Páter Solanus Casey – svätec tisícov zázrakov

Úvod

Páter Solanus Casey, vrátnik v Kláštore svätého Bonaventúru v Detroite v ten teplý letný deň roku 1941 už videl veľa ľudí. Prichádzali k nemu, lebo mal povesť, že je láskavý, múdry a koná zázraky. Vtedy sa u neho zastavil spolubrat kapucín, ktorý sa ponáhľal na zubársku pohotovosť. Keď ho Solanus požehnal, v okamihu sa uzdravil. Neskôr sa vrátil a povedal, že zubár zistil, že má všetky zuby dokonale zdravé. Vtedy prišlo ďalšie prekvapenie. „To chce oslavu!“ povedal páter Solanus a otvoril zásuvku. Boli tam nanuky, ktoré dostal pred polhodinou. Napriek teplu sa vôbec neroztopili. Pápež František kedysi poznamenal, že Boh je „Boh prekvapení“. Boh po mnohých stránkach určite prekvapil tisíce ľudí, ktorí sa uzdravili, dostali radu a iné požehnania počas služby pátra Solanusa Caseyho. Avšak asi najväčšie prekvapenie spočíva v tom, že tieto požehnania pochádzali od človeka, ktorý začal svoj kňazský život v tieni zlyhania a nikdy nedostal viac než podradnú prácu.

Predloženie dôkazov v procese jeho svätorečenia prijal Rím v roku 1976 a v roku 1995 ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. za ctihodného. Ctihodný Solanus Casey bude čoskoro blahoslavený; bude tak prvým mužom narodeným v Spojených štátoch amerických, ktorý bude uctievaný na oltároch v chrámoch celého sveta. Kto vlastne bol Solanus Casey?

Detstvo

Solanus Casey, pokrstený Bernard, bol šiestym zo šestnástich detí narodených írskym prisťahovalcom

Bernardovi a Ellen Casey. Solanus sa svojim rodičom narodil 25. novembra 1870 v neveľkom, trojizbovom zrube na farme v Hudson, v štáte Wisconsin. Solanus mal oddaných katolíckych rodičov a bol vychovaný vo veľmi skromnej domácnosti. Jeho pätnásť súrodencov, mu nedovolilo ani len pomyslieť na ten najmenší náznak sebectva, hoci jeho povaha mala k tomu predpoklady. Solanus sa od útleho detstva naučil tvrdo pracovať, pomáhať iným. Keď mal osem rokov, rozšíril sa v tejto oblasti záškrt, ktorý vzal život  dvom jeho súrodencom. Malého Solana tiež postihla táto choroba. On však prežil, no zápal nervového systému ho však trochu obmedzil na zdraví a cítil jeho následky počas celého svojho života, najčastejšie v speve a rozprávaní.

Neskôr, už ako kňaz, Solanus opísal život v ich malom domčeku, ktorý často nazýval „zámkom.“ „No,“ povedal, „budete sa diviť, ako by sa to mohlo nazývať zámkom, ale pre nás ním náš dom bol a každé slušné sídlo má predsa aj kaplnku. Modlitba začínala každý deň v „domácej kaplnke“, kde sa celá rodina modlila ruženec. Večerné modlitby sa začínali každý večer o siedmej hodine. Vyrastal v rodine, ktorá trávila všetok svoj čas spoločne, čítaním príbehov, hraním na hudobné nástroje, spevom írskych a amerických piesní. Rád tiež chodieval na poľovačky a veľmi rád hral baseball. Boli to rodinné tradície, ktoré udržiavali rodinný krb pokojným a láskavým. Zaujímavé je, že rodina Caseyovcov bola požehnaná troma kňazmi.

Mladého Solana ovplyvnila silná viera jeho rodičov. Zvykol sa modliť, najmä každodenný ruženec. Myslel si, že sa stane kňazom, ale namiesto toho, aby vstúpil do seminára ako mnohí mladí chlapci v jeho dobe, šiel pracovať, aby pomohol svojej rodine. Mal 17 rokov, keď odchádza z domu za prácou. Striedal jednu prácu za druhou: bol drevorubačom, nádenníkom, strážcom vo väzení a napokon vodičom električky. Zamiloval sa a dokonca uvažoval o manželstve, ale tento nápad zamietla matka dievčaťa, ktorá si myslela, že jej dcéra je príliš mladá a posiela ju do internátnej školy. V tomto momente v jeho živote nebolo na Solanovi nič mimoriadne. Keď bol raz v práci a rozmýšľal, kam sa má uberať jeho život, so škrípaním zabrzdil električku. Dav ľudí sa zhromaždil okolo ženy, ktorá ležala mŕtva na koľajniciach. Jej vrah ešte stál nad ňou so zakrvaveným nožom. Solanus bol otrasený. Celú noc sa modlil za tých dvoch a uvažoval o tom, čo by mohol urobiť proti zlu a násiliu. Čoskoro sa presvedčil, že Boh ho volá, aby sa stal kňazom. V roku 1892, vo veku 21 rokov, vstúpil do seminára sv. Františka v Milwaukee, Wisconsin. No jeho ťažkosti sa však ešte len začali. Pre slabý prospech ho vylúčili. (Vyučovanie prebiehalo v nemčine a učebnice boli v latinčine) Sklamaný sa vrátil domov. Keď sa modlil novénu pred sochou Panny Márie v kaplnke, počul sladký hlas Nebeskej Pani, ako ho vedie ku kapucínom a do ich seminára v Detroite. V roku 1897 vstúpil do kláštora sv. Bonaventúru ako postulant a prijal meno Solanus podľa kapucínskeho svätca Františka Solanského. Hoci sa Solanus veľmi usiloval, nemal žiadaný prospech. Jeho predstavení si kládli otázku, či je rozumovo dostatočne kvalifikovaný na kňazstvo. Dali mu podpísať vyhlásenie, v ktorom uznával svoje „slabšie talenty“ a prijme všetko, o čom rozhodnú v súvislosti s jeho vysviackou. O tri roky neskôr Solanusa vysvätili – ale len ako jednoduchého kňaza. To znamenalo, že mohol slúžiť sväté omše, ale nemohol spovedať alebo kázať. O svojich pocitoch nehovoril, takže sa môžeme len domnievať, čo si o tomto sklamaní po desiatich tvrdých rokoch štúdia myslel. Solanus sa mohol brániť voči rozhodnutiu svojich predstavených alebo oplakávať svoj osud. Mohol sa aj navždy považovať za druhoradého. Ale tu sa začali diať obrovské prekvapenia. Solanus s radosťou prijal tento obmedzený stav ako opravdivé, skutočné povolanie. „Deo gratias!“ alebo „Bohu vďaka!“ bola jeho typická odpoveď na všetky možné situácie. Ako neskôr napísal: „Keby sme sa dokázali naučiť vážiť si svätú vieru a nespočetné požehnania, ktoré z nej vyplývajú, nikdy by sme nemali čas niečím sa trápiť.“ Možno táto vďačnosť vysvetľuje, čo je na ňom najprekvapujúcejšie: to, že človek, ktorý sa mohol považovať za neúspešného, prevýšil očakávania druhých ľudí, pretože jeho zrak sa sústredil na Boha. Spočiatku od Caseyho nikto nič neočakával. Pridelili ho do kapucínskej farnosti a kláštora v Yonkers – New York. Dostával väčšinou podradné úlohy. Mal byť pri dverách a vítať návštevníkov. Tento veselý vrátnik s útlou postavou, jasnými modrými očami a vysokým hlasom sa spriatelil s každým návštevníkom. Ľudia zistili, že Solanus má úžasné duchovné myšlienky, dokáže utešiť a je nekonečne trpezlivý. S každým návštevníkom strávil toľko času, koľko potreboval. Začala sa o ňom šíriť dobrá povesť – a nielen povesť dobrého poslucháča. Keď zapisoval ľudí do Serafínskeho omšového spolku, ktorý kapucíni používali ako prostriedok modlitby príhovoru, mnohí ľudia hovorili o požehnaniach, ktoré dostali, takže predstavení Solanusovi povedali, aby si to zapisoval. Požehnania pokračovali, keď Otca Solanusa preložili do kláštora v Detroite. Tam pôsobil ako vrátnik ďalších 21 rokov. A pokračovali aj počas jeho „dôchodku“, keď mu ľudia dávali modlitbové úmysly buď osobne, alebo poštou. Solanus Casey do konca svojho života zaplnil sedem kníh a zaznamenal viac než 6 000 prípadov vypočutej modlitby! Boli chvíle, kedy mal aj 200 návštevníkov počas jediného dňa. Niektoré „milosti“, ako ich Otec Solanus nazval, boli fyzické uzdravenia. Žene chorej na zápal pľúc dávali len tri dni života, a bola uzdravená. Istý chlapec, ktorý mal pre detskú obrnu stuhnuté končatiny, prekvapil rodičov, keď zišiel po schodoch. Slepota, gangréna, strata pamäti, rakovina, hluchota, choroby srdca – správy o uzdraveniach prichádzali vo veľkom množstve. Boli tu aj emocionálne a duchovné uzdravenia. Ľudia sa vyslobodili z alkoholizmu a depresie. Niektorí pritom už pomýšľali na samovraždu. Boli tu zázraky obrátenia. Jedného dňa prišiel horlivý komunista. Povedal, že nenávidí kňazov a chce zabiť pátra Caseyho. „O tom by sme sa mali porozprávať,“ odpovedal Otec Solanus. O pár minút ten muž konal pokánie. Otec Solanus mal tiež prorocké dary. Často dokázal čítať v srdciach a hovoril ľuďom, čo sa stane im aj ich milovaným. Takmer náhodne povedal niečo také ako: „Áno, budete rehoľníčkou“ alebo „Nemodlili ste sa“ alebo „Netrápte sa, ráno to bude lepšie.“ Jedna žena sa trápila, že jej otec odišiel z Cirkvi. Na farskom stretnutí prišla k Otcovi Solanusovi. Počúval a pritom jedol hotdog s horčicou a kyslou kapustou. Celkom správne predpovedal, že jej otec sa k viere vráti. Mužovi, ktorého manželka mala podstúpiť operáciu, Solanus povedal, že ju nebude potrebovať a čoskoro sa vráti domov. Ako baseballový fanúšik dodal: „Povedzte mi, ako sa darí Detroitským tigrom. Tisíce ľudí, ktoré k nemu prišli, pravdepodobne nečakali, že divotvorca bude taký obyčajný. „Podivný,“ poznamenal jeden z jeho spolubratov kapucínov. Mal určite nezvyčajné spôsoby: napríklad na obed dal celé svoje jedlo – vločky, kávu, pomarančový džús, zemiaky, zmrzlinu – do jednej misky alebo hral na harmonike, aby upokojil včely v kláštornom včelíne. Bol známy aj tým, že pred Najsvätejšou sviatosťou hral Pánovi na svojich piskľavých husliach! Ďalšie prekvapenie pre návštevníkov spočívalo v tom, že Solanus od nich niečo očakával. Keď si vypočul ich príbeh, obyčajne ich pobádal, aby sa modlili a „vopred ďakovali Bohu“ za budúce požehnania. „Majte vieru! Dôverujte Bohu!“ povedal niekedy so slzami v očiach. Potom ich požiadal, aby svoju vieru prejavili konkrétne, napríklad dali niečo chudobným alebo čítali duchovnú literatúru. Samozrejme, nikto nebol vytrvalejší a vierou naplnený orodovník než sám Solanus. Napriek tomu, že sa dvanásť a viac hodín denne venoval ľuďom v núdzi, skoro ráno a až do neskorej noci bol v kaplnke. Otec Solanus bol vo svojej prirodzenej povahe impulzívny, často príliš kritický k iným a často najskôr konal a až potom premýšľal. Veľmi rád počúval aj komplimenty, ale pomocou Božej milosti úplne prekonal tieto tendencie svojej povahy a nechal Pána, aby  v ňom vypestoval trpezlivú, pokojnú, príjemnú a pokornú povahu. Mal na pamäti svoje vlastné minulé hriechy, ktoré pomohli jeho duši utvoriť vlastnú hlbokú pokoru a priniesli mu trpezlivosť pri riešení hriechov a zložitých situácií desiatok tisíc ľudí, ktorí si žiadali jeho radu počas celých päťdesiatich rokov jeho kňazskej služby. Otec Solanus Casey bol doslova prepracovaný prostredníctvom svojej spolupráce s milosťou Božou pre toto špeciálne povolanie, ktoré Boh pre neho pripravil. V pokoji s Bohom, dokázal odovzdávať duševný mier všetkým, ktorí prišli hľadať „dobré veci“. Nadriadení dúfali, že mu doprajú v Detroite odpočinok no davy, ktoré prišli žiadať o jeho modlitby a rady, sa práve v Detroite ešte viac rozrástli. Dostal väčšiu kanceláriu a stoličky lemovali chodbu vonku pre tých, ktorí čakali na radu, aby s ním hovorili. Streda bola stanovená ako zvláštny deň pre požehnanie chorých. Otec Solanus im často čítal modlitbu svätého Maurice za chorých a požehnával ich s relikviou svätého kríža, potom sa im prihovoril v krátkej homílii. Nie všetky apoštoláty otca Solanusa boli obmedzené na vrátnicu. Bolo zvláštne, že hoci dokázal riadiť električku, nikdy sa nenaučil riadiť auto. Chodieval teda peši. Boli chvíle, keď potreboval ísť na návštevu niekoho v núdzi, o ktorom vedel, že k nemu nedokáže prísť sám. Inokedy bol požiadaný, aby prišiel poslúžiť niekomu chorému v nemocnici. Uzdravil jednu zdravotnú sestru, ktorá bola na pokraji kómy z prudkej infekcie. Keď sa modlil pri jej lôžku a čítal utrpenie nášho Pána, neudiali sa žiadne známky uzdravenia, no keď opustil jej izbu, povedal ostatným sestrám čakajúcim vonku, že bude určite v poriadku. A tak sa naozaj stalo. No v tento deň, predtým, ako opustil nemocnicu, ho spozoroval istý muž – katolík a požiadal ho, aby požehnal jeho ženu, ktorá sa zotavuje z menšej operácie. Otec Solanus však naliehal na manžela, aby sa odovzdal do Božej vôle, pretože jeho manželka nebude žiť. O niekoľko hodín neskôr sa zdravotná sestra na pokraji kómy postavila na nohy a tá druhá žena zomrela. Boh si praje, aby mu jeho deti dôverovali a boli odovzdané do Jeho svätej vôle. Často im hovoril, aby odovzdali svoje problémy Najsvätejšej matke a poďakovali jej vždy predtým, ako im odpovie na modlitbu. Človek musí naozaj uveriť a mať dôveru, ak splní svoje sľuby voči Bohu, a to poďakovaním Panne Márii predtým, ako ju zaväzuje prosbou o príhovor jej Syna, ktorý jej nikdy nič nemôže odmietnuť.

Keď mal Otec Solanus 86 rokov a trápila ho ťažká a dlhodobá choroba, začal upadať. Pre bolestivé vredy sa zvíjal v agónii. Keď bola bolesť najsilnejšia, modlil sa nahlas a nikdy sa nesťažoval. „Celé telo ma bolí,“ povedal niekomu, „ďakujem za to však Bohu“. Ponúkam svoje utrpenie, aby všetci mohli byť jedno. Keby som tak mohol žiť dosť dlho, aby som videl obrátenie celého sveta. Jeho Provinciál, otec Gerard, povedal:

„Pozerám sa na celý jeho život ako na dávanie.“ „Pozrel som na neho tam, na jeho smrteľnej posteli, oblečený bol len v malej nemocničnej košeli, ruženec v jednej ruke a malú relikviu v druhej a cítil som, ako mi po tvári stekali slzy: „Môj Bože, dal všetko zo seba.“ So všetkým týmto utrpením si stále Otec Solanus zachovával svoj obvyklý zmysel pre humor. Keď sa chystal opustiť svoju izbu, mladá sestra, ktorá bola jeho ošetrujúcou sestrou, povedala: „A čo požehnanie, Otče?“ On jej vždy odpovedal: „Iste, požehnajte mi.“ Keď mu druhá sestra povedala, že ľudia o ňom často hovoria ako o svätom, odpovedal: „Áno, ľudia často hovoria aj o Jesse Jamesovi.“

Tridsaťosemročná Gladys Feighan bola na návšteve pacienta v nemocnici Saint John, keď jej niekto povedal, že Otec Solanus Casey je tam tiež. Ona už dlho chcela vidieť zázračného robotníka, ale nikdy sa jej to nepodarilo. Gladys porodila svoje prvorodené dieťa bez problémov, ale stratila ďalšie tri kvôli svojmu problému v krvi a hoci mala strach, zúfalo chcela mať ďalšie dieťa. Žiaden zamestnanec nemal povolené prezradiť číslo izby, kde bol Otec Solanus, ale vďaka Božej prozreteľnosti si na chodbe všimla kapucínskeho brata. Bol to brat Gabriel, strážca a pomocník otca Solanusa. Potom, čo brata Gabriela prosila  niekoľko minút, sľúbil,  že sa Otca Solanusa opýta či ju príjme. „Opýtať sa“ znamenalo „áno“, pretože otec Casey by nikdy neodmietol žiadosť o jeho čas. Tu sú jej vlastné slová, keď hovorila o svojej návšteve „: „Keď som vstúpila, Otec Solanus sedel pri stole. Privítal ma a požiadal ma, aby som si sadla. „Čo Gladys, čo chceš od Boha?“ „Chcem dieťa. Ďalšie dieťa. „Potom mu povedala o problémoch so svojou krvou a jej troch stratených bábätkách a napokon si s plačom vzdychla:“ Možno som sebecká. „“ Nie, „uistil ma,“ nie si sebecká, matka prináša toľko zodpovednosti, keď vychováva dieťa, ako by malo byť vychované, a koná tak Božie dielo.“ Myseľ Otca Solanusa sa zdala byť úplne nad pozemskými vecami. Jeho slová pre mňa boli plné Božej nekonečnej lásky k nám. Hovoril, ako by sme mali dať všetku našu dôveru v túto božskú a všeobjímajúcu lásku. Ako mi rozprával, chvel sa emóciami. Nakoniec mi povedal: „Pokľakni a požehnám teba, tvojho manžela a celú tvoju rodinu.“ Potom mi povedal: „Budeš mať ďalšie deti, Gladys.“ „Naša požehnaná matka Vám dá ďalšie deti.“Musíte tomu tak silne uveriť, že ešte pred narodením dieťaťa padnite  na kolená a poďakujte Požehnanej Matke. Pretože keď ju poprosíte a ďakujete jej, nie je nič, čo nemôže urobiť, pôjde k  vlastnému Synovi a požiada ho, aby predniesla tvoju modlitbu.“ V jeho očiach boli slzy.  Gladysina dôvera bola odmenená dvojčatami. Bernadette Nowak mala rovnaký problém ako Gladys a presne ten istý kríž. Po narodení svojho prvého dieťaťa stratila ďalšie tri. Keď v decembri 1956 otehotnela, napísala Otec Caseymu žiadosť o modlitbu. Odpísal jej osobnú odpoveď, ktorá jej hovorila, aby „neustále ďakovala Bohu za dieťa“ a aby svoje dieťa, ktoré sa určite narodí zdravé, pomenovala Anton Jozef, a aby sa zapísala do Serafovej omše. Keď bolo telo Otca Solanusa vystavené k verejnej úcte, pani Nowak patrila k tým, ktorí čakali v zástupe na jeho otvorenú rakvu. Ako sa priblížila k rakve Otca Solanusa, Anton Jozef kopal tak silno v jej lone, že jej šaty sa pohybovali.

  1. júla 1957 Otec Solanus sa zrazu posadil na posteli, rozpäl ruky a povedal: „Odovzdávam svoju dušu Ježišovi Kristovi.“

Počas troch dní po smrti prišlo viac než 20 000 ľudí vzdať úctu pátrovi Solanusovi, „jednoduchému“ kňazovi, ktorý nikdy nespovedal, ale ako vrátnik otváral mnohým ľuďom dvere k Bohu.
Pápež Ján Pavol II. vyhlásil Solanusa za ctihodného v roku 1995. Aj dnes otvára dvere. Naďalej prichádzajú správy o vypočutých modlitbách na jeho príhovor. Brat Richard Merling, riaditeľ Nadácie Solanusa Caseyho v Detroite, hovorí, že prichádzajú tisíce správ. „Máme prinajmenšom osem fasciklov s prosbami alebo prijatými milosťami. Mnohé krásne uzdravenia sa naozaj uskutočnili. Naďalej oslovuje ľudí.“
Solanus Casey, ktorý žasol nad každým zázrakom, ktorý videl, a nikdy ich nepripisoval sebe, musí byť dojatý a šťastný z ovocia svojho života a slávy, ktorou ho ozdobil Pán.

 

 

2 thoughts on “Páter Solanus Casey – svätec tisícov zázrakov

  • 13. júla 2017 at 20:53
    Permalink

    Ďakujem za tento článok. Som plná emócii. Boh nás miluje. Ďakujem.

    Reply
  • 11. mája 2017 at 12:59
    Permalink

    Dakujem za nádherný clanok o otcovi Solanusovi. Mimoriadne na mna zapôsobil…ďakujem.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *