v pokladničke vedľa neho je plno bielych hostií. Po svätej omši to hneď oznámil miestnemu farárovi G. Bozzegolimu. Keď otvorili pokladničku, našli tam 351 zašpinených hostií pokrytých pavučinou. Všetky dôkladne očistili a oznámili to miestnemu arcibiskupovi, ktorý okamžite prišiel do Provenzano, aby spolu s františkánmi zistili, či sa naozaj jedná o hostie ukradnuté z Baziliky svätého Františka. Dôkladnou obhliadkou bola táto domnienka potvrdená. Našlo sa presne 348 celých hostií a 6 polovičiek. Nasledujúci deň arcibiskup A. Zondadari v slávnostnom sprievode s približne troma tisíckami miestnych obyvateľov, ktorí niesli fakle a kajúce kríže, preniesol hostie do Baziliky svätého Františka. Príliv veriacich z okolitých dedín a mestečiek bol taký veľký, že hostie boli vyložené k verejnej adorácii niekoľko dní. Ľudia s hlbokou vierou a láskou adorovali Najsvätejšiu sviatosť, čím chceli zadosťučiniť Bohu za svätokrádež. Viac ako sto premenených hostií bolo rozdaných veriacim počas svätého prijímania. Ale čoskoro po tejto udalosti si františkáni a veriaci čoraz viac uvedomovali, že nájdené hostie by nemali byť požité počas svätého prijímania, ale sprístupnené k verejnej adorácii. Plynuli mesiace a roky. Všetci s údivom videli, že hostie nepodliehajú skaze a zachovávajú si prekvapujúcu sviežosť a príjemnú vôňu. Zostávajúcich 223 hostií premenených počas svätej omše 14. augusta 1730 si až do dnešného dňa napriek všetkým fyzikálnym a chemickým zákonom zachovalo svoju prekvapujúcu sviežosť bez toho, aby sa čo i len minimálne začali rozkladať.

5. Noc z 25. na 26. mája 1608, Benediktínske opátstvo vo Faverney (Francúzsko). V starom benediktínskom opátstve vo Faverney, v biskupstve Besançon, blízko švajčiarskych hraníc, sa slávili Turice obzvlášť okázalým spôsobom. Prichádzali sem mnohí pútnici, aby prijali sviatosť pokánia, potom sväté prijímanie, a tak dosiahli plnomocné odpustky. Na turíčnu nedeľu, 24. mája 1608, tu bola Prevelebná Sviatosť Oltárna vyložená po celé tri dni. Pri tejto príležitosti baziliku nádherne vyzdobili. Aby veriaci monštranciu zo všetkých strán videli, nebola vyložená na hlavnom oltári, ale uprostred baziliky pre ňu zhotovili špeciálny, nádherne vyzdobený drevený oltár. Do antickej monštrancie, ozdobenej strieborným podstavcom, boli vložené dve konsekrované hostie a dole v podstavci aj relikvia svätej Agáty. Umelecké strieborné kandelábre s horiacimi sviečkami, pravé gobelíny, drahé hodvábne prestieradlá a pestrofarebné kvety zdobili tento improvizovaný oltár. Odpoludnia sa ešte v bazilike modlili mnohí pútnici, jedni prichádzali, druhí odchádzali. Večer ich už bolo menej a okolo 23. hodiny, keď sa kostol už takmer vyprázdnil, rozhodol aj pater Garnier, unavený od dlhého spovedania, odobrať sa na odpočinok. Zhasol všetky sviečky, ponechajúc zapálené iba dve večné lampy na oboch stranách monštrancie, potom sa pobral do svojej cely.
Keď v pondelok skoro ráno, už o tretej hodine prichádzal do baziliky, hneď pri otvorení dverí pocítil štipľavý dym. Zhrozený na mieste oltára ešte videl posledné plamene hasnúceho ohňa. Utekal zavolať svojich šesť či sedem spolubratov. Prvé, čo hľadali, bola monštrancia. V hustom dyme prezreli všetko, ale monštranciu nenašli. Drevený oltár bol úplne spálený, jeden svietnik skoro roztavený, druhý spadol na zem a zlomil sa. Mramorová platňa, na ktorej stála monštrancia, ležala na zemi pokrytá popolom, rozbitá na tri časti a taká horúca, že sa jej nebolo možné dotknúť. Ale kam sa podela monštrancia s hostiami? Stali sa i ony korisťou plameňov? Medzitým prišli i niektorí občania Faverney, aby ratovali, čo sa ešte ratovať dalo. Pátra Garniera trápili výčitky a ľútosť, že Sviatosť Oltárnu nechal samotnú. Zrazu sa v zadymenej bazilike rozľahol radostný výkrik novica Breniera, ktorý tiež pomáhal pri upratovaní spáleného oltára. Ked náhodou pozrel na chór, zbadal, ako sa monštrancia so svätými hostiami vznáša vo vzduchu. 
Rozrušený páter Garnier sa snažil dostať monštranciu dole, kým ho jeden zo spolubratov neupozornil, že je to zázrak, skutočný autentický zázrak, pretože monštrancia sa vznáša v prázdnom priestore.
Všetci prítomní si uvedomili, čo vidia – monštranciu vznášať sa vo vzduchu, ničím nepodopretú, ničím nepripevnenú alebo priviazanú. Každý s úžasom hľadel na monštranciu, potom padli na kolená, niektorí sa vrhli na zem, aby takýmto spôsobom vzdali úctu najsvätejšej Sviatosti. Sotva sa tunajší mnísi spamätali, poslali po kapucínov z Vesoulu, ktorí mali povesť výborných teológov, aby sa s nimi poradili, čo robiť. Jazdci na rýchlych koňoch oznámili po okolitých dedinách zázrak vo Faverney. Ten medzitým pretrvával. Nielen 800 občanov Faverney, ale čoskoro 9 až 10 000 ľudí z okolia sa zbehlo pozrieť na nevídaný úkaz. Zázrak trval 33 hodín a všetci, čo ho videli, mohli sa presvedčiť o jeho pravosti. Táto udalosť bola veľkou milosťou pre celé okolie. Predtým kalvíni a luteráni propagandou, návštevami po domoch i na verejných prednáškach sa pokúšali tunajších jednoduchých roľníkov, zviesť od viery a získať pre nové náboženstvo. Protivníci útočili najmä na skutočnú prítomnosť Kristovu vo Sviatosti Oltárnej. Zázrak z Faverney urobil na Francúzov i susedných Švajčiarov ohromný dojem, až natoľko, že katolíci, ktorí predtým odpadli, sa teraz vrátili do materskej Cirkvi. Na turíčny pondelok priviedol v procesii susedný farár do Faverney celú svoju dedinu. Na spálenisku bol postavený nový provizórny oltár, na ktorom celebroval hosťujúci kňaz svätú omšu. Tu sa stal nový zázrak. Po premenení mohli všetci prítomní v preplnenej bazilike vidieť, ako monštrancia pomaly klesala dole a usadila sa na čisto bielom korporále. 

6. Rok 1411, kaplnka sv. Kríža na zámku Batthyany, Ludberg (Chorvátsko). Kňaz, ktorého meno sa neuchovalo do našej doby, sa počas slávenia sv. omše dostal do zúfalstva. Kňaz slávil Eucharistiu, ale zapochyboval o transubstancii, teda zmene podstaty chleba a vína na podstatu tela a krvi Kristovej. Práve v tom momente sa víno v kalichu zmenilo na krv. Kňaz dal relikviu zamurovať do zadnej časti hlavného oltára a murára zaviazal mlčaním. Až pri smrti kňaza bolo tajomstvo vyjavené, čo prilákalo do Ludbergu nespočetné davy pútnikov, z ktorých mnohí boli svedkami duchovných i telesných uzdravení. Pápež Július II. dal zázrak preskúmať a pápež Lev X. bullou zo 14. apríla 1513 potvrdil uznanie relikvie a samotného zázraku.

7. Rok 1010, kostol Najsvätejšej Panny Márie, Ivorra (Španielsko). Toto je ďalší príbeh o pochybujúcom kňazovi. Keď miestny dedinský farár Bernat Oliver slávil svätú omšu – nebol celkom presvedčený, že sa „Kristus“ skutočne premení na telo a krv. Počas slov premenenia sa víno premenilo na živú krv, ktorá tak bublala v kalichu, že sa z neho preliala na oltárnu plachtu a dokonca až na podlahu. Zázrak potvrdil aj pápež Sergius IV. Je zaujímavé, že slávnosť „Santa Duda de Ivorra“ sa oslavuje až do dnes vždy na II. veľkonočnú nedeľu. Sviatok sa vzťahuje na pochybnosť kňaza. Dnes sa sväté relikvie uchovávajú v gotickom relikviári z roku 1426, ktorý uchováva zakrvavenú oltárnu plachtu a iné relikvie. Súčasná svätyňa bola postavená v roku 1663, najmä pre každoročne sa zväčšujúci dav pútnikov.

8. „Roku Pána 700“, kostol sv. Františka z Assisi, Lanciano (Taliansko). V tomto meste stál okolo roku 700 kláštor sv. Legonziana. Patril mníchom sv. Bazila. Dnes tento kláštor nesie meno sv. Františka z Assisi. Jeden baziliánsky mních prežíval veľké skúšky a pokušenia, pretože mal pochybnosti v skutočnú prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii. Neustále sa modlil o pomoc v týchto pochybnostiach a mal strach, že stráca svoje povolanie. Trpel rutinou vo svojom kňazskom živote a pochybnosťami. Situácia vo svete tiež práve neposilňovala jeho vieru. V týchto časoch sa objavovalo mnoho heréz, ktoré ho vzďaľovali od viery. Bratia kňazi a biskupi boli obeťami týchto heréz a boli rozptýlení v celej Cirkvi. Tento kňaz bol viac a viac presvedčený o logike týchto heréz, najmä pokiaľ šlo o skutočnú prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii. Jedného rána, zatiaľ čo mal silné pochybnosti, začal slúžiť svätú omšu pre ľudí z mesta. Používal rovnakú veľkosť hostie, aká sa používa pri dnešných svätých omšiach. Zrazu zbadal, že premenená Hostia a víno spôsobili, že sa mu trasú ruky a celé telo. Dlho stál chrbtom k ľuďom a potom sa k nim pomaly otáčal.

Povedal: „Ó šťastní svedkovia, ktorým sa Boh, aby zmaril moje pochybnosti, zjavil v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Poďte, bratia, a obdivujme Boha, ktorý je tak blízko nás. Za týmto Telom a Krvou je náš najmilovanejší Ježiš Kristus.“ Hostia sa premenila na mäso. Víno sa premenilo na krv.

Ľudia, ktorí boli svedkami zázraku, začali plakať, prosili o odpustenie a Božie milosrdenstvo. Iní sa začali biť do pŕs, vyznávali svoje hriechy a vyhlasovali sa za nehodných svedkov takéhoto zázraku. Ďalší padali na kolená v úcte a ďakovali za dar Pánovi, ktorý sa im daroval. Udalosť sa rozšírila do mesta a blízkych dedín. Ježiš dokonca dovolil, aby bol znovu ukrižovaný. Po zázraku bola Hostia pripichnutá na drevené brvno, aby keď uschne, sa neskrútila, ako sa to stáva s usušeným mäsom. Tak tu bol znovu s klincami vo svojom tele pribitý na dreve. Zázrak, ktorý sa stal v roku 700, bol len začiatkom. Viera kňaza bola obnovená. Celá zem začala uctievať zázrak. Pútnici sa hrnuli do Lanciana, aby uctili Hostiu premenenú na mäso. Viera v Eucharistiu sa znovu zrodila. Zázrak však pokračuje. Hostia premenená na mäso a víno premenené na krv, bez použitia akýchkoľvek konzervačných látok, sú stále prítomné v relikviári. V roku 1574 prebehlo testovanie na mäse a krvi a nevysvetliteľný jav bol odhalený. Päť kúskov zrazenej krvi má rôznu veľkosť a tvar. Ale akákoľvek kombinácia hmotnosti je stále rovnaká. Inými slovami, jeden kúsok váži rovnako ako dva, dva vážia rovnako ako tri a tri vážia rovnako ako päť.

Od samého začiatku miestna cirkev prijala zázrak ako pravé znamenie z neba a uctievala Eucharistické Telo a Krv v procesiách vo sviatok na poslednú nedeľu v októbri. Sláva miesta sa rýchlo rozšírila po celej krajine a čoskoro celé Taliansko sem prichádzalo na púť. Mnísi sv. Bazila zostávajú v Lanciane až do roku 1175. Od roku 1250 kláštor prevzali františkáni (v týchto rokoch bol rozšírený ich kult) a v roku 1258 bol postavený nový gotický kostol a boli doňho neskôr prenesené sv. ostatky. Tu sú uložené i teraz. Zázrak v Lanciane je jedným z prvých eucharistických zázrakov uznaných v katolíckej cirkvi.