Rozhovory duše s Ježišom vo videniach sv. Faustíny

Rozhovor milosrdného Boha s hriešnou dušou

Ježiš: Neboj sa, hriešna duša, svojho Spasiteľa. Ja prvý sa približujem k tebe, lebo viem, že sama od seba nie si schopná povzniesť sa ku mne. Neutekaj, dieťa, od svojho Otca, porozprávaj sa so svojím Bohom milosrdenstva, ktorý ti chce sám povedať slová odpustenia a zahrnúť ťa svojimi milosťami. Ó, aká drahá mi je tvoja duša. Do svojich dlaní  som si ťa zapísal. A vryla si hlbokú ranu do môjho srdca. 

Duša: „Pane, počujem tvoj hlas, ktorý ma volá, aby som sa vrátila zo zlej cesty, ale nemám ani odvahu, ani silu.“

Ježiš: Ja som tvojou silou, ja ti dám silu do boja. 

Duša: „Pane, poznávam tvoju svätosť a bojím sa ťa.“

Ježiš: Prečo sa bojíš, dieťa moje, Boha milosrdenstva? Moja svätosť mi neprekáža, aby som bol k tebe milosrdný. Pozri, duša, pre teba som ustanovil trón milosrdenstva na zemi. Tým trónom je svätostánok a z toho trónu milosrdenstva túžim zostupovať do tvojho srdca. Pozri, neobklopil som sa ani družinou, ani strážou, máš ku mne prístup v každej chvíli. V každom okamihu dňa sa chcem s tebou rozprávať a túžim ti udeľovať milosti. 

Duša: „Pane, bojím sa, či mi odpustíš toľké hriechy, moja úbohosť ma napĺňa hrôzou.“

Ježiš: Moje milosrdenstvo je väčšie ako tvoja úbohosť a úbohosť celého sveta. Kto môže zmerať moju dobrotu? Kvôli tebe som zostúpil z neba na zem, kvôli tebe som dovolil, aby ma pribili na kríž, kvôli tebe som dovolil kopijou otvoriť svoje najsvätejšie srdce a otvoril som ti prameň milosrdenstva. Prichádzaj a načieraj milosti z tohto prameňa nádobou dôvery. Skrúšené srdce nikdy neodmietnem, tvoja úbohosť utonula v priepasti môjho milosrdenstva. Načo by si mala so mnou viesť [spor] o svoju úbohosť. Urob mi radosť tým, že mi odovzdáš všetku svoju biedu a celú svoju úbohosť a ja ťa naplním pokladmi milostí.

Duša: „Premohol si, ó, Pane, moje kamenné srdce svojou dobrotou. Hľa, s dôverou a pokorou sa približujem k tribunálu tvojho milosrdenstva, rozhreš ma sám rukou svojho zástupcu. Ó, Pane, cítim, ako milosť a pokoj naplnili moju úbohú dušu. Cítim, že ma skrz-naskrz preniklo tvoje milosrdenstvo, Pane. Odpustil si mi viac, než som sa odvážila očakávať alebo bola schopná pomyslieť si. Tvoja dobrota prevýšila všetky moje túžby. A teraz ťa pozývam do svojho srdca, preniknutá vďačnosťou za toľké milosti. Blúdila som ako márnotratné dieťa po nesprávnych cestách a ty si neprestal byť mojím Otcom. Rozmnožuj vo mne svoje milosrdenstvo, lebo vidíš, aká som slabá.“

Ježiš: Dieťa, nehovor už o svojej úbohosti, lebo ja sa na ňu už nepamätám. Počúvaj, dieťa moje, čo ti túžim povedať. Pritúľ sa k mojim ranám a čerpaj z prameňa života všetko, po čom len tvoje srdce zatúži. Pi z prameňa života plnými dúškami a neustaneš na ceste. Pozeraj na jas môjho milosrdenstva a neboj sa nepriateľov svojej spásy. Oslavuj moje milosrdenstvo. 

 

Rozhovor milosrdného Boha so zúfalou dušou

Ježiš: Duša ponorená v temnotách, nezúfaj, nie je všetko stratené. Porozprávaj sa so svojím Bohom, ktorý je láska a milosrdenstvo samo. No, žiaľ, duša nepočúva Božie volanie a ponára sa do ešte väčších temnôt. 

Ježiš volá znova: Duša, počuj hlas svojho milosrdného Otca. 

V duši sa prebúdza odpoveď: „Pre mňa už niet milosrdenstva.“ A upadá do ešte väčšej temnoty, akoby do zúfalstva, ktoré jej dáva istú predchuť pekla a znemožňuje jej priblížiť sa k Bohu. Ježiš sa tretí raz prihovára duši, ale duša je hluchá a slepá. Začína sa utvrdzovať v zatvrdlivosti a zúfalstve. Vtedy sa začína namáhať vnútro Božieho milosrdenstva a bez akejkoľvek spolupráce duše jej Boh dáva svoju poslednú milosť. Ak ňou pohrdne, Boh ju už ponechá v stave, v ktorom sama chce byť naveky. Táto milosť vychádza z Ježišovho milosrdného Srdca a svojím svetlom prekvapuje dušu. Duša začína chápať Božie úsilie, ale obrátenie k Bohu závisí od nej. Vie, že táto milosť je pre ňu posledná, a ak prejaví aspoň jeden záchvev dobrej vôle, hoci najmenší, Božie milosrdenstvo dokončí ostatné.

[Ježiš:] Tu pôsobí všemohúcnosť môjho milosrdenstva, šťastná duša, ktorá využije túto milosť. 

Ježiš: Aká veľká radosť naplnila moje srdce, keď sa vraciaš ku mne. Vidím, že si veľmi slabá, preto ťa beriem do svojho náručia a nesiem ťa do domu svojho Otca. 

Duša akoby sa prebúdzala: „Je to možné, že by pre mňa ešte bolo milosrdenstvo?“ pýta sa celá vystrašená.

Ježiš: Práve ty, dieťa moje, máš výhradné právo na moje milosrdenstvo. Dovoľ, aby moje milosrdenstvo pôsobilo v tebe, v tvojej úbohej duši. Dovoľ, aby lúče milosti naplnili tvoju dušu. Ony vnesú do nej svetlo, teplo a život.

Duša: „Predsa sa ma však zmocňuje strach už len pri spomienke na moje hriechy a ten hrozný strach vzbudzuje vo mne pochybnosti o tvojej dobrote.“

Ježiš: Vedz, duša, že všetky tvoje hriechy nezranili moje srdce tak bolestne ako táto tvoja nedôvera. Po toľkom úsilí mojej lásky a milosrdenstva nedôveruješ mojej dobrote.  

Duša: „Ó, Pane, ty sám ma zachráň, lebo hyniem, buď mojím Spasiteľom. Ó, Pane, ostatné nie som schopná vypovedať, moje úbohé srdce je celé rozorvané, ale ty Pane…“

Ježiš nedovolil duši dokončiť tieto slová, ale dvíha ju zo zeme, z priepasti úbohosti a v jednom okamihu ju privádza do príbytku svojho srdca. Všetky hriechy v okamihu zmizli, oheň lásky ich zničil.

Ježiš: Duša, patria ti všetky poklady môjho srdca, vezmi si z neho všetko, čo potrebuješ. 

Duša: „Ó, Pane, cítim, že ma zaplavuje tvoja láska. Cítim, že sa začal vo mne nový život, a nadovšetko cítim tvoju lásku v svojom srdci a to mi stačí. Ó, Pane, celú večnosť budem oslavovať všemohúcnosť tvojho milosrdenstva. Posmelená tvojou dobrotivosťou vyrozprávam ti o všetkých bolestiach svojho srdca.“

Ježiš: Hovor; dieťa, všetko bez akýchkoľvek zábran, lebo ťa počúva milujúce srdce, srdce najlepšieho priateľa.

Duša: Ó, Pane, teraz vidím všetku svoju nevďačnosť a tvoju dobrotu. Prenasledoval si ma svojou láskou, a ja som marila celé tvoje úsilie. Vidím, že za márnenie tvojich milostí by som si zaslúžila samé dno pekla.“

Ježiš preruší rozprávanie duše a [hovorí]: Nehĺbaj nad svojou úbohosťou, si príliš slabá, aby si hovorila. Radšej pozeraj na moje srdce plné dobroty a vnímaj moje city a usiluj sa o tichosť a pokoru. Buď milosrdná voči druhým tak, ako som ja voči tebe. Keď pocítiš, že tvoje sily slabnú, prichádzaj k prameňu milosrdenstva a posilňuj svoju dušu a neustaneš na ceste. 

Duša: „Teraz už chápem tvoje milosrdenstvo, ktoré ma zakrýva ako žiarivý oblak a vedie ma do domu môjho Otca. Chráni ma pred strašným peklom, ktoré som si nie raz, ale tisíckrát zaslúžila. Ó, Pane, celá večnosť mi nebude stačiť na hodné zvelebovanie tvojho nepreniknuteľného milosrdenstva, tvojho zľutovania nado mnou.“

 

Rozhovor milosrdného Boha s trpiacou dušou 

Ježiš: Duša, vidím, ako veľmi trpíš, vidím, že nemáš silu ani len porozprávať sa so mnou. Hľa, ja sám k tebe prehovorím. Hoci by tvoje utrpenia boli neviem aké veľké, nestrácaj pokoj ducha, ani sa nepoddávaj znechuteniu. Povedz mi však, dieťa moje, kto sa odvážil zraniť tvoje srdce? Povedz mi o všetkom, povedz mi o všetkom, buď voči mne úprimná, odkry mi všetky rany svojho srdca. Ja ich vyliečim a tvoje utrpenie sa stane prameňom tvojho posvätenia. 

Duša: „Pane, také veľké a rozličné sú moje utrpenia a trvajú tak dlho, že ma to už znechucuje.“

Ježiš: Dieťa moje, nesmieš sa znechucovať. Viem, že mi bezhranične dôveruješ. Viem, že poznáš moju dobrotu a milosrdenstvo, preto sa môžeme podrobne porozprávať o všetkom, čo ti tak veľmi leží na srdci.

Duša: „Mám toľko rôznych problémov, že neviem, o čom najskôr hovoriť, ako to všetko povedať.“

Ježiš: Hovor so mnou jednoducho ako priateľ s priateľom. No povedz mi, dieťa moje, čo ťa zdržiava na ceste k svätosti ?

Duša: „Nemám dobré zdravie, to ma zdržiava na ceste k svätosti. Nemôžem si plniť povinnosti, som takým poskokom. Nemôžem sa umŕtvovať, prísne postiť, ako to robili svätci. Akoby to nestačilo, neveria mi, že som chorá, a k fyzickému utrpeniu sa pripája duchovné a z toho vyplývajú mnohé poníženia. Vidíš, Ježišu, ako sa takto môžem stať svätou?“

Ježiš: Dieťa, je pravda, že to všetko je utrpením; ale do neba nevedie iná cesta ako krížová. Ja sám som ju prešiel prvý. Vedz, že je to najkratšia a najistejšia cesta. 

Duša: „Pane, opäť nová prekážka a ťažkosti na ceste k svätosti. Pretože som ti verná, prenasledujú ma a spôsobujú mi preto mnohé utrpenia.“

Ježiš: Vedz, že svet ťa nenávidí, lebo nie si z tohto sveta. Najprv prenasledoval mňa, ale to prenasledovanie je znakom, že ideš verne po mojich stopách. 

Duša: „Pane, znechucuje ma aj to, že moje vnútorné utrpenia nechápu ani predstavení, ani spovedník. Temnota zahalila môj rozum, ako mám teda postupovať dopredu? Tak ma to všetko znechucuje a myslím si, že vrchy svätosti nie sú pre mňa.“

Ježiš: Hľa, dieťa moje, tentoraz si mi povedala veľa. Viem, že je veľkým utrpením, keď nás nechápu tí, ktorých milujeme a voči ktorým sme naozaj úprimní. No nech ti stačí, že ja ťa chápem v celej tvojej biede a úbohosti. Teší ma tvoja hlboká viera, ktorú máš napriek všetkému voči mojím zástupcom. Vedz však, že ľudia dušu úplne nepochopia, lebo to presahuje ich možnosti. Preto som zostal na zemi, aby som mohol potešiť tvoje ubolené srdce a posilňovať tvoju dušu, aby si neustala na ceste. Hovoríš, že veľké temnoty ti zatemňujú rozum. Prečo teda v týchto chvíľach neprichádzaš ku mne? Som svetlo a v jednom okamihu môžem vliať do tvojej duše toľko svetla a pochopenia svätosti, že v nijakých knihách to nevyčítaš, ani nijaký spovedník nie je schopný tak poučiť a osvietiť dušu. Vedz ešte, že tie temnoty, na ktoré sa ponosuješ, som prežíval ako prvý kvôli tebe v Getsemanskej záhrade. Na moju dušu doľahol smrteľný smútok a tebe dávam podiel na tomto utrpení preto, lebo ťa zvlášť milujem, a pre vysoký stupeň svätosti, ktorý ti predurčujem v nebi. Trpiaca duša je najbližšie môjmu srdcu. 

Duša: „No ešte jedno, Pane, čo robiť, ak ma ľudia odstrkujú a odmietajú, a zvlášť tí, s ktorými som právom počítala, a to vo chvíľach, keď ich najviac potrebujem?“

Ježiš: Dieťa moje, urob si predsavzatie, že sa nikdy nebudeš spoliehať na ľudí. Dokážeš veľa, ak sa celkom odovzdáš do mojej vôle a povieš: nie ako ja chcem, ale podľa tvojej vôle, Bože, nech sa mi stane. Vedz, že tieto slová, vypovedané z hĺbky srdca, v jednom okamihu vynášajú dušu na vrchol svätosti. V takej duši mám zvláštne zaľúbenie. Taká duša mi vzdáva veľkú chválu, taká duša napĺňa nebo vôňou svojej čnosti. Vedz však, že za tú silu, ktorá ti pomáha znášať utrpenia, môžeš ďakovať častému svätému prijímaniu. Preto prichádzaj často k tomuto prameňu milosrdenstva a načieraj nádobou dôvery všetko, čo potrebuješ. 

Duša: „Vďaka ti, Pane, za tvoju nepochopiteľnú dobrotivosť, že si ráčil zostať s nami v tomto vyhnanstve a prebývaš s nami ako Boh milosrdenstva. Rozsievaš okolo seba jas svojho zľutovania a dobrotivosti a vo svetle tvojich milosrdných lúčov som poznala, ako veľmi ma miluješ.“

(z Denníčka sv. sestry Faustíny, piaty zošit 1485 – 1487)

 

Zdieľať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *