Testament sv. Bernadety

Bernadeta nemala jednoduchý život, často bol naplnený horkosťou, nepochopením, duševným i telesným utrpením… Ona však dôverovala Bohu a za všetko, čo prežívala, mu bola vďačná, o čom svedčí aj jej „Testament“, ktorý je neobyčajne výrečným svedectvom vďačnosti za spoznané dary:

  • Vďaka ti, Ježišu, za chudobu mamičky a otecka, za starý mlyn, za hrubé dosky nášho domu, za prašivé ovce, ktoré som pásavala. Vďaka ti, Bože, že som hladovala a nebola takmer nikdy nasýtená; vďaka ti za starosť o deti a za pasenie oviec.
  • Vďaka ti, Bože, za prokurátora i komisára, za žandárov, za tvrdé slová pána farára Peyramala…
  • Za dni, keď si prišla, Svätá Panna, aj za tie, keď si neprišla, budem schopná ďakovať až v raji. Za prijaté facky, za posmešky, za urážky, za tých, ktorí ma pokladali za blázna, za podvodníčku, za zlodejku, vďaka ti, Mária – Matka.
  • Za to, že som nikdy neovládala pravopis, za pamäť, ktorú som nikdy nemala, za moju nevedomosť a hlúposť, vďaka. Ďakujem, lebo keby bolo na zemi iné dievča, nevedomejšie a hlúpejšie ako ja, bola by si si iste vybrala ju…
  • Za moju matku, ktorá zomrela tak ďaleko, za bolesť, ktorú mi spôsobil otec, keď prišiel a namiesto toho, aby otvoril náruč pre svoju malú Bernadetu, mi povedal „sestra Mária Bernarda“, vďaka ti, Ježišu.
  • Vďaka, že si mi dal srdce také jemné a citlivé a preplnil si ho horkosťou.
  • Vďaka za matku prestavenú Jozefínu, ktorá pred otcom biskupom vyhlásila, že sa nehodím na nič. Vďaka ti, môj Bože, za sarkastické poznámky matky magisterky, za jej tvrdý hlas, jej iróniu a nespravodlivosť; za všetok tvrdý chlieb pokorovania ďakujem ti zo srdca, môj Bože.
  • Ďakujem ti, že som bola tá, ktorej matka Terézia mohla často opakovať: „Nerobte zo seba sväticu!“ Vďaka ti, že som mohla byť tá, ktorá bola vystavená toľkým skúškam, že moje sestry hovorili o mne: „Aké šťastie, že nie sme Bernadetou“.
  • Vďaka ti, že som bola Bernadetou, ktorej hrozili väznením preto, že som ťa videla, presvätá Panna; že sa na mňa ľudia dívali ako na zvláštne zviera, na Bernadetu, takú úbohu, že keď ma videli, hovorili si: „A to je tá?“ Nič viac, ako toto úbožiatko.
  • Vďaka ti, Bože, za toto moje úbohé telo, ktoré si mi dal, za všetky choroby, za moje hnisajúce rany, za horúčku, za všetky bolesti kruté i bezcitné.
  • Vďaka ti, Bože, za túto moju dušu, ktorú si mi dal, za púšť a vnútornú prázdnotu, za tvoje noci i záblesky svetla, za tvoje tichá i za tvoje hromy; za všetko, i za to, že si ďaleko i blízko, vďaka, ó, môj Bože, vďaka.“

(Fonti vive. Caravate, 1960)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *