Poznáme diabla? (1. časť)

Sv. Peter napomína veriacich: „Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá koho by zožral. Vzoprite sa mu zakotvený vo viere.“ (1 Pt 5,8)

 

Kto je tento protivník a čo o ňom vieme?

Páter Adolf Rodewyk nám dáva odpoveď‘ na túto otázku tým, že zreteľne a výstižne vysvetľuje, ako sa do sveta dostalo zlo. Ako exorcista z poverenia biskupa mal po celé roky čo do činenia s diablom; pozná jeho úskoky a ľsti ako žiadny iný. Adolf Rodewyk bol Nemeckou biskupskou konferenciou prizvaný ako expert k prípadu posadnutosti novej doby, k prípadu Anneliese Michelovej z Klingenbergu, ktorý vzbudil verejný rozruch.

Dnes, keď sú dokonca už mladiství zvádzaní k okultným praktikám a satanizmus nachádza stále viac prívržencov, stáva sa dôkladne poučenie dôležitou povinnosťou.

Nedávno vyšiel veselý zošit s mnohými obrázkami a krátkym textom: „Rolf Kauka ukazuje: Cesta Tilla Eulenspiegla do pekla.“ V ňom sa bagatelizuje a zosmiešňuje problém „diabla“, akoby sa s ním každý hlúpy mladík mohol hravo vysporiadať. Človek nepotrebuje mať z diabla žiadny strach.

Naproti tomu sa práve po druhej svetovej vojne ozývajú čoraz dôraznejšie hlasy, ktoré hovoria o diablovi ako o nejakom veľmi vážnom jave. Síce sa, ak je to možné, vyhýbajú slovu „diabol“ a hovorí sa radšej o „démonovi“ či „démonizme“, ale napriek tomu o akejsi hroznej moci, ktorá zasahuje do ľudského života i svetového diania a ktorej sa človek musí báť, pretože na ňu nestačí.

Mnohí ľudia, dokonca samotní kresťania, ktorí by inak chceli byť považovaní za veriacich, nechcú o diablovi nič počuť. Táto téma je im trápna, takmer nepríjemná a javí sa natoľko zaťažená poverou, že by človek chcel vieru v diabla radšej prenechať stredoveku, zatiaľ čo moderný, osvietený človek už pre ňu nedokáže vo svojom obraze sveta nájsť miesto. Proti existencii diabla sú vznášané námietky, ktoré ale obchádzajú skutočnosť, pretože sa odvodzujú od predstavy diabla, ktorá sa nezhoduje s obrazom podávaným o ňom v cirkvi. V pozadí stojí často ešte staré manicheistické poňatie, ktoré vidí na počiatku stvorenia vedľa dobrého tvoriaceho Boha ako rovnocenného protihráča princíp zla – diabla. Alebo v tomto poňatí hrajú úlohu iné, pohanské predstavy, ktoré obraz deformujú.

Preto je vhodné v krátkosti zhrnúť všetko, čo o diablovi vieme a súčasne uviesť s akou istotou vieme, či sa v jednotlivých bodoch jedná o zjavenú pravdu, alebo o viac či menej zdôvodniteľné domnienky. Tak dostáva obraz čisté kontúry a zároveň ešte ukazuje perspektívy, ktoré často dovoľujú ďalekosiahle vyhliadky.

 

Existencia diabla

Krédo svätej omše začína vetou: „Verím v jedného Boha…, Stvoriteľa… sveta viditeľného i neviditeľného.“ Vyznávame teda, že tiež nie je nič, čo by Boh nebol stvoril. Čo sa rozumie tým „neviditeľným“, vysvetľuje starý katechizmus slovami: „Boh stvoril tiež neviditeľný svet, ktorý nazývame anjeli.“ Teda je Boh Stvoriteľom sveta anjelov. Anjelmi rozumieme čisté duchovné bytosti, ktoré nemajú žiadne telo a duševnými silami, rozumom i slobodnou vôľou majú podstatnú prevahu nad človekom. Človeka síce nesmierne prevyšujú, napriek tomu nie sú nekonečné ako Boh, ale stoja ďaleko pod ním. Anjeli sú duchovné bytosti stojace medzi Bohom a človekom. Neboli tu od večnosti ako Boh. Teológovia považujú za isté, že boli stvorení na počiatku času „na počiatku“, ako sa vyjadruje Sväté písmo spolu s telesným svetom. Pri jeho stvorení boli všetci anjeli dobrí, takže na nich nebola žiadna poškvrna, nijaké mravné nedokonalosti, ale ešte nedospeli k najvyšším stupňom dokonalosti, ktorých mohli dosiahnuť. Naopak si ich najprv museli zaslúžiť skúškou, v ktorej mali ukázať, či môžu byť hodní Boha.

Táto skúška sa uskutočnila ešte skôr, než boli stvorení ľudia. To je isté; nemáme však žiadne podklady pre to, aby sme k tomu presnejšie stanovili určitý čas. Nemôžeme tiež povedať, v čom skúška spočívala. Jeden z názorov, dnes často zastávaných, dospieva k tomu, že Boh anjelom oznámil plánované vtelenie. Táto hypotéza môže v každom prípade dobre ukázať, ako vôbec bola skúška u anjelov možná a ako máme rozumieť tomu, že ju mnohí nezložili. Preto by sme si ju tu mali trochu bližšie vysvetliť.

Boh zjavil anjelom, že druhá Božská osoba sa stane človekom a bude musieť prijať telo z pozemskej ženy. Toto vtelené SLOVO Božie sa potom malo stať Kráľom anjelov a jeho matka ich Kráľovnou. Tým sa stalo ľudskou prirodzenosťou, nad ktorou bol anjel povýšený a žiadalo sa od neho, aby sa sklonil pred človekom. Boh-človek bol tiež človek a jeho matka len človek. Anjeli sa museli pokorne pokloniť tvorovi, ktorý stál hlboko pod nimi. Proti tomu sa mohla ich pýcha vzoprieť a povedať: „Non serviam! Nebudem slúžiť! Žiadame aspoň, aby naším kráľom bol anjel. Človeku sa nepodvolíme. Mohli sa cítiť zranení, lebo Boh ich opomenul a svoje spojenie s tvorstvom nevykonal anjelským stvorením, ale vtelením. Tiež sa mohla ozvať ich závisť, lebo ľudská prirodzenosť mala byť povýšená až na trón Najsvätejšej Trojice. To bola tá skúška. Ale riešenie úlohy bolo veľmi blízke bytostiam, ktoré sa len málo zamýšľali nad tým, že sami boli stvorené. Mohli Stvoriteľovi predpisovať, ako by on mal svoje dielo usporiadať alebo ako by ich mal viesť v ústrety k svojmu konečnému cieľu? Nebol On slobodný, aby určoval miesta vo svojom tvorení a tiež v blízkosti svojho trónu podľa toho, ako On chcel? Nebol Pánom? Väčšina anjelov, ktorí pokorne videli a správne uznali svoj vzťah k Stvoriteľovi, našla ľahko správne riešenie. To je obsiahnuté v mene „Michael“, čo znamená: „Kto je ako Boh? Kto by mu mohol predpisovať?“ Je isté, že časť anjelov sa Bohu postavila pyšne na odpor, boli v onom okamihu rovnako ako teraz v opozícii. Nechceli sa podrobiť jeho plánu. To znamenalo vzburu proti najvyššej autorite Boha, to bola revolúcia, ktorá nemohla zostať nepotrestaná. Teraz sa rozpútal na nebi zápas, nepredstaviteľne prudký duchovný boj. Svet anjelov sa rozštiepil a dve veľké vojská sa navzájom zrazili. Vodcom jedného bol Michael, vodcom druhého Lucifer. Odtiaľ pochádza dobrý a zlý anjel. Dobrí sú tí, ktorí zostali Bohu verní, zlí sú tí, ktorí popudení a zvedení Luciferom, chceli vzdorovať Bohu. Pre nás ľudí, ktorí poznáme len materiálne boje, je ťažké predstaviť si tento duchovný boj, a predsa je všetko, čo zdrvujúce a hrozné prežívame v našich bojoch, v podstate len slabou odozvou onej prvej bitky v nebi. V nej dorážali dobrí anjeli na zlých s nepredstaviteľnou silou duchových bytosti, vytýkali im tisícorakým spôsobom ich neveru a objasňovali im žiariacim svetlom svojho ducha jediné slovo: „Kto je ako Boh?“ Zlí duchovia sa mu nemohli, okrem nehanebnej domýšľavosti a divokosti hnevu, stavať na odpor. Ich svetlo zhaslo, a oslnení žiariacim svitom svojho protivníka, klesli do hlbiny. „Nebolo už pre nich miesto v nebi,“ hovorí niekoľkými slovami Písmo sväté. (Zj 12,8) Odvtedy boli diablami. Kým dobrí anjeli boli teraz povolaní do najvnútornejšej svätyne neba a došli naplnenia Božieho zámeru, zlí anjeli boli odtiaľ navždy vylúčení. Opustili ich všetky nadprirodzené schopnosti a boli zvrhnutí dole do pekiel, do miesta temnoty a utrpenia. Nemožno s istotou povedať, aký veľký je počet zlých anjelov. Z jedného miesta tajomného Zjavenie (12,1-9) o boji anjelov možno usudzovať, že asi jedna tretina anjelov padla. To by znamenalo, že sa ich značná časť vzoprela proti Bohu, zatiaľ čo Väčšia časť anjelov zostala Bohu verná. Z toho všetkého vyplýva, že Všemohúci nestvoril anjelov ako zlé bytosti, ale ich zloba povstala z ich vlastnej slobodnej vôle. Tak to tiež dôrazne učí IV. Lateránsky koncil (1215): „Diabol a ostatní zlí duchovia sú Bohom stvorení vo svojej prirodzenosti ako dobrí, ale zlými sa stali skrze samých seba.“ Keď sa tu hovorí „diabol“, myslí sa tým Váš zvodca, ktorý je v Svätom písme nazývaný satanom. Až v kresťanskej dobe sa pre neho udomácnilo meno Lucifer, lebo sa na neho s obľubou aplikovalo jedno miesto z proroka Izaiáša, ktoré sa pôvodne vzťahuje na babylonského kráľa a začína týmito slovami: „Ako si spadol z neba, trblietavá ranná hviezda (Lucifer)! Ako si zrazený k zemi, zotročovateľ národov! Myslel si si:, Vystúpim na nebesia … „Teraz si zvrhnutý do podsvetia, do najhlbšej jamy.“ Je takmer všeobecne zastávaný názor, že Lucifer bol najvyšším a najkrajším výtvorom, aký Boh až do tej doby stvoril. Keď ho Boh predsa navždy zahnal, možno len z tejto skutočnosti usúdiť, ako obrovská musela byť jeho vina. Ostatne Boh, ktorý je predsa sama Láska a Spravodlivosť, ho nechcel tak ťažko potrestať. Stvorenia i pád anjelov sú dejinné udalosti, ktoré sa udiali pred mnohými miliónmi, ak nie mnohých miliardami rokov. Prislúcha teda do doby, kedy na zemi ešte nežil žiadny človek, ktorý by mohol byť svedkom týchto udalosti. Ak pre nás mali mať význam, musel nám ich Boh oznámiť so všetkým, čo je pre ich pochopenie dôležité. K tomu teda bolo potrebné Božie zjavenie. Nachádza sa vo Svätom písme. V Starom zákone sú však správy napriek tomu dosť kusé. V Novom zákone nás do týchto skutočností oveľa hlbšie zasvätil sám Boží Syn. Bol svedkom všetkého a dôrazne o sebe hovorí: „Videl som satana, ako padá z neba ako blesk.“ (Lk 10,18) Aj on nám nechal ešte veľa nezodpovedaných otázok, ale tie nie sú podstatné. Musel nás však do všetkého presvedčivo zasvätiť, lebo inak by sme nemohli porozumieť veľkému dielu vykúpenia ľudstva. Svoju Cirkev potom poveril strážiť učenie o diablovi, aby sa do neho nemohli votrieť žiadne zásadné omyly. Na základe toho, čo sa od Krista a Cirkvi dozvedáme, si môžeme vytvoriť dosť jasný obraz o diablovi, o jeho podstate, vlastnostiach a pôsobení. Napriek tomu zostáva ešte mnohé zahalené v temnote, pretože Boh nám teraz ešte nechcel odhaliť a dať spoznať všetky tajomstvá, lebo diabol a s ním spojené „tajomstvo neprávosti“ ako to nazval Pavol (2Sol 2,7) patria ku skúške, ktorú musíme my tu na zemi prestáť.

 

Zavrhnutí Bohom

Diabol a ostatní zlí duchovia boli z neba zvrhnutí dole a Bohom zavrhnutí. Týmto výrokom sa, ale nemyslí, že by sa satan teraz vymanil z Božích rúk a bol voľný; zostáva aj teraz na Bohu závislý, a to preto, že bez Božieho dovolenia nemôže urobiť ani to najmenšie. Nebol schopný hrať žiadnu z rolí, ktoré si sám zaumienil, musí naopak vykonávať len to, čo je mu dovolené podľa spásneho Božieho plánu. Aj keď sa stal zlým anjelom, napriek tomu neprestal byť diabol skutočným anjelom. Prirodzenosť anjela mu zostala, rovnako ako my ešte zostávame ľuďmi, aj keď skrze ťažké hriechy strácame posväcujúcu milosť. Diabol má teda ešte aj dnes obrovskú silu rozumu a vôle, ktorou nás nesmierne predčí, takže človek sa s ním čisto prirodzene nemôže merať. Naproti tomu nadprirodzený život v ňom úplne zhasol. Nemá už žiadne cnosti, ale len neresti. Láska sa premenila v nenávisť, poslušnosť vo vzdorovitosť. Ak napriek tomu Boha počúva, nerobí to slobodne, ale nútene, pretože inak nemôže, a s bezmocným úsilím a „so škrípaním zubov“ (Mt 8,12). Jeho nádej sa zmenila v zúfalstvo, zatiaľ čo viera zostala, ako výslovne hovorí sv. Jakub: „Aj diabol verí (Jak2,19). Apoštol však k tomu hneď pripája: „a hrozí sa toho.“ Tým chce povedať: Pre nás ľudí je Viera, vedomie Boha, prameňom útechy a sily, ibaže to isté vedomie budí v diablovi hrozný strach. Keď my počujeme o návrate Krista, radujeme sa v pomyslení na Spasiteľove slová: „Pozdvihnite svoje hlavy, lebo vaše vykúpenie sa priblížilo.“ (Lk 21,28) Diabli naopak vedia, že pri príchode Pána nad nimi bude vynesený definitívny hrozný súd. Človek bez cnosti, nerestný človek v nás budí nevôľu, a to prepadol obyčajnej neresti. Ale ako by sme boli zdesení, keby sme mohli vidieť diabla, ktorý už nemá žiadne dobré stránky! Neboli by sme schopní tento škaredý pohľad zniesť. Kresťanské umenie nám to chce znázorniť, keď pri zobrazení diabolskosti znáša dohromady všetky formy škaredosti. Avšak ľudské obrazy dokážu ukázať skutočnosť len celkom vzdialene. Reč a farba tú vypovedajú službu. Nie je bytosti, ktoré by bola tak nešťastná ako diabol. Najprv stál tak blízko Bohu a teraz ho navždy stratil. Boh je najvyššie Dobro, a znamená preto pre každú bytosť zároveň najvyššie šťastie. Pre diabla je toto šťastie nenávratné stratené a on vie, čo tým stratil. Jeho bytosť, rovnako ako naše, túžila po večnom šťastí a bez neho je vnútorne nestála a nepokojná. Preto by diabol dal všetko za to, aby mohol toto šťastie opäť nadobudnúť. Možno to na prvý pohľad vyzerá tak, ako by ľutoval a opäť zatúžil po Bohu. Nie, on nehľadá Boha, ale úplne egoisticky len svoje šťastie. Keby mohol byť šťastný bez Boha, prinieslo by mu to tisíc radostí. Tu však môže byť šťastný len s Bohom a vďaka Bohu, ale on chce radšej zostať taký, aký je. Nedal Bohu a dobru súhlas a slobodnou vôľou zvolil zlo, čo u neho znamená: celou bytosťou. Preto už neexistuje žiadne späť. Rozhodnutie vôľe je u anjelov iné ako u ľudí. Keď sme sa pre niečo rozhodli, nech je to dobro, či zlo, môžeme tento zámer zmeniť, môžeme opäť späť. Ale anjeli, a teda aj diabol, sa rozhodujú celou svojou bytosťou a silou, takže je to neodvolateľné rozhodnutie. Preto je diabol zovretý zlom. Môže teraz chcieť len zlé. Snáď ešte môže voliť, či chce to alebo ono zlo, ale nemôže už nikdy viac voliť dobro. Tak je teraz úplne skazený. Pretože on sám je navždy odlúčený od šťastia a všetkého dobra, závidí tiež druhým ich šťastie. To je dôvod, prečo je naším zaprisahaným nepriateľom, lebo my máme veľké šťastie, ktoré spočíva v Božom vlastníctve, ešte pred samým sebou a plnú možnosť ho dosiahnuť. Preto sa k nám diabol chová s nesmiernou závisťou, ktorá je spojená so smrteľnou nenávisťou. Každá zášť však vždy mieri k tomu, aby ostatných zničila. Nechceme tu hovoriť o pekelných trestoch všeobecne. Najväčším trestom je v každom prípade trvalé zapudenie od Boha. K tomu pristupuje ešte iný trest, ktorý Kristus pomenúva obrazne: „oheň, ktorý nehasne“ (Mk 9,48). Jedno je v každom prípade absolútne isté: že tieto tresty nikdy neprestanú. Od čias Origena (T 253 po Kr.) až po dnešnú dobu oproti tomu stále silnejú hlasy, ktoré hovoria, že tiež diabol sa opäť návráti do šťastného stavu, ktorý kedysi vlastnil, a potom bude opäť všetko dobré. Tieto myšlienky boli silne vyzdvihované obzvlášť vo francúzskej literatúre 19. storočia. Alfred de Vigny pripravoval dielo „Satan dostal odpustenie“ a Viktor Hugo napísal „Koniec satana“. Avšak už v roku 543 pápež Vigilius dôrazne vyložil: „Kto hovorí alebo mieni, že diablov trest je len dočasný a raz skončí, a kto verí, že diablovi sa raz dostane navrátenie späť do jeho predchádzajúceho stavu, nech je vylúčený z katolíckej cirkvi .“

Toto poňatie je teda nezlučiteľné s katolíckym učením, lebo Kristus jednoznačne jasne povedal, že“ diablovi a jeho anjelom je pripravený večný oheň „(Mt 25,41). Diabli nie sú v pekle ponechaní sebe samým. Nehľadiac na to, že sú úplne závislí na Bohu, zdá sa, že je medzi nimi ustanovené určité poradie. Je to dané predovšetkým tým, že už medzi anjelmi je určité poradie. Tí sú totiž rozdelení na rozličné poriadky alebo „chóry“. V prefácii omše sväto sa volajú: anjeli a archanjeli, tróny, kniežatstvá a mocnosti, nebeské sily, cherubíni a serafíni. Nie sme však schopní vypovedať mnoho určitého o charaktere, rozsahu a poradí tohto rozčlenenia. Vieme vlastne len to, že tomu tak nejak je. Diabli sa teda odlišujú od seba navzájom, a to podľa anjelského chóru, ku ktorému pri svojom stvorení patrili. Lucifer, ktorý bol stvorený ako najvyšší anjel, predčil rozumom a silou vôle ostatných anjelov. Preto mu aj v pekle pripadla vedúca úloha ako „Vládcovi temnôt“. Ako môže mať degradovaný generál pod cudzím dozorom a kontrolou vedúce postavenie v trestnej rote, tak môže aj Lucifer v podriadenosti Bohu riadiť peklo. Dante si ho predstavuje ako „cisára bolestnej ríše, ako kráľa pekla, ale v tom zmysle, že je jeho najdokonalejším, tj. jeho zo všetkých najnižším výrazom, bytosťou, ktorej aktivita je vyčerpaná a ktorej dejiny sú u konca. Lucifer podľa neho predstavuje najnižší stupeň v poradí stvorenia. V skutočnosti však vyvíja Lucifer veľkú aktivitu. Velí duchom, ktorí ho musia škrípajúc zubami počúvať. Sú plní hnevu voči nemu, lebo on ich zviedol a priviedol do tejto biedy. Ale to je ich spravodlivý trest, že teraz musia nemilosrdne slúžiť tomu, koho si namiesto Boha zvolili za svojho pána. Pokiaľ ide o neho, on sám ich nenávidí a opovrhuje nimi. Jeho vláda nad nimi je krutá a tyranská. V jednom bode sa však má horšie ako oni všetci, nikto z nich nie je tak nešťastný ako on, lebo žiadny nestál tak blízko Bohu, a preto nestratil tak veľa ako on. Od tretieho storočia až po novovek hovoria teológovia často o rozdelení diablov do „légií“

Táto predstava, ktorej základ by sa dal vystopovať v židovských prameňoch, uvádza, že sa diabol pokúša, okrem vlastného démonického pôsobenia o to, aby ľudí zviedol k osobitným hriechom, to znamená, že nabáda jedného viac k tomu, iného viac k onomu hriechu. Tak možno légie diablov rozdeliť podľa siedmich hlavných hriechov. Toto poňatie je príliš úzke a nepostihuje pestrosť démonických účinkov, avšak dobre vyzdvihuje myšlienku, že diabli sami o sebe sú individuálne veľmi rozmanití, a preto tiež svojimi osobitosťami adekvátne pôsobia na ľudí. Ťažko sa k tomu môžeme viac vyjadriť. Diabli zatiaľ nie sú viazaní na peklo tak úzko, že by im ešte nezostala istá voľnosť pohybu. Nie že by tým pre nich existujúci prežitok pekla skončil, ale môžu, ako sa hovorí v knihe Job (1, 7), prechádzať „svet krížom krážom“, aby zvádzali ľudí. Majú do iste miery ešte iné miesto k prebývaniu. Svätý Pavol o dušiach hovorí, že „oni bývajú vo vzduchu“ (Ef 6,12). Adekvátne tomu učil svätý Anton Pustovník svojich žiakov: „Početný je ich zástup vo vzduchu, ktorý nás obklopuje; nie sú ďaleko od nás. „Tým má byť predovšetkým naznačené, že diabli sú v najužšom vzťahu k nám ľuďom. Ich vlastným miestom prebývania nie je síce krajina, ale sú nám tak blízko, ako vzduch, ktorý nás obklopuje. To bude trvať tak dlho, kým budú žiť ľudia na zemi. Až po súde nad svetom bude diablom odňatá i táto posledná voľnosť pohybu. (Zj 20,10)

 

Diabol a človek

Z toho, čo bolo práve povedané, vyplýva, že nemôžeme diabla jednoducho prehliadať, ako by sa nás to netýkalo. Musíme sa preto pokúsiť preskúmať, ako sa k nám chová a ako proti nám postupuje. Sv. Augustín píše: „Boh ako umelec, a to ako veľký umelec, používa aj diabla. Keby vedel, že si tým neposlúži, nenechal by ho vôbec existovať.“ Keď Boh nechcel prijať do neba veľkým nadaním a milosťou obdarených anjelov bez predchádzajúcej skúšky, potom musel tým skôr podrobiť skúške človeka, to krehké bytie z ducha a hmoty. Keď „Boh sám nikoho nepokúša“, ako učí sv. Jakub (1,13), musel prenechať iným, aby podrobili človeka skúške. V tejto skúške sa ľudia museli rozhodnúť, rovnako ako kedysi anjeli, buď pre Boha, alebo proti Bohu. Preto muselo zlo vzhľadom k človeku vystupovať lákavo. Ponúkanie k zlému prenechal Boh Zlému, satanovi, ktorý kedysi zlákal na zlé tiež anjelov. Ten sa teda v raji vnútil prvým ľuďom, aby ich ľsťou a prehováraním odvrátil od Boha. Urobil to lžou, zapretím zjavenej pravdy. Boh povedal: „Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz. V deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš. „Satan však drzo tvrdí:“ Vôbec nezomriete, „a zvodne k tomu dodáva,“ naopak sa vám otvoria oči a budete ako Boh.“ (Gn 2,17; 3,5) Právom charakterizoval Kristus tohto zvodcu slovami: „On bol vrah od počiatku pretože je luhár a otec lži.“ (Jan 8,44) Čo podnietilo diabla k tomuto činu, je, ako už bolo povedané vyššie, na prvom mieste jeho závisť ľudského šťastia. Okrem toho ale rozpoznal, že Boh chcel prostredníctvom ľudí zriadiť nové Božie kráľovstvo na zemi, ktorého členovia by ho museli ctiť a slúžiť mu. Vo svojej zúrivej nenávisti voči Bohu chcel satan znemožniť také velebenie Boha a vybudovať svoje vlastné kráľovstvo na zemi, kráľovstvo satana, ktoré by mohlo zobrazovať dokonalý protiklad k Bohu. Očakával, že Boh ľudí, podobne ako kedysi jeho samého, bezprostredne po smrti navždy zapudí. Avšak nebol už zasvätený do Božieho plánu a schádzala mu tiež milosť nadprirodzeného osvietenia, preto sa vo svojom odhade veľmi sklamal. Boh zaobchádzal s ľuďmi inak ako s diablami. Pán videl, že sa pre nich ešte ponúka ospravedlnenie, ktorá neplatilo pre anjelov: „Nevedia, čo robia.“ Ich poznanie bolo príliš slabé, než aby vopred správne pochopili celú súvislosť a dosah svojho činu. Neboli jednoducho tak omilostení ako anjeli. Preto ich súdil nielen s prísnou spravodlivosťou, ale aj s veľkým milosrdenstvom. Večný Sudca iste musel trestať aj tu, ale vážil mieru trestu tak, aby ho mohli ľudské ramená uniesť. I keď mali ísť ľudia naďalej životom zaťažení bremenom viny a tlakom hriechu, nesmeli byť zlomení. Naproti tomu so satanom Boh znovu začal súd a vmietol mu do tváre desivé slovo: „Pretože si to urobil, budeš prekliaty. „(Gn 3,14) Okrem toho mu oznámil, že všetky jeho plány plné nenávisti proti Bohu, budú zničené mocou spasenia, ktoré on pošle ľuďom. Satan hodil Všemohúcemu v spore rukavicu. Boh sa jej chopil. Teraz začal strašný boj, ktorý zúri od tej doby v dejinách ľudstva, mocnejší a osudnejší ako všetky bitky, ktoré ľudia kedy podstúpili alebo budú podstupovať. Preto nás ľutujú aj anjeli a volajú na nás slovami posvätného Zjavenia: „Beda však zemi i moru, lebo zostúpil k vám diabol, plný zlosti.“ (Zj 12,12) Svätá kniha ďalej učí: „Drak v hneve voči tej žene rozpútal vojnu proti ostatnému jej potomstvu, proti tým, ktorí zachovávajú Božie prikázania a držia sa svedectva Ježišovho.“ (Zj 12,17) Kedysi proti sebe stáli len satan a prvý pár ľudí, kdežto dnes sú zapojení do boja všetci diabli, aby zničili celé ľudstvo. Nikto sa tomuto boju nemôže vyhnúť, každý, či muž či žena, dieťa či starec, sa v ňom musí osvedčiť a cez všetok nátlak zo strany satana zachovať vernosť Bohu.

 

Pokušenie

Ak človek sleduje pomer síl protivníkov, môže stratiť odvahu, lebo je veľký rozdiel medzi satanom a človekom. Avšak Pavol na nás volá, utešuje a povzbudzuje: „Boh je verný: nedopustí, aby ste boli podrobení skúške, ktorú by ste nemohli vydržať, ale so skúškou Vám pripraví aj východisko a dá Vám silu, aby ste mohli obstáť“ (1 Kor 10,13) . Pri bedlivom rozbore sme dokonca my silnejší, pretože pri nás stoja v boji Boh a anjeli, avšak nie tak, že by sme sa nemali ničoho báť a nemali nič robiť, ale tak, že s ich pomocou môžeme zvíťaziť. Diabol navyše nemôže uplatniť celú svoju silu. Ako porazený velikán bojuje akosi so zlomenou chrbticou. Navyše sú mu vymedzené veľmi úzke hranice. Sv. Augustín ho porovnáva s pripútaným psom. Ten nám nemôže uškodiť, kým sa držíme ďaleko z jeho dosahu, stáva sa ale nebezpečným, keď človek podcení dĺžku reťaze a neopatrne sa mu príliš priblíži. Hlavné problémy v boji s diablom pre nás spočívajú v tom, že je neviditeľný. Kde stoja ľudia proti sebe v otvorenom boji, je protivníka vidieť a možno sa prispôsobiť jeho počínaniu. Ťažšie je to so súbojmi v noci, pretože protivník je chránený temnotou. Ale boj s diablom je čisto duchovný, takže my nemôžeme ani v jednom prípade postrehnúť bezprostredne hroziaci útok. To je ešte podporené faktom, že diabol sa vie mimoriadne obratne maskovať. Pavol hovorí: „Satan sa prezlieka za anjela svetla.“ (2 Kor 11,14) Vnuká nám totiž dobré myšlienky, ktoré nás ale skrytou ľsťou majú priviesť k zlu. Je tomu ako s obchodníkom, ktorý svojmu konkurentovi odporučil, aby svoje peniaze vložil do určitého podnikania, ktoré sa javí značne ziskové. Ten je mu vďačný za to, že ho upozornil na dobrú príležitosť zarobiť peniaze, a myslí si: mieni to so mnou dobre. V skutočnosti však obchodník vie, že konkurencia v tomto obchode príde o všetky peniaze. Tak hrá diabol s ľuďmi nebezpečnú a nepriehľadnú hru. Preto je dôležité vždy včas prezrieť jeho plány. V priebehu doby bol ustanovený rad pravidiel, ktoré nám môžu pomôcť rozpoznať, či myšlienka pochádza od dobrého či zlého ducha, alebo či ide len o našu úplne osobnú myšlienku. Nazývajú sa pravidlá pre rozlišovanie duchov. Niečo z toho, čo zostavil sv. Ignác z Loyoly, napríklad znie: „Musíme pozorovať beh našich myšlienok. Ak začiatok, stred aj koniec toho istého je dobrý a zameraný na skutočné dobro, potom je to známkou dobrého ducha. Ak smerujú myšlienky k niečomu zlému, alebo nás rozptyľujú k niečomu, čo je menej dobré ako to, čo mala duša predtým v úmysle, alebo ak to dušu oslabuje, znepokojuje alebo mätie, je to isté znamenie, že ide o zlého ducha.

Takéto smernice môžu výrazne napomôcť k včasnému rozpoznanie pôsobeniu zlého protivníka. Boh k tomu ale môže poskytnúť ešte úplne zvláštne pomoci prostredníctvom daru rozlišovaniu duchov. To je zvláštna charizma, ktorú mali mnohí svätí, ako sv. Filip Neri alebo sv. Ján Mária Vianney, farár z Arsu. Preto bývali často úplne podivuhodným spôsobom uschopnení k tomu, aby rýchlo a správne rozpoznali, či sa jedná o prirodzené alebo nadprirodzené, o radu dobrého či zlého anjela. Avšak nie všetky pokušenia pochádzajú od diabla. Prameňom môže byť tiež v nás prebývajúca zlá žiadostivosť alebo lákanie vonkajšieho skazeného sveta. Je ale isté, že tiež diabol môže zvádzať k zlému a skúšať to u každého človeka. Preto platí, že sa máme mať na pozore. Občas je počuť názor, že každý človek má svojho diabla, tak ako má svojho anjela strážneho. To však zostalo nepreukázané. Keď sa hovorí: „O človeka zápasí jeho anjel a jeho démon“, neznamená to, že je každý človek sprevádzaný diablom. Preto hovorí sv. Ignác vo svojej známej úvahe „o dvoch zástavách“ o pôsobení diabla na ľudí inak. Ukazuje, ako Lucifer ako vládca temnoty vysiela ostatných diablov. Musia sa zavesiť na každého jednotlivého človeka a žiadneho neprehliadnuť, aby každého prekabátili a zviedli. Vysliedia si ich, využívajú ich slabosti, hľadajú, ako by ich ovplyvnili, aby konečne ľsťou a terorom došli k cieľu. Keď sa človek bráni, môže vzniknúť často dlhý a ťažký boj, pretože diabli sa nenechajú striasť ľahko. Snáď na okamih poľaví, lebo vidí, že teraz ničoho nedosiahne, ale opäť sa vráti, silnejší než predtým, „a privedie so sebou sedem iných duchov, horších, ako je sám“, ako hovorí Kristus (Mt 12,45). Človek sa len nesmie nechať zotročiť. To je základné pravidlo, ktoré dôrazne prikazoval už apoštol Pavol, keď píše: „Nedopraj miesta diablovi.“ (Ef 3,28) Peter nabáda: „Vzopri sa diablovi, upevnený vo viere.“ (1 Pt 5,9) Jakub túto myšlienku dovádza do konca a hovorí: „Vzoprite sa diablovi, a on od vás utečie.“ Jak 4,7) Názorný spôsob k tomu prináša sv. Ignác nasledujúcim prirovnaním: „Zlý odporca sa správa ako žena. Je slabý, kde naráža na silný odpor, silný, ak to záleží na jeho vlastnej vôli. Lebo ako žena, ktorá je v spore so svojím mužom, ľahko stráca odvahy a dáva sa na útek, akonáhle jej muž pevne odporuje, ale obráti sa, keď muž začína strácať odvahu a uteká, a potom jej hnev, pomstychtivosť a zúrivosť stúpajú, stávajú sa takmer bezuzdnými, tak tiež zlý protivník slabne a stráca odvahu, keď človek pevne čelí jeho zvádzanie a činí pravý opak toho, k čomu je poháňaný.“

Kto prijme boj s diablom, na bojsku  s ním zosilnie. Čím viac satana prekonáva, tým VIAC sa približuje Bohu a tým viac je diabol pokorovaný, lebo musí pozorovať, ako sa slabý človek nenecháva, cez všetku nevraživosť a prekážky, zadržať na ceste k Bohu, zatiaľ čo on sám, ktorý disponoval celkom inými duchovnými silami a nebol tiesnený zvonku, neuspel ani v jednej skúške Božej lásky. Ak však človek na diabolské umenie zvádzania pristúpi a rozhodne sa proti Bohu pre satana, prepadne satanovmu otroctvu. Ak umrie v tomto stave, potom zostane diabol, ktorého si sám zvolil za pána, jeho pánom po celú večnosť. To je jeho spravodlivý trest. Keď Boh necháva diablovi pre skúšku človeka tak rozsiahly priestor, nedeje sa to preto, aby nás skrze démonické vplyvy odvrátil od dobra alebo večného cieľa a urobil nás nešťastnými, ale aby skôr skúšal našu vernosť a mohol nás neskôr, keď sa osvedčíme, udeliť odmeniť večným štastím. Oproti tomu bude potrestaný hriešnik, ktorý dal hriechom prednosť pred Bohom.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *