Slnečný zázrak vo Fatime

Michael Hesemann

Fatima, 13.10.2017 (kath.net) Zjavenia vo Fatime sa skončili najlepšie zdokumentovaným zázrakom našej doby. Mimoriadny na tomto zázraku nie je len počet očitých svedkov odhadovaných až na 100 000, ale najmä to, že bol už mesiace vopred ohlásený presne na deň a hodinu. Už pri prvom zjavení, 13. mája 1917, požiadala „Dáma odetá celá do bieleho, žiarivejšia ako Slnko“ tri deti Luciu dos Santos (10), Francisca Marta (8) a Hyacintu Martovú (7), aby nasledujúcich päť mesiacov vždy 13. o 12.00 hodine prišli do Cova da Iria, prírodného amfiteátru pri Fatime.
Keď 13. júla deťom zjavila „Tri tajomstvá“, povedala:
„Prichádzajte sem naďalej každý mesiac! V októbri vám poviem, kto som a čo si želám a urobím zázrak, aby všetci uverili.“
Zjavenie 13. augusta sa nekonalo, lebo prednosta, slobodomurár, deti uniesol, vrhol do väzenia, a pod hrozbou mučenia a smrti sa pokúšal zistiť ich tajomstvo a prinútiť ich k odvolaniu zjavení. Až na nátlak rodičov a dedinčanov sa 15. augusta dostali na slobodu. Božia matka sa zjavila 19. augusta na mieste Valinhos a potvrdila:
„V posledný mesiac urobím znamenie, aby všetci uverili.“
Pri treťom zjavení 13. septembra v Cova da Iria, tretí raz zopakovala:
„V októbri urobím zázrak, aby všetci uverili.“
Slnečný zázrak vo Fatime je jediný prípad (aspoň mne známy a Cirkvou uznaný), že zázrak bol ohlásený tri mesiace vopred presne na miesto a čas. Tým bol aj vedecky preveriteľný a nemuseli sme v neho „iba veriť“. Každý skeptik, každý kritický žurnalista a každý vedec bol pozvaný, aby sa s každým mysliteľným prístrojom objavil na mieste. Vojnové zmätky, najmä však antiklerikálny postoj slobodomurárskeho portugalského štátneho aparátu a katastrofálne cestovné podmienky v tej dobe mohli pravdaže najmä vedcov odradiť. Tá námaha sa im „neoplatila“, príliš veľké bolo nebezpečie, že sa už len ochotou považovať zázrak za možný, úplne znemožnia. Starosti si robili najmä rodičia vizionárov. Ako ľudia so zdravým sedliackym rozumom sa tajne, či dokonca otvorene, obávali, že ich deti si zjavenia iba namýšľali a báli sa reakcií divákov, ak zázrak nenastane a masy budú sklamané. Kolovali aj fámy, že protivníci zjavení chcú nechať na mieste vybuchnúť bombu! To aby to „mariánske mátanie“ ukončili.

Starosť rodičov
„Nechceš konečne priznať, že v Cova da Iria sa nič nestalo?“, naliehala matka, ktorá celý život nemohla zjaveniam uveriť, na dcéru Luciu. Ešte v deň pred zázrakom sa ju pokúšala zastrašiť: „Dieťa, poďme dnes na spoveď. Hovoria, že zajtra budeme musieť v Cova zomrieť. Ak Madona sľúbený zázrak neurobí, ľudia nás zabijú. Preto je lepšie, ak sa vyspovedáme, aby sme boli pripravení na smrť.“ No Lucia sa nedala znepokojiť:
„Ja nemám strach, že zomriem. Som si celkom istá, že Madona zajtra sľub splní.“ Nakoniec ju rodičia sprevádzali 13. októbra na miesto zjavení: „Ak bude musieť Lucia zomrieť, zomrieme s ňou,“ rozhodol otec.
Podobné starosti si robili aj rodičia jej bratanca Františka Marta. Susedia otca varovali, aby tam nešiel. „Možno na teba zaútočia, deťom nič neurobia, lebo sú ešte malé, ale u teba je to inak!“ – „Pôjdem, lebo mám dôveru,“ odpovedal otec. „Nemám najmenší strach a verím, že všetko dobre vyjde.“ Aj jeho deti boli bez strachu:
„Ak by nám niečo urobili, tak prídeme do neba, ale tí úbohí ľudia, ktorí nás zabijú, prídu do pekla,“ povedala Hyacinta.

Lialo ako z krhly
No nebo to veriacim a divákom neurobilo ľahké v ten 13. október 1917. Počasie bolo katastrofálne, ťažké mraky viseli už deň predtým nad Serra de Aire, hornatinou v srdci Portugalska, studený severák ohlasoval blížiacu sa zimu a celú noc na 13. októbra nepríjemne mrholilo. Vlhký chlad prenikal odev ľudí, ktorí kráčali do Fatimy, či do Cova da Irie. Pri východe slnka 13. októbra bolo počasie priam hrozivé. Ťažké čierne mraky sa zhlukovali nad Fatimou. Okolo 10. hod. sa spustil prudký dážď. Silný vietor bičoval ľuďom masy vody do tvárí, zem sa rozmočila a odev pútnikov bol úplne premočený.
Pršalo a pršalo bez prestávky. Z bavlnených sukní žien to kvapkalo a viseli im pri členkoch ako z olova. Voda tiekla z nových čiapok a klobúkov zakúpených extra na tento deň, premočila čižmy a topánky, ktoré šliapali po bahne. Iní stáli bosí v bahne, vyzuli si mokré topánky a zviazali cez hlavu. No prúd pútnikov neustával! Popri masách ľudí sa viezli ťažko naložené volské záprahy aj luxusné autá, koče a káry, všetky úplne natrieskané. Mnohí si viezli aj zvieratá, aby sa o nich po ceste mohli starať, iní niesli jedlo na tri dni. Osol híkal pri ceste a mnohí cyklisti sa nesmierne namáhali, aby sa nezrazili s vozmi a zvieratami. Múdri mali dáždniky a tých bola väčšina. Boli to tisíce a tisíce Božích stvorení, ktoré čakali na zázrak, na zmiernenie ich núdze, alebo aj na to, že sa deti blamujú. Čím bližšie k miestu zjavení, tým hlasnejšia bola vrava desiatok tisícov hlasov veriacich, ktorí sa modlili ruženec a prenikala až do Aljustrelu, kde sa deti pripravovali na osudnú hodinu svojho života. Podľa odhadov to bolo až do 70 000 ľudí. Svedok, prírodovedec a univerzitný profesor Dr. José Almeida Garrett z Coimbry, ktorý stál na vŕšku nad Cova da Iria a mal dobrý prehľad, vyhlásil, že tam bolo neuveriteľných 100 000 ľudí.
Ešte predpoludním antiklerikálna republikánska vláda skúšala všetko možné, aby zabránila návalu ľudí a vyslala tam národnú gardu. Celé hodiny sa pokúšali vojaci s bajonetmi ľuďom zabrániť, aby zostúpili do Cova da Iria.
„Ľudia na jeden strane uzáveru prelomili. Keď sa tam vojaci obrátili, aby medzeru zavreli, prelomila masa blokádu inde. A kým sa vojaci spamätali, všetci sa dostali cez kordón.“

Zjavenie sa vracia
Keď deti okolo 11.30 h. s rodičmi opustili dom, lialo ako z krhly. Ulica bola jedna barina, čo však mnohé veriace ženy neodradilo od toho, aby si pred deťmi kľakali, lebo ich už považovali za sväté! V Cova da Iria bola masa ľudí taká hustá, že sa zdalo nemožným prejsť. Istý šofér zdvihol malú Hyacintu a prerážal si cestu k miestu zjaveniu, nasledovaný Františkom a Luciou. Neznámy muž udrel otca Marta palicou, no ľudia urobili živú reťaz, aby chránili rodinu.
„Po strane stál veľký strom, okolo neho malé nízke stromčeky a deti boli tam,“ spomína Dominic Reis: „Teraz začalo ešte silnejšie pršať … zdalo sa, akoby otvorili kohútiky s vodou. Strašný lejak! … Na mieste, kde som stál, bola vody do výšky asi 8 cm a všade bolo bahno … bol som do nitky premoknutý.“
Presne o 12.00 h. napoludnie prišli deti k malému dubu zimnému, nad ktorým sa Božia Matka zjavovala. Lucia uprela nakrátko zrak na východ a potom zvolala k sesternici: „Hyacinta kľakni si! Panna Mária prichádza! Videla som žiaru blesku!“
Masa volala: „Buďte ticho, buďte ticho! Panna Mária prichádza!“
Presne v tom okamihu prestalo pršať a nebo sa zdalo pomaly vyjasňovať. Tváre detí sa zmenili, ich črty boli jemnejšie, ich výraz vážny. Naposledy videli nádhernú, bielu ženu, ktorá obklopená svetelnou žiarou sa vznášala nad dubom a teraz konečne zjavila, kým je a potvrdila, prečo prišla:
„Chcela by som ti povedať, že tu sa má postaviť k mojej cti kaplnka. Ja som Ružencová Panna Mária. Denne sa naďalej modlite ruženec. Vojna sa skončí a vojaci sa zakrátko vrátia domov. … Ľudia sa musia polepšiť a prosiť o odpustenie svojich hriechov. Už nesmiete urážať Boha, nášho Pána, ktorý bol už tak veľmi urážaný.“
Ešte raz, posledný raz, sa „pekná Dáma“ rozlúčila s deťmi. Rozovrela ruky a nechala zažiariť prúd svetla. Potom stúpala k nebu smerom k Slnku a jej vlastné svetlo žiarilo na nebi a zdalo sa spájať so svetlou žiarou Slnka, ktoré teraz vyšlo spoza mrakov.
„Tam ide, tam ide, hľaďte k Slnku!“, volala Lucia s očami upretými na nádherné zjavenie. V tom okamihu ľudia zložili tisíce dáždnikov a masy hľadeli na nebo. A čo tam videli, to im bralo dych. Stali sa skutočne svedkami znamenia, ktoré im Božia Matka prisľúbila.

Čo dosvedčili kritickí žurnalisti

Noviny „Dia“ zo 17. októbra 1917 opísali zázrak nasledovne:

„O 12. h. … prestalo pršať. Nebo malo akúsi sivú jasnosť, no zrazu sa zdalo, akoby stemnelo. Slnko žiarilo ako zahalené do závoja. Bez námahy sme dokázali hľadieť do Slnka. Šedé perleťové sfarbenie sa začalo meniť, striebristý disk sa stále zväčšoval, až kým prelomil mraky! Potom striebristý disk ešte stále zahalený do šedastého svetla, sa začal točiť a putovať v kruhu mrakov, ktoré sa stiahli. Ľudia sa rozkričali jedným hlasom. Tisíce padli v extáze na kolená na bahnom pokrytú zem. Potom sa svetlo zmenilo, nadobudlo zriedkavé modré sfarbenie a vrhalo svoje lúče na masu ľudí, akoby žiarilo svetlo cez pestré sklenené okná veľkej katedrály na hlavnú loď. Modrá farba pomaly bledla a teraz sa svetlo byť akoby filtrované žltým. Žlté škvrny teraz spadali na biele šatky a tmavé košele z hrubej vlny. Tieto škvrny sa opakovali do nekonečna aj nad krajinou. Mnohí ľudia plakali a modlili sa s nepokrytými hlavami, stiesnení veľkosťou zázraku. To boli sekundy, okamihy, ktoré sa zdali byť hodinami, taký intenzívny bol tento zážitok.“

Aj Avelino de Almeida, reportér republikánskych novín „O Seculo“, ktoré doteraz cynicky písali o Fatime, musel pripustiť:

„Pred užasnutými očami masy ľudí s odkrytými hlavami s pohľadom upretým k nebu, ktoré ponúkalo biblický pohľad, sa začalo Slnko triasť a zrazu vykonávalo neuveriteľné pohyby vymykajúce sa všetkým kozmickým zákonom. Slnko ‚tancovalo‘, to bol typický výraz, ktorý ľudia používali. (…) Veľká väčšina potvrdila, že Slnko videli ‚triasť sa a tancovať‘, kým iní si mysleli, že videli tvár preblahoslavenej Panny Márie. A iní prisahali, že Slnko sa točilo okolo osi ako gigantické ohnivé koleso a že sa blížilo k zemi, akoby ju jeho lúče chceli spáliť. Niektorí konštatovali, že farby sa neustále menili.“

Právnik Dr. Domingo Pinto Coelho, spisovateľ a podpredseda portugalského senátu patrí iste k renomovaným svedkom zázraku. Pre časopis „Ordem“ napísal:

„Slnko obklopené v jednej chvíli červeným plameňom, potom žltým a temným purpurom sa zdalo neuveriteľnou rýchlosťou točiť, občas sa priam odlúčiť od neba a s prudkým pôsobením horúčavy blížiť sa k zemi.“

Existujú našťastie tri nezávislé štúdie o slnečnom zázraku vo Fatime. Prvá bola súčasťou skúmania zjavení, ktoré zadal biskup novej Diecézy Leiria, Don José Alves Correira da Silva, 3. mája 1922 a má 2200 strán. O osem rokov dospela k výsledku, že „zjavenia pastierikov v Cova da Iria, Fatimskej farnosti od 13. mája do 13. októbra 1917 sú vierohodné“. Biskup potom povolil úctu k Fatimskej Panne Márii.
Druhý dôležitý prameň je kniha italoamerického kňaza Johna de Marchiho, „Nepoškvrnené Srdce“. Marchi v r. 1943-1950 žil vo Fatime a pred napísaním knihy sa pýtal na udalosti stoviek svedkov.
Tretím prameňom je dokument „Slnečný zázrak z Fatimy“ amerického experta na Fatimu Johna M. Hafferta z r. 1961. Ten urobil interview so 44 očitými svedkami. …
Je zaujímavé, že slnečný zázrak ľudia pozorovali nielen vo Fatime, ale aj v okruhu 50 kilometrov.
Keď sa ľudia v Cova da Iria spamätali zo strachu, zbadali ďalší fenomén: Ich šaty naskrz premočené dažďom, boli zrazu úplne suché. Teplo „tancujúceho slnečného disku“ ich náhle vysušilo.
„Akonáhle sa Slnko vrátilo na správne miesto, začal vietor silne duť, ale stromy sa vôbec nehýbali! Vietor vial a vial a o niekoľko minút bola aj pôda suchá … dokonca aj naše šaty uschli. Chodili sme sem a tam a už sme šaty ani necítili. Boli suché a vyzerali, akoby práve prišli z čistiarne! Pomyslel som si – ozajstný zázrak!“ uvádzal očitý svedok Dominic Reis. …

Keď sa zázrak skončil a deti sa opäť spamätali, začali k nim prúdiť masy ľudí. Všetci boli nadšení, všetci sa ich chceli dotknúť, získať niečo z požehnania. Lucii strhli šatku z hlavy, iní jej odstrihávali vlasy, zrejme aby ich doma ctili ako relikvie. Nebol ani jediný človek, čo by zázrak nevidel. Veliteľ, ktorý sa ráno usiloval ľuďom zabrániť v ceste na miesto zjavenia, sa obrátil rovnako, ako mnohí iní neveriaci.
Po ďalšie dni vychádzali správy o slnečnom zázraku vo Fatime vo všetkých novinách krajiny. To dalo dovtedy sporným zjaveniam pečať autenticity. Toľké masy a experti nemohli byť obeťami kolektívnej masovej sugescie alebo hystérie.
Nijaké astronomické observatórium na svete nepozorovalo 13. októbra 1917 nejaké anomálie na Slnku, prirodzený výklad bol teda vylúčený. To, čo videli svedkovia z Fatimy zostáva mystériom.

Dr. h.c. Michael Hesemann je historik a spisovateľ kníh o dejinách Cirkvi. V novembri vyjde jeho ďalšia kniha o Fatime.